Domnievali sa, že na to, aby bol na Zemi rovnovážny stav, musí byť hmota pevniny na severnej pologuli vyvážená rovnakým množstvom pevniny na južnej pologuli. Keďže Gréci ešte nepoznali iné kontinenty ako Euroáziu a Afriku, skutočne to v ich pevninskom svete vyzeralo výrazne v prospech severnej pologule. Nuž, akokoľvek to so zemepisnými poznatkami Grékov bolo, tvrdili, že veľký kontinent, ktorý prekrýva južný pól určite existuje a nazvali ho Terra Australis Incognita, čiže neprebádaná Južná zem. Táto domnienka prežila viac ako dve tisícročia bez toho, aby sa ju niekomu podarilo potvrdiť, alebo vyvrátiť. Konečne v 18. storočí, sa rozhodli do overenia tohto starovekého mýtu zainvestovať Briti, ktorí hľadali nové kolónie.
James Cook sa narodil v roku 1728 v anglickom meste Marton-in-Cleveland, v grófstve Yorkshire, ktoré leží na pobreží Severného mora, v rodine námedzného poľnohospodárskeho robotníka, pôvodom zo Škótska. Do veku 12 rokov platil Jamesovi školné otcov zamestnávateľ, neskôr sa zamestnal na farme a vypomáhal v miestnom obchode. Keď Cook dosiahol 18 rokov, bol prijatý najprv do učenia, neskôr do zamestnania u Johna Walkera z Whitby, obchodníka s uhlím, ktorý vlastnil niekoľko lodí, na ktorých prevážal uhlie z Yorkshire pozdĺž východného pobrežia Anglicka cez ústie rieky Temža až do Londýna. V priebehu rokov 1746 – 1755 sa mladý James zúčastňoval pravidelných plavieb na Walkerových plachetniciach a priučil sa námorníckemu remeslu, ako aj lodnej navigácii.
Cook mohol urobiť kariéru ako kapitán jednej z Walkerových lodí, avšak nestalo sa tak. V roku 1755 sa 27-ročný James rozhodol vstúpiť do služieb Kráľovského námornícta. O dva roky neskôr zložil dôstojnícke skúšky a mohol pôsobiť ako prvý dôstojník na lodiach jeho veličenstva kráľa Juraja II. (George II). Krátko po získaní dôstojníckeho diplomu sa James zúčastnil vojnového ťaženia v Severnej Amerike počas Sedemročnej vojny v rokoch 1756 – 1763, na konci ktorej Veľká Británia porazila Francúzov a získala ich územia, ako aj Floridu a niekoľko karibských ostrovov. Počas vojny Cook pôsobil prevažne v oblasti súčasnej Kanady a podieľal sa na tvorbe mapy prílivov a odlivov rieky Sv. Vavrinca (St. Lawrence River), čo umožňovalo plynulý presun britských vojenských posíl do mesta Quebec City. Po skončení vojny James Cook strávil ďalšie tri roky mapovaním pobrežia ostrova Newfoundland.
Ešte počas trvania Sedemročnej vojny v roku 1762 sa James Cook oženil s Elizabeth Batts, dcérou strážcu londýnskeho hostinca. Mali spolu 6 detí, z ktorých sa ani jedno nedožilo dospelého veku.
V roku 1767 publikoval britský kartograf Alexander Dalrymple článok, v ktorom tvrdil, že na juhu Tichého oceána sa nachádza obrovský kus pevniny, ktorý čaká na objavenie (Austrália, ako aj Južná Amerika boli už známe kontinenty). Údajne istá francúzska expedícia v roku 1738 zazrela južne od Mysu Dobrej nádeje pobrežie, ktoré by mohlo byť Južnou zemou. Nevedno, či Dalrymplov článok vznikol pod vplyvom lobistov z radov popredných britských obchodníkov, ktorí potrebovali pre svoju expanziu objavenie nových kolónií, ale presvedčil Britskú kráľovskú spoločnosť, aby vyslala expedíciu, ktorá by Južnú zem objavila.
Prvá Cookova expedícia v rokoch 1768 – 1771 na lodi HMS Endeavour, výtlak 367 ton, 94 členov posádky
Oficiánym cieľom prvej Cookovej expedície bolo vykonať významné astronomické pozorovanie mimoriadne zriedkavého prechodu planéty Venuša popred Slnko, ku ktorému malo dôjsť v dňoch 3. - 4. júna 1769. Na základe záznamu výsledkov pozorovania bolo možné vypočítať vzdialenosť Zeme od Slnka. Druhým a súčasne tajným cieľom expedície bolo po absolvovaní astronomických meraní pokúsiť sa nájsť Južnú zem.
Loď jeho veličenstva HMS Endeavour opustila Plymouthský prístav na juhu Británie dňa 12. augusta 1768 a nabrala kurz na ostrov Tahiti v Tichom oceáne, ktorý bol objavený v predchádzajúcom roku a bol považovaný za jedno z najlepších miest na astronomické pozorovanie hlavne preto, lebo mal zameranú presnú polohu. Na lodi sa spolu s Cookom plavila aj skupina významných vedcov, medzi nimi astronóm Charles Green, botanik Joseph Banks, ako aj dvaja prírodovedci a dvaja maliari. Treba si uvedomiť, že v tom čase fotografia ešte nebola vynájdená a všetky výjavy počas expedície, s výnimkou astronomických pozorovaní, zakresľovali maliari. Preto mali na expedíciách nezastúpiteľné postavenie.
Loď Endeavour preplávala Atlantik a oboplávala Mys Horn, aby vplávala do Tichého oceánu. Po ôsmich mesiacoch plavby zakotvila na ostrove Tahiti, kde žili mierumilovní a priateľskí Tahiťania. Keď sa posádka zotavila z dlhej plavby a absolvovala astronomické merania, Cookova loď nabrala zásoby na ďalšiu cestu, opustila Tahiti a zamierila na juh, aby hľadala neznámu Južnú zem. Nádej na jej objavenie vzbudila rozsiahla pevnina, ktorú Cook uzrel v juhozápadnom Pacifiku. Najbližšich šesť mesiacov Cookova posádka strávila pozorovaním a mapovaním nového pobrežia, až kým nezistili, že sa jedná o dva pomerne malé ostrovy, ktoré v žiadnom prípade nespĺňajú parametre na južný kontinent. Napriek tomu tieto dva ostrovy, ktoré pomenovali Nový Zéland, vyhlásili za britské teritórium. Po preskúmaní pobrežia Nového Zélandu loď Endeavour ukončila ďalšie hľadanie Južnej zeme, nabrala kurz na sever pozdĺž východného austrálskeho pobrežia a cez Indický oceán oboplávanim Mysu dobrej nádeje sa napokon vrátila do domovského prístavu v Plymouthe.
Druhá Cookova expedícia v rokoch 1772 – 1775 na lodiach HMS Resolution (výtlak 462 ton, 112 členov posádky) a HMS Adventure (výtlak 340 ton, 80 členov posádky)
Britská kráľovská spoločnosť, povzbudená objavením Nového Zélandu, poverila Jamesa Cooka viesť druhú expedíciu, ktorej primárnym cieľom bolo nájsť Južnú zem. Popri tom ďalším cieľom bolo testovanie nového vynálezu - Harrisonovho chronometra. Bol to vedecký prístroj, zostrojený na meranie presného času počas námornej plavby. Umožňoval aj výpočet zemepisnej dĺžky oveľa jednoduchšie a presnejšie, ako dovtedy používaná metóda lunárnych vzdialeností. Testovanie chronometrov mala na starosti dvojica astronómov William Wales a William Bayly.
Expedícia mala k dispozícii dve lode. Bolo to jednako z dôvodu testovania chronometrov, ako aj z bezpečnostného hľadiska. V prípade poškodenia jednej z lodí, druhá by mohla zachrániť jej posádku. James Cook velil väčšej lodi Resolution, ako aj celej expedícii, kým menšej lodi Adventure velil Tobias Furneaux. Vedeckú časť posádky tvorili okrem astronómov aj traja prírodovedci a maliar William Hodges.
Skôr ako sa lode vydali na cestu k Južnej zemi, zastavili sa na krátko v Kapskom meste, aby si doplnili zásoby a následne plávali ďalej na juh. Dňa 10. decembra zbadali prvé plávajúce ľadovce, ktoré smerovali z juhu na sever. V tuhom mraze obe lode pokračovali v plavbe južným smerom, pričom sa laná a plachty pokryli hrubou vrstvou ľadu. Dňa 14. decembra 1772 uvideli pred sebou veľké svetlo, čo bol odraz slnka v nekonečnom ľadovom poli. Keď dorazili k nemu, zistili, že je súvislý a nie je v ňom prieplav. Niekoľko dní sa lode plavili pozdĺž ľadového poľa a pokúšali nájsť v ňom medzeru na preplávanie, ale nepodarilo sa im to. Dňa 19. decembra zaznamenal James Cook do lodného denníka: “Stretávame obrovské ľadové kryhy, ktoré pre hustú hmlu spozorujeme až v poslednej chvíli a len s veľkou námahou sa im dokážeme vyhnúť.” Lode sa následne vrátili o zopár míľ na sever. Niekoľko teplejších dní v januári 1773 využil James Cook na opätovný pokus o preplavenie sa ľadovým poľom. Dňa 17. januára 1773 Cook zapísal: “O štvrť na dvanásť sme prekročili polárny kruh a na poludnie sme sa dostali štyri a pol míle južne od neho. Sme bez pochyby prvou a jedinou loďou, ktorej sa to podarilo.” Obe lode pokračovali v plavbe ďalej na juh, ale čoskoro opäť narazili na ľadové pole. V mieste so súradnicami 67°15´ južnej zemepisnej šírky Cook napísal: "Ľad je taký hrubý a tak blízko, že nie je možné pokračovať v ďalšej plavbe smerom na juh.” Nakoľko sa blížil koniec polárneho leta, obe lode sa vrátili na Nový Zéland, kde sa niekoľko mesiacov zdržali.
V júni 1773 obidve Cookove lode opustili pobrežie Nového Zélandu a vydali sa smerom na východ, aby využili čas, zostávajúci do ďalšieho antarktického leta, na objavovanie nových území na sever od polárnych oblastí. Po mesiaci plavby, pričom neuvideli žiadnu pevninu, sa lode otočili na sever a na krátko navštívili ostrov Tahiti, aby si doplnili zásoby. Tahiti opustili v septembri 1773. V plavbe pokračovali smerom na juhozápad a po objavení niekoľkých malých ostrovov sa opäť vrátili na Nový Zéland. Tam sa pripravovali na ďalšiu antarktickú letnú sezónu, ktorá trvala od decembra do marca, aby ju využili na hľadanie Južnej zeme. Tesne pred vyplávaním sa však rozpútala búrka, v ktorej sa lode oddelili a loď Resolution pokračovala v plavbe na juh sama. Loď Adventure zostala pri novozélandskom pobreží, kde došlo k potýčke s domorodými Maormi, pri ktorej zahynulo niekoľko britských námorníkov. V dôsledku tohto incidentu vydal veliteľ Ferneaux povel na návrat do Británie.
Osamotená loď Resolution sa na svojej plavbe na juh opäť stretala s obrovskými plávajúcimi ľadovcami a so silným mrazom. Dňa 21. decembra 1773 Cook napísal do lodného denníka: „Uprostred silného vetra, hustej hmly a neprestávajúceho mrznúceho dažďa sme prekročili po druhýkrát južný polárny kruh a plavili sa smerom na juhovýchod“. Na Štedrý deň William Wales opísal, že je vidno „viac ako 200 plávajúcich ľadovcov, z ktorých žiadny nie je menší ako trup našej lode“.
V polovici januára 1774 sa počasie umúdrilo a loď Resolution urobila významný pokrok v plavbe na otvorenom mori, pričom 26. januára po tretíkrát prekročila Antarktický polárny kruh. O dva dni neskôr Forster vtipne napísal: „Nikdy sme neboli tak ďaleko na juhu a len Boh vie, ako ďaleko by sme mohli pokračovať, keby nás ľad alebo pevnina nezastavili. Ak sa dostaneme na pól, môžeme urobiť cestu okolo sveta za päť minút.“ Loď pokračovala ďalej na juh, ale začala sa stretávať s čoraz väčším počtom ľadovcov. Dňa 30. januára 1774 dorazila na okraj ľadového poľa. Po márnom úsilí nájsť v ňom prieplav, sa loď Resolution po dosiahnutí rekordnej južnej zemepisnej šírky 71°10´ vzdala ďalších pokusov o objavenie Južnej zeme.
Po odchode z južnej polárnej oblasti sa Cook rozhodol stráviť roky 1773 - 1775 hľadaním nových území v južných častiach Tichého, Atlantického a Indického oceána. Najprv zamieril k Veľkonočnému ostrovu. Rapa Nui (Veľkonočný ostrov) síce bol už v Európe známy od roku 1722, ale jeho poloha doposiaľ nebola presne zameraná.
Počas plavby Tichým oceánom loď Resolution narazila na skupinu ostrovov, ktoré Cook nazval Nové Hebridy (dnes Vanuatu). Počas nasledujúcich týždňov Cook zmapoval tieto ostrovy a napokon zamieril na juh k Novému Zélandu. Cestou objavili Novú Kaledóniu a ostrov Norfolk. Po doplnení čerstvých zásob Cook opustil Nový Zéland a smeroval do oblasti, ktorú nestihol v predchádzajúcom roku prebádať. Vykonal prieskum okolia Ohňovej zeme a po oboplávaní Mysu Horn loď Resolution vplávala do Atlantiku, kde vykonala prieskum južných oblastí Atlantického oceánu. Dňa 15. januára 1775 spozorovali ostrov, ktorý nazvali na počesť britského kráľa Južná Georgia. Cook opísal tento ostrov takto: „Je to masa snehu a ľadu nevídaných rozmerov“. Počas ďalšej plavby objavili skupinu ostrovov, ktoré pomenovali Sandwichove ostrovy, na počesť prvého lorda Britskej admirality. O týchto ostrovoch Cook napísal: „Dospel som k záveru, že to, čo sme pomenovali Sandwich Land, je buď skupina ostrovov, alebo súčasť kontinentu, pretože pevne verím, že v blízkosti pólu sa nachádza pevnina, ktorá je zdrojom väčšiny ľadových krýh, ktoré sa vyskytujú v Južnom oceáne v tak obrovskom množstve.“
James Cook v priebehu svojej druhej expedície ako prvý oboplával Antarktídu a objavil niekoľko antarktických ostrovov, avšak nikdy neuzrel pobrežie Antarktídy. Na základe svojich pozorovaní došiel Cook k záveru, že ak Terra Australis Incognita existuje, tak bude menšia a leží oveľa južnejšie ako sa Britská Admiralita domnievala. Cook počas svojich plavieb však overil, kde Južná zem neleží a tým zúžil priestor, v ktorom by mohla byť umiestnená: “Ak Južná zem existuje, tak sa nachádza za súvislým ľadom v neobývateľnom a neprístupnom polárnom regióne. Preto nemôže byť význam Južnej zeme pre Britániu prínosom.” S týmto záverom z druhej Cookovej expedície sa uzavrela kapitola systematického hľadania Antarktídy na takmer 50 rokov.
Po návrate do Anglicka bol veliteľ James Cook za nové objavy povýšený do hodnosti kapitána. Následne publikoval vedeckú štúdiu o tom, ako sa starať o zdravie posádky na dlhých plavbách, predovšetkým ako sa vyhnúť skorbutu. Za túto prácu získal v roku 1776 Copleyovu medailu, ktorú mu udelila Britská kráľovská spoločnosť.
V budúcom dieli Polárnych expedícií sa pozrieme trochu bližšie na Antarktídu a porozprávame si o jej pozoruhodnostiach.
Zdroje:
Royal Mail Launches Cook 250 Commemorative Stamps | James Cook 250
James Hamilton “Captain James Cook and the Search for the Antarctica" 1-10-2021 - YouTube
The third voyage of James Cook - The British Library (bl.uk)
The first voyage of James Cook - The British Library (bl.uk)
Antarctic Exploration Timeline | Timetoast timelines
Antarctica reaches highest temperature on record | Green World
James Cook's Charts of Newfoundland and Labrador (heritage.nf.ca)
