Keď sa rodičiarozhodli darovať polovičku môjho voľného času hodinám klavíra, netušili.Začínalo sa to klasicky ... učiteľ dobrý, no prísny, klavír vysoká investícia(a povedzme si úprimne v paneláku sa šetrilo...steny sú tenké). Sedela somako také polienko a tupo zízala na malé čierne guľôčky na bielom papieripredo mnou, ktoré splývali do piatich čiar. A slzičky. A tajnépriania, aby sa moje trápenie čo najskôr skončilo.
Skončilo.Presťahovali sme sa inam. Na moje vtedajšie „bohužiaľ“, ktoré dnes vidím ako„chvalabohu“. Nová učiteľka bola (a je of kóz) ako anjel. Guľôčky sme premenilina domčeky a zvieratká a harmóniu tónov zmiešanú v lahodnomzvuku klavíra...ktorý ma raz po prázdninách doma ticho čakal.
Nasledovali hodinypílenia uší, nervov, a iných ľudských orgánov. Kým moji rovesníci skúšaliprvé cigarety kdesi na diskotéke...ja som sedela v hudobnej škole. Hudobnáteória. Dychové nástroje rozdeľujeme na drevené a plechové...Intervalypoznáme...búchajúc ceruzkami o lavicu, klopkali sme rytmy (ako takí maniaci)...aticho neznášali celých 45 minút o ktorých nás táto hodina obrala.
Pokiaľ. Jedného dňaprišiel, zavolal ma, niečo zapískal a že vraj...Zopakuj! Zopakovalasom...pondelok a štvrtok máme skúšky od piatej...a tak som začala chodiťdo detského zboru. Nové prostredie, noví kamaráti, zájazdy, koncerty, rok sas rokom stretol a mne sa podarilo prepašovať sa cez hranicu múdrostia úspešne zmaturovať. Na detský zbor som začala mať trošku viac rokov...amenej času. Prišla som už len sporadicky, a napokon som prestala chodievaťúplne.
A teraz,nastúpená v zborovom kostýme študentského (dospeláckeho a ajodrasteneckého) zboru s obalom v ruke a v labilnýchtopánkach som ich zbadala stáť a pokojne sa rozprávať. Ľudí, ktorí mi tohotoľko dali, ktorí ma toho toľko naučili a s ktorým som precestovalapol sveta. Príď...Prídem.
Predvianočnýštvrtok. Kráčam vysvetielkovaným mestom, vyhýbam sa náhliacim sa ľuďom,pohľadom sledujem výklady (by sa už patrilo rozmýšľať o dare začať bývalobolo...) a s nepochopením civým na polonahú ženskú natriasajúcu sapod obrovským nablýskaným stromom, ktorá robí hluk šíriaci sa po celom meste.Nuž...atmosféra.
V kostole eštenik nie je, len pár chlapcov v modrých pelerínach prenáša praktikáble.Sadám si. Potom ale nevydržím a idem do zákristie, vyberám pelerínu, obals notami. Spievam. Ako keď som bola malá (hoci ja som malá nikdynebola...stále aspoň o hlavu vyššia od každého).
Spomienka na Vianoce spred niekoľkých rokov, piesne rezonujúce v mojej pamäti akoby som sa ich naučila včera...s ľudmi, ktorých som nevidela dlhý čas,no zvítala sa s nimi ako so starými priateľmi...s doznievajúcou tichounocou vydala som sa do hluku vareného vína a pečených klobás...
