...
potom si to brucho chytim a odkráčam ako tučná lienka do postele. Aj dnes som sa po práci zastavila po jeden v Lidli..
Stáli tam dve obrovské krabice so zopár melónmi na dne...zízam dnu, rozhliadam sa po okolí...ako ich dočihnem. Pohľadom lovím po predavačovi v červenom tričku alebo riadnom chlapovi, ktorý by mi jeden cez obrovskú stenu krabice vylovil. Na potvoru žiadne červene tričko nevidim a okolo mňa prechádzajú chlapíci o niečo vyšší ako kýbel, maximálne o hlavu vyšší ako záhradní trpaslíci.
Zúfalo očami tápam po schodíkoch alebo krabici.Podíde ku mne mamička s dietaťom sediacim v nákupnom košíku žmoliacim v rúčkach biely rohlík. Prečo mu nekúpi grahamový? Blesne mi hlavou.
,,Chcete melón? ...ja tiež, len sa ku nim asi nedostanete", konštatujem a snažim sa decentne načahovať mávajuc rukami naprázdno.
,,Ja som vyššia, skúsim ja", povie mamička a na špičkách sa snaží dotknúť melónov naspodu.
,, Fuu...to nevytiahnem, mám presilenú ruku" a ukazuje na obväz na ruke, ...,,ale môzem vám chytiť nohy a dočiahnete ich vy".
,,Hmm...ja mám zase niečo s achilovkou"a ukazujem na obviazanu nohu.
,,Ale mam nápad", vravím. ,,Chytim vám vozík /nákupný/, aby neušiel, postavíte sa doň a dočiahnete ich"
Mamička je razom jednou nohou v košiku, druhou zosadá do krabice..
,,Juj..tou rukou sa nezapriem.Poďte kľudne vy cez vozík."
Leziem decentne ako dáma mamičke do košika, dietatko s otvorenými ústočkami sleduje, čo stvárame. Prečo ako dáma? Oblečene mám len také šaty, ktoré by sa dali nazvať širokým neforemným vreckom, ktore síce zakryje neželané faldy aj želane krivky, ale dĺžkou siaha tesne pod zadok.
Som v hlbokej krabici. Dvíham melóny,klopkam ja, pani, máme vybraté..určite budu genialne. V tomto som vychýrená odborníčka.
V momente, keď sa chystám dvihnúť a vyskociť, zistujem, že bez dvihnutia prvej nohy na obrubu krabice to nepôjde. A už vôbec tento sposob nepripúšťam v tzv. brazilkách, ktoré vám zakrývajú len hornú časť zadku a odkrývajú dolnú práve v čase 17. hodiny a týždňa domáceho majstra v Lidli. To znamená v čase preplneného Lidlu poškuľujucimi mužskými hlavami, ktoré su stopro zvedavé, ako sa dostanem z krabice vysokej takmer po krk. Ja som tiež len o hlavu vyššia ako záhradný trpaslík. Posielam pani po predavača, ktory by mi pomohol von. Zatiaľ stojim v krabici a strážim dieťa v košiku, ktroré sa smeje od ucha k uchu asi na tom, aka som koza.
Prichádza babička, poprosí ma o malý melónik čo pekne zvoni. Hľadám, nájdem, babička odide.
,, Nájdete aj mne jeden?",pýta sa mladý muž typom iiiitečkar tak automaticky, akoby som k tej krabici patrila. Cítim sa trápne, ...pohľadom zachytávam predavača v červenom tričku.
,,Prosím vás" ...mávam oboma rukami ako stroskotanec na mori.
V tom prikrocí mamička dieťatka spokojne pojedajúceho biely rožtek aj s predavačom s akousi prepravkou. Misia úspešne ukoncená, citim sa priam vyslobodená. Tesim sa na večer, ako sa napráskam, potom vleziem do perín a pohrúzim do knihy od Johna Greena. Je to kniha o láske dvoch teenagerov, ktori bojuju s rakovinou. A vraj som pekne trápna, že toto citam. Povedala Sofia, moje teenagerské dieťa. No a čo..mám chuť na lásku o akej sa len čita:-)
