1. Arktída versus Antarktída
Názov Arktída pochádza z gréckeho slova arktos – medveď. Oblasť Zeme na severnom polárnom kruhu nazvali Arktídou vďaka tomu, že súhvezdie Veľkej medvedice bolo v tom čase vidieť len zo severnej pologule. Južná zem, existenciu ktorej sa dlho nedarilo dokázať, získala svoj názov “Antarktída” (anti – arktos) z toho dôvodu, že jej predpokladaná poloha bola na opačnej strane zemegule oproti Arktíde. Prvým moreplavcom, ktorý vykonal systematický prieskum Južnej zeme oboplávaním Antarktídy, bez toho, aby ju uvidel, bol James Cook počas svojej druhej objaviteľskej plavby.
Na tejto mape je vidieť polohu Antarktídy vzhľadom na možné miesta prístupu, ako aj jej polohu voči oceánom. Červená čiara predstavuje hranicu, od ktorej smerom na juh platí medzinárodná Antarktická zmluva. Modrá čiara predstavuje severný okraj pohybujúcej sa hranice súvislého ľadu, ktorý obklopuje Antarktídu a prerušované čiary oddeľujú jednotlivé oceány. Ako je vidno, Antarktídu obmývajú tri oceány - Indický, Atlantický a Tichý oceán, v ktorých sa v blízkosti antarktickej pevniny nachádzajú moria a zálivy nazvané podľa najvýznamnejších polárnych bádateľov a panovníkov. Miesta, odkiaľ je k antarktickej pevnine najbližšie a odkiaľ bola organizovaná väčšina antarktických polárnych expedícií sú juh Južnej Ameriky – mesto Ushuaia, Cape Town v Juhoafrickej republike, viacero miest na Novom Zélande (Invercargill, Bluff, Christchurch, Lyttelton, Wellington) a hlavné mesto austrálskej provincie Tasmánia, mesto Hobart. Ďalej je zaujímavé, že sa poloha geografického pólu nestotožňuje s magnetickým pólom, ktorý sa momentálne nachádza mimo antarktickej pevniny a leží v blízkosti polárnej kružnice.
2. Polárny kruh alebo polárna kružnica???
Na Zemi sa nachádzajú dva polárne kruhy – severný a južný, alebo arktický a antarktický. Definícia polárneho kruhu podľa Wikipedie znie: "Polárny kruh je oblasť povrchu zemegule okolo severného alebo južného zemepisného pólu, na ktorej najmenej v jeden deň v roku nevystúpi Slnko nad obzor alebo nezostúpi pod obzor. Je ohraničená myslenou polárnou kružnicou, ktorú geograficky definuje rovnobežka na 66° 33' severnej alebo južnej zemepisnej šírky." Toľko Wikipedia. Na doplnenie, z matematického hľadiska kružnica je čiara a kruh je plocha. Napriek tomu sa polárny kruh často zamieňa s polárnou kružnicou, bežne sa s tým stretneme v hovorovej reči, ale aj v prekladanej literatúre, kde sa často dočítame, že: "...prekročili polárny kruh". Správne má byť: "...vkročili do polárneho kruhu", alebo "...prekročili polárnu kružnicu". Takže toľko k definíciám.
Ako vedci zistili, polohy polárnych kružníc nie sú stabilné a závisia od sklonu osi rotácie Zeme, ktorá prechádza geografickými pólmi, k jej obežnej dráhe okolo Slnka. V ideálnom prípade by mala byť zemská os naklonená v 90°uhle (v tom prípade by sme nemali polárne kruhy, ani striedanie ročných období), ale ako vieme, nie je tomu tak. V súčasnosti je zemská os naklonená voči uvedenému ideálnemu stavu pod uhlom približne 23.4°. Tento axiálny uhol sa s časom mení a momentálne sa zmenšuje. Zmena axiálneho uhlu prebieha veľmi pomaly a spôsobuje, že sa polohy polárnych kružníc (ako aj obratníkov) posúvajú smerom k pólom, resp. veľkosť polárnych kruhov sa zmenšuje.
Zaujímavosťou je, že vedci vyskúmali, že sklon axiálneho uhla Zeme sa dlhodobo pohybuje v rozsahu od 22.1° do 24.5°. V priebehu približne 40.000 rokov sa posunie os rotácie Zeme z jednej krajnej polohy do druhej a následne sa za rovnaký čas vráti do východiskovej polohy. Dôvody tohto posunu nie sú známe. Avšak jeho dôsledkom je to, že polárne kružnice nemajú stálu polohu. Južná polárna kružnica sa posúva každý rok približne o 15 m smerom na juh a jej približná poloha je v súčasnosti 66°33′49″ južnej zemepisnej šírky. Obdobné je to aj s pohybom severnej polárnej kružnice smerom na sever.
Tento pohyb ilustruje nasledovná kuriozita. Pomerne malý ostrov Grimsey s trvalým ľudským osídlením leží na sever od islandskej pevniny. Je známe, že pevnina Islandu neleží na polárnom kruhu. Jediný ostrov, ktorý patrí k Islandu a dlho ležal na polárnom kruhu, bol ostrov Grimsey. Vieme, že poloha polárnej kružnice sa pohybuje. Zhruba pred 300 rokmi vkročila polárna kružnica (ktorá ležala medzi Islandom a Greimsey), z juhu na ostrov Grimsey a ďalej postupuje cez ostrov na sever. V súčasnosti pretína ostrov a očakáva sa, že v roku 2050 polárna kružnica ostrov Grimsey opustí a bude pokračovať vo svojej púti smerom k severnému pólu. Polomer severného polárneho kruhu, ako aj polárnej kružnice sa totiž každý rok zmenšuje o približne 15 metrov. Miestni obyvatelia ostrova sa rozhodli poukázať na túto raritu tým, že budú značiť priebeh presunu arktickej polárnej kružnice ich ostrovom betónovou guľou s hmotnosťou takmer 9 ton. Guľu, ktorú nazvali "Orbis et Globus" posúvajú raz ročne na nové miesto tak, aby označovala presnú polohu postupujúcej arktickej polárnej kružnice.
3. Ako vznikla Antarktída
Pred dvesto miliónmi rokov bola Antarktída súčasťou superkontinentu Gondwana (pozostávajúceho z terajšej Antarktídy, Indie, Austrálie, Južnej Ameriky a Afriky) a nebola mrazivým kontinentom, ako ju poznáme dnes. Asi pred 180 miliónmi rokov pohyb litosférických platní spôsobil, že sa Gondwana začala rozpadávať a jej jednotlivé časti od seba vzdaľovať.
Podľa teórie posunu kontinentov Alfreda Wegenera (continental drift) sa prapevnina Gondwana rozpadla a jej časť, z ktorej vznikla Antarktída, postupne presúvala k južným polárnym šírkam a svoje súčasné umiestnenie dosiahla v neskorej kriede (pred 66 miliónmi rokmi). Polárna poloha Antarktídy a rozmiestnenie ostatných kontinentov alebo ich častí severne od nej viedli k vývoju silného antarktického oceánskeho prúdu, ktorý dnes obkolesuje Antarktídu a zabraňuje prenikaniu teplých prúdov smerom k antarktickej pevnine. V dôsledku toho nastala teplotná izolácia kontinentu a jeho trvalé pokrytie snehom a ľadom. Zaľadnenie Antarktídy ovplyvnilo globálne podnebie na celej Zemi, výšku hladiny všekých oceánov a morí, cirkuláciu oceánskych prúdov, ako aj zloženie a dynamiku zemskej atmosféry. Antarktída je najchladnejším miestom na svete, oveľa chladnejším ako Arktída.
Cez Antarktický kontinent prechádza deliaca čiara, ktorá oddeľuje Východnú a Západnú Antarktídu, ktoré sa navzájom líšia svojou geológiou. Východná Antarktída je oveľa väčšia a je to oblasť kontinentálneho štítu zložená zo starovekých vyvrelých a metamorfovaných hornín, ktorých vek presahuje 3 miliardy rokov. Starovekú pevninskú štítovú horninu na rôznych miestach prekrývajú mladšie usadené horniny (napr. pieskovce, vápence, bridlice a uhlie), ktoré sa v rôznych časových obdobiach vytvorili za rôznych podmienok prostredia. Napríklad uhoľné ložiská odhalené v transantarktických horách sa vytvorili akumuláciou rastlinnej hmoty v perme (pred 290 až 245 miliónmi rokom), keď mal kontinent teplé mierne podnebie. Tento organický materiál bol po milióny rokov zhutňovaný a pod ťarchou nadložného sedimentu sa z neho nakoniec vytvorilo uhlie.
Na rozdiel od Východnej Antarktídy, Západnú Antarktídu tvorí niekoľko relatívne malých fragmentov geologických platní, ktoré boli stlačené dohromady. Tlakom došlo k vyvýšeniu terénu, ako je vidieť v pohorí Ellsworth, ktoré obsahuje najvyšší vrch Antarktídy Mount Vinson, podľa merania v roku 2004, vysoký 4897 m. Na tomto mieste mi nedá nespomenúť, že najvyššia hora Antarktídy sa stala cieľom množstva horolezeckých expedícií, vrátane slovensko-českej expedície, ktorú v roku 2005 viedol polárnik Peter Valušiak, doprevádzaný dokumentaristom Pavlom Barabášom a triom českých účastníkov - cestovateľom Rudom Švaříčkom a himalájistami Vladimírom Noskom a Zdeňkom Hrubým. Valušiakova expedícia podnikla jedinečný prvovýstup na Mount Vinson, z ktorého vznikol dokumentárny film, nazvaný "Neznáma Antarktída".
4. Vulkanická a geotermická aktivita
Antarktídu rozdeľuje na Západnú a Východnú rozsiahla tektonická trhlina, ktorá prechádza cez celý kontinent. Pozdĺž nej sa nachádza Transantarktické pohorie. Smerom k Antarktickému polostrovu prechádza táto trhlina do Ellsworthovho pohoria a ďalej postupuje cez Antarktický polostrov. Miestami je tento tektonický systém aktívny dodnes a je príčinou aj súčasnej vulkanickej činnosti v Antarktíde. Vedci zistili, že sa v jej okolí nachádza 91 sopiek. Najaktívnejšia sopka na Južnom kontinente, Mount Erebus, sa nachádza pozdĺž spomínaného systému na ostrove Ross, ktorý je na okraji Rossovho mora. Jedná sa o jednu z piatich sopiek na svete, ktoré majú vo vrcholovom kráteri otvorené lávové jazero.
Mount Erebus tvorí vrchol Rossovho ostrova a spolu so sopkami Mount Terror a Mount Bird vytvorili samotný Rossov ostrov. Posledná erupcia Mount Erebus bola zaznamenaná v roku 2015.
Sopka Mount Erebus sa smutne preslávila dňa 28. novembra 1979, keď kvôli chybe súradníc dráhy letu, vyhliadkové lietadlo 901 spoločnosti Air New Zealand narazilo do úpätia sopky, pričom zahynulo všetkých 257 ľudí na palube. Táto tragédia bolestivo zasiahla obyvateľov Nového Zélandu, ktorí si túto katastrofu každoročne pripomínajú.
Aj keď je Mount Erebus najznámejšou antarktickou sopkou, najvyššou sopkou Antarktídy je Mount Sidley s výškou 4181 m. Najvyšší antarktický vrch Mount Vinson je o 716 m vyšší. Svoje pomenovanie dostal po americkom kongresmanovi za štát Georgia, Carlovi Vinsonovi, ktorý významne podporoval prieskum Antarktídy.
V súčasnosti sú na Antarktíde iba dve aktívne sopky, popri už spomínanej sopke Mount Erebus, druhou aktívnou sopkou je Deception Island.
Deception Island sa nachádza v súostroví Južné Shetlandské ostrovy. Od sopky Mount Erebus sa líši hlavne tým, že samotná sopka leží pod vodou a ostrov tvorí jej kaldera. Najvyšší bod ostrova má iba 576 m a je tak prístupný aj pre bežných turistov. Na v kráteri sopky je prítomná geotermálna aktivita, vďaka ktorej je vodavo vnútri krátera teplá a turisti sa v nej môžu kúpať.
Pravdepodobne kvôli geotermálnej aktivite ostrova Deception Island sa v jeho zálive Whalers Bay začiatkom 20. storočia usadili veľrybári a postavili si niekoľko príbytkov. Zostali po nich torzá budov a hrdzavejúce zvyšky bývalých technológií. Vďaka okrúhlemu tvaru ostrova je vnútro kaldery chránené pred vetrom a lodiam poskytuje bezpečný prístav, avšak nikto nevie, kedy sa sopka prebudí.
5. Podnebie a počasie
Antarktída je pri porovnaní s Arktídou oveľa chladnejšia. V skutočnosti predstavuje najchladnejší región na Zemi. Čiastočne za to môže obrovská a veľmi hrubá snehovo - ľadová vrstva, ktorá pokrýva asi 98% kontinentu. Ďalším dôvodom je to, že Antarktída je najveternejšia pevnina na celej Zemi obmývaná studeným oceánom so silným morským prúdom. Navyše Antarktída má najvyššiu priemernú nadmorskú výšku zo všetkých kontinentov, ktorá dosahuje v priemere približne 2,5 km. Všetky tieto faktory udržujú priemernú teplotu na pobreží -10°C a vo vnútrozemí okolo -55°C . Prirodzene, najnižšia teplota na Zemi bola nameraná práve na Antarktíde a to dňa 21. júla 1983 a dosiahla -89,2°C.
Naproti tomu najvyššiu teplotu namerali v Antarktíde dňa 6. februára 2020 na argentínskej výskumnej stanici Esperanza. Je umiestnená na Antarktickom polostrove. Hodnota rekordne vysokej teploty, ktorú potvrdila aj Svetová meteorologická organizácia - World Meteorological Organization (WMO) dosiahla +18,3 °C. Týmto rekordom prekonala stanica Esperanza svoj dovtedajší rekord zo dňa 24. marca 2015, keď namerali +17,5°C.
Vzhľadom na to, že v priemere na Antarktídu dopadne asi 50 ml zrážok, je Antarktída považovaná za púšť. Napriek tomu 98% jej povrhu pokrýva ľadová pokrývka a tá predstavuje približne 61% zásob sladkej vody na Zemi. Ak by sa táto pokrývka roztopila, hladina svetových oceánov a morí by stúpla zhruba o 58 metrov.
Štúdia z roku 2018 (autori Andrew Shepherd, Erik Ivins) potvrdzuje, že pobrežné časti Antarktídy, hlavne Západnej, sa vplyvom skleníkových plynov v ovzduší zohrievajú zhruba o 0.1°C ročne, kým vnútrozemské oblasti sa ochladzujú. Klimatické zmeny, ako aj vulkanická činnosť pod ľadovou pokrývkou majú na svedomí roztápanie ľadovcov na pobreží a zmenšovanie plochy zaľadnenia okolo antarktickej pevniny. V súvislosti s tým dochádza k vyššej absorpcii slnečného žiarenia a tým aj k ďašiemu otepľovaniu. V dôsledku väčšieho teplotného rozdielu medzi pobrežím a vnútrozemím kontinentu sa zvyšuje rýchlosť výmeny vzduchu a tým aj sila vetra.
Najväčší plávajúci ľadovec, ktorý bol historicky zaznamenaný, pochádza, ako inak, z Antarktídy. Ľadovec s názvom B-15 sa odlomil z plytčiny "Ross Ice Shelf" na konci marca 2000 a mal obrovské rozmery. Jeho najväčšia šírka bola 37 km a dĺžka 295 km. V nasledujúcich rokoch sa však rozpadol na menšie kusy, z ktorých najväčšie unášal morský prúd na sever. V roku 2021 posledný fragment ľadovca B-15 pristál na ostrove South Georgia.
Prostredie Antarktídy má špeciálne podmienky, ktoré z neho robia najveternejší kontinent na Zemi. Antarktída je obvykle obklopená pásmom nízkeho tlaku vzduchu, avšak vo vnútrozemí kontinentu sa nachádza vysoký tlak. Za týchto podmienok vzniká kabatický vietor. Ten sa vytvorí vtedy, keď nad vyvýšenými antarktickými miestami dôjde k veľkému ochladeniu vzduchu, ktorý nadobudne vysokú hustotou. Studený hustý vzduch potom prúdi z vrcholu hôr smerom nadol a na jeho miesto sa dostáva teplejší vzduch z nižšie položených oblastí. Prúd kabatického vetra sa pozdĺž svahov zrýchľuje a jeho rýchlosť ešte viac zvyšujú úzke ľadovcové údolia. Katabatické vetry dujú na veľkých otvorených plochách Antarktídy takmer neustále. Nízky tlak vzduchu na pobreží ešte viac podporuje rýchlosť kabatického vetra, ktorého rýchlosť sa môže zvýšiť až na rýchlosť hurikánu, nad 200 km/h. Kvôli kabatickému vetru sa stáva, že dochádza aj k niekoľkotýždňovému výpadku zásobovania, ako aj prepravy pasažierov.
Staré čínske príslovie znie: "Keď začne fúkať vietor, niektorí ľudia si postavia múr, aby sa pred ním ochránili a druhí si postavia veterný mlyn, aby využili jeho silu". Aj o tom, ako polárnici v Antarktíde využívajú vietor, si porozprávame v nasledujúcom pokračovaní tohto blogu.
Zdroje:
The Geology of Antarctica (eolss.net)
Continental Drift GIF | Gfycat
Antarctic Climate History and Global Climate Changes - Oxford Handbooks
What is continental drift? - Internet Geography
Eight-Tonne Sphere Marks Arctic Circle on Grimsey (icelandreview.com)
Skiing the Pacific Ring of Fire and Beyond: Antarctica (skimountaineer.com)
Hot And Cold: How Many Active Volcanoes Are There In Antarctica? | Aurora Expeditions™
Antarctic Fossils | Expeditions (fieldmuseum.org)
Mount Vinson - Pavol Barabáš (pavolbarabas.sk)
Antarctica Wildlife Guide & Facts | Aurora Expeditions™
Krill Conservation - Antarctic and Southern Ocean Coalition (asoc.org)
Krily – Wikipédia (wikipedia.org)
Antarctic weather – Australian Antarctic Program (antarctica.gov.au)
10 Weather-Fueled Facts about Antarctica (oceanwide-expeditions.com)
