Písala som esemesku, v električke. Šup mobil do vrecka. Zatrčila somho hlbšie, aby hádam nevypadol. Čakala som, že odpoveď na sms príde ešte dnes,no nedočkala som sa jej.
Opustila som električku, prešla dlhou ulicou cez devätoro asfaltovýchchodníkov a desatoro bielych pásov na ceste, prišla som pred bránu.Vkladám ruku do vrecka a vyberám kľúče. Zmrazilo ma. Okrem kľúčov tampredsa mal byť...NIE!
Devätoro asfaltiek a desatoro pruhov cez cestu je náročná cesta, keďsom sa vrátila, električka už bola nenávratne preč.
Zvoní. „Haló? Volám , že som stratila mobil!“ mamka vie byť kreatívna, keďsa snaží ľuďom pomôcť. Stačilo. Ešte chvíľu zvonil a potom batériapovedala zbohom a bol v nenávratne. Čísla, fotky, esemesky spreddvoch rokov k narodeninám presne o 00.35, časť môjho ja.
Sedela som na posteli a pomaly sa utápala v slanej vodesebaľútosti... „ako som mohla byť taká sprostá?“...
Po víkende som sa vrátila domov oddýchnutá a rozhodnutá.
„Ja nechcem žiaden iný. Nebudem mať mobilný telefón. Nepotrebujem ho, aspoňnebudem ako každý iný človek, nalepený na mobile...“ – argumentovala som.
„A ešte si dupni nohou!“ – povedal.
„A večer robíš čo? Ja asi pôjdem s kamošmi do kina, ale potom by smemohli...“
„Zavolám ti...teda...vrátiš sa domov a uvidíme.“ – skončil debatu. Užsme sa nestretli, kým som došla domov, bolo neskoro.
Rande. Prvé čo som dostala nebola pusa, ale mobilný telefón.
„Dobrý deň, čo si prajete?“ – opýtal sa ma taký mladíkv krikľavoružovej kravate, ktorá mi skoro vybila oči.
„Viete, stratila som mobilný telefón a ...“ – nedohovorila som.
„...a chcete si zablokovať číslo...“
Nie
„...tak chcete nový telefón...“
Nie
„...chcete výpis...“
Nie
„...tak ako Vám môžem pomôcť?“ – vysvetlila som mu, že v podstate lenpotrebujem to isté číslo, aby som si zjednodušila život.
„Ahá, tak to mi takú službu neposkytujeme...choďte do ďalšej predajne pármetrov ďalej. Dovidenia.“ – odišla som.
Predajňu som našla. Slečne som krátko vysvetlila, čo potrebujem. Aj to, žečíslo nie je na moje meno, ale na mamkino.
„Máte sériové číslo karty?“ – nemala som. Šup domov po číslo.
Zastavila som sa v najbližšej predajni, ktorá bola cestou.
„No, tak to musí prísť Vaša pani mamička...“ – po dlhšom čakaní somzistila, načo som čakala. Vrátila som sa domov.
Na druhý deň vybavená sériovým číslom a výhovorkou, že moja panimamička je zaneprázdnená, vybrala som sa do predajne v meste.
„Potrebujem rodné číslo Vašej matky...“ - päť minút a bolo.
Nie, ja nepotrebujem mobilný telefón. Skryť sa za vianočnú esemeskus prianím všetkého dobrého do nového a dlhého...nahnevať sa keďo pol jedenástej príde hovor a v ňom otázka nezmyselného ranguo zajtrajšej skúške, ranný telefonát, či som vypla perkelt. Kto potrebuje,aby som ho vlastnila?
„...Žije v tých horáchúplne sám ako prst. Ustavične sa oňho obávam.“
„Vážne? A čoho sa bojíš? Žesi zlomí nohu? Alebo že ťa s tým telefónom neposlúchne a nespojíš sas ním každý raz, keď po tom zatúžiš?“
„Aj jedného, aj druhého sabojím, chlapče.“
„Nemáš sa čoho báť. Zbytočnemárniš čas. Aká si len hlúpa, Bessie! Vezmi rozum do hrsti!“
