6. Antarktické fosílie
Prvé antarktické skameneliny na počudovanie nenašiel paleontológ, ale kapitán Robert Falcon Scott - slávny britský polárny bádateľ, ktorý po dosiahnutí južného pólu v januári roku 1912 na spiatočnej ceste zahynul na podchladenie a vyčerpanie. Počas tejto expedície zhromaždil asi 18 kilogramov hornín, ktoré obsahovali aj skamenelé papradie. Až do posledného dychu ťahal sane so zbierkou kameňov, ale nezbavil sa tohto vzácneho nákladu, ktorý ho cestou musel extrémne vyčerpávať. Scottove kamene sa však našli a dostali do rúk paleontológov. Ich prieskum ukázal, že Antarktída mala kedysi dostatočne teplú klímu pre život rastlín.
Až o viac ako 50 rokov neskôr po prieskume Scottových vzoriek, sa našli fosílie čeľustí obojživelníkov, čo je dôkazom toho, že sa na južnom kontinente popri rastlinách darilo aj zvieratám. Na niekoľkých náleziskách v blízkosti ľadovcov Beardmore a Shackleton vedci objavili stovky fosílií obojživelníkov a plazov. Mnoho z týchto exemplárov pochádza z obdobia raného triasu (druhohory), spred 250 - 245 miliónov rokov.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia práce na týchto raných triasových skamenelinách odhalili, že niektoré druhy sú totožné s tými, ktoré pochádzajú z rovnakého časového obdobia a našli sa v Afrike a Indii. Je to dôkaz, že tieto pevniny boli kedysi spojené so súčasnou Antarktídou a tvorili superkontinent, po ktorom zver voľne migrovala.
V rokoch 1990-91 vedci odhalili v Transantarktickom pohorí prvé fosílie dinosaurov. V náleze na vrchu Kirkpatrick neďaleko ľadovca Beardmore sa našli kosti Cryolophosaurus ellioti, dovtedy neznámeho druhu jaštera. Spolu s týmto exemplárom boli nájdené aj kosti pterosaura (lietajúci jašter), tritylodonta a ďalšieho dinosaura, ktorý bol neskôr uznaný ako nový druh Glacialisaurus hammeri.
Všetky nálezy sa ukázali byť unikátne pre Antarktídu a dokazujú, že v čase, keď na nej žila populácia jašterov, bola Antarktída už oddelená od superkontinentu Gondwana, a preto nemohlo dochádzať ku genetickej výmene s ostatnými druhmi, žijúcimi v iných oblastiach Zeme.
7. Súčasná fauna a flóra
Krily
Na začiatku antarktického potravinového reťazca sú fytoplanktón a riasy. Akonáhle na začiatku antarktického leta vyjde slnko, začnú sa na spodnej časti ľadovcov množiť riasy. Sú potravou pre planktón, drobné živočíchy z ktorých najznámejším druhom je kril antarktický (euphausia superba). Je to tvor z radu malých kôrovcov. Je veľký asi 4 cm a váži okolo dvoch gramov. Žije vo veľkých kolóniách pri antarktickom pobreží v povrchových vodách a je primárnou potravou pre celý rad živočíšnych druhov, vrátane najväčšieho zvieraťa na svete, modrej veľryby. Tá môže zjesť až 4 tony krilov za deň. Dôvodom, prečo je kril antarktický taký početný, je to, že vody južného oceánu okolo Antarktídy sú mimoriadne bohatým zdrojom fytoplanktónu a rias.
Množstvo pobrežného ľadu sa v okolí Antarktídy každý rok mení. To vedie k výkyvom populácie krilov. Západný antarktický polostrov, ktorý je jednou z najrýchlejšie sa otepľujúcich oblastí na svete, zaznamenal najväčší úbytok morského ľadu za posledné desaťročia. Od množstva krilov závisí aj populácia tučniakov okatých (pygoscelis adelaie). Je pravdepodobné, že pokles množstva krilov súvisí s poklesom morského ľadu, ale môže byť čiastočne spôsobený vplyvom lovu veľrýb. Toto je známe ako „krilový paradox“, pretože väčšina vedcov by očakávala, že znížením počtu veľrýb sa premnožia krily, ale opak je pravdou.
Tučniaky
Tučniaky sú jedným z najfascinujúcejších druhov vtákov na našej planéte. Nachádzajú sa výlučne na južnej pologuli, kde žije 18 druhov tučniakov, ktoré je možno vidieť vo voľnej prírode na subantarktických ostrovoch, ako aj v Antarktíde, na Novom Zélande, v Južnej Afrike a dokonca aj na Galapágoch. Nevedia lietať, zato sú výbornými plavcami. Preto žijú len pri pobrežiach. Živia sa morskými živočíchmi. Na súši hniezdia, pričom sa samček mimoriadne činí pri zohrievaní vajec a výchove potomstva. Napriek tomu, že všetky antarktické tučniaky majú spoločné to, že nevedia lietať a pri chôdzi sa kolíšu, existujú medzi nimi výrazné rozdiely. Tučniaka obrovského (niekedy sa prekladá aj ako cisársky), jedného z najväčších druhov tučniakov na subantarktických ostrovoch, možno identifikovať podľa výrazných jasne oranžových znakov na oboch stranách hlavy a v hornej časti hrude. Tieto tučniaky sa vedia vynikajúco potápať; najhlbší zaznamenaný ponor tohto druhu je až 343 metrov! K ďalším druhom patrí tučniak okatý a tučniak bieloškvrnitý.
V roku 1936 sa nórsky polárnik Lars Christensen rozhodol urobiť pokus a preniesť niekoľko tučniakov obrovských do Arktídy, kde sa tučniaky predým vo voľnej prírode nikdy nevyskytovali. Z Južnej Georgie ich loďou Neptun previezol na ostrovy Lofoty, kde boli v bezpečí pred líškami a inými suchozemskými predátormi. V priebehu nasledujúceho desaťročia takto previezol aj iné druhy tučniakov a pokúsil sa založiť na Lofotách nové kolónie. Avšak ich existencia v Arktíde bola krátkodobá a naposledy ich videli v roku 1949. Potom tučniaky mizli. Pokus sa nevydaril a nikto nezistil, z akého dôvodu.
Tulene
Tuleň je jedným z mála cicavcov medzi voľne žijúcimi zvieratami v Antarktíde. Na južnom kontinente žije šesť rôznych druhov tuleňov. Najväčšie sú tulene obrovské (slonie), ktoré žijú na plážach v hustých kolóniách samostatne samci a samičky. Samce môžu vážiť až 5 ton. Počas obdobia párenia samci medzi sebou často bojujú a nezriedka dochádza aj k smrteľným zraneniam. Na rozdiel od tuleňa slonieho je tuleň leopradí nebezpečný predátor, ktorý žije samotársky. Loví tučniaky a nepohrdne ani ostatnými tuleňmi. Hlavne mláďatá sa musia mať pred ním na pozore.
Veľryby
K najzaujímavejším divokým zvieratám v Antarktíde patria mohutné a nádherné veľryby, ktoré sezónne priplávajú do Južného oceánu za potravou a párením. Vráskavec dlhoplutvý alebo keporkak je pravdepodobne najväčšia veľryba, akú je možné stretnúť v okolí Antarktídy. Je známa tým, že počas migrácie dokáže preplávať obrovské vzdialenosti. Keporkaky dorastajú do dĺžky približne 15 metrov. Najnebezpečnejším predátorom v južnom oceáne je kosatka, ktorá je najväčším členom čeľade delfínovitých. Kosatky sú vysoko inteligentní čierno-bieli dravci, ktorí lovia v skupinách a na lov koristi používajú rôzne stratégie, vrátane vytvárania obrovských vĺn na zmývanie tuleňov z pobrežného ľadu do vody, kde ich následne ľahko ulovia.
Morské vtáky
Antarktický región je tiež domovom veľkého množstva druhov morských vtákov, ktorí prilietajú najmä začiatkom polárneho leta. V tomto období sa viac ako 100 miliónov vtákov vracia na skalnaté pobrežia a okolité ostrovy, aby hniezdili. Jedným z najpôsobivejších a najmajestátnejších morských vtákov je albatros, ktorého rozpätie krídel je až 3,4 metra. Je to najväčší lietajúci vták. Atraktívny čokoládovo-biely víchrovník (petrel) je známy ako veľmi spoločenské stvorenie, ktoré lieta popri lodiach a dokonca sprevádza veľryby. Antarktický tern sa vyznačuje bielym bruškom, vidlicovým chvostom, čiernou čiapočkou a červenooranžovým zobákom. Je pre neho typické, že na zimu neodlieta a zdržuje sa v blízkosti svojich chovných ostrovov po celý rok. Pomorník hnedý (Catharacta antarctica) je dravec, ktorý sa živí aj inými vtákmi a nepohrdne ani malými tučniakmi. V Antarktíde existujú dva druhy pomorníka, je to jeden z najväčších vtáčích predátorov a je výrazne teritoriálny.
8. Tri póly
Geografický pól
V antarktickej oblasti nájdeme nie jeden, ale hneď tri póly. Najvýznamnejším z nich je južný geografický/zemepisný pól, ktorý predstavuje bod, ktorým prechádza zemská os. Na tomto mieste sa zbiehajú všetky poludníky do jediného bodu. Ktorýmkoľvek smerom človek na južnom póle vykročí, je to vždy severným smerom. Na tomto významnom mieste postavili Američania už v roku 1957 svoju vedeckú základňu „Amundsen – Scott station“, ktorú pomenovali podľa prvých polárnikov, ktorí dosiahli južný pól. Stavba prvej malej stanice, postavenej na podporu výskumných pracovníkov počas medzinárodného geofyzikálneho roku, sa začala v novembri 1956 a bola dokončená vo februári 1957. S rastúcim záujmom o polárny výskum bolo zrejmé, že je potrebná väčšia a modernejšia stanica. Preto bola v roku 1975 centrálna oblasť pôvodnej stanice zakrytá kupolou, širokou 50 m a vysokou 16 m, ktorá prekrývala budovy, palivové nádrže a zariadenia. V samostatných budovách sa nachádzali prístroje na monitorovanie atmosféry a na početné komplexné výskumné projekty v oblasti astronómie a astrofyziky.
Následne v roku 1997 sa začala budovať nová stanica s väčšou kapacitou, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 2008. Je jedným zariadením, ktoré pozostáva z viacerých prepojených budov, ktoré boli postavené na vyvýšenom základe. Na južnom póle totiž ročne pribúda asi 20 cm snehu, čo komplikuje udržateľnosť stavieb, pretože ich časom pokryje snehová prikrývka a zapadnú do okolitého terénu.
V súčasnosti na Amundsen - Scottovej stanici v zime pracuje asi 50 vedcov a pomocného personálu a v lete tam pribudne ďalších 100 ľudí. Súčasne slúži stanica aj ako útulok pre turistov, ktorí pre nepriazeň počasia uviaznu na južnom póle.
Magnetický pól
Popri južnom geografickom póle je nemenej významný aj magnetický pól. Ako som písala v predchádzajúcej časti tohto blogu, je to miesto, ktoré nemá stálu polohu. Južný magnetický pól je definovaný ako bod, v ktorom siločiary magnetického poľa Zeme stoja vertikálne k povrchu Zeme. Čo je veľmi pozoruhodné, v blízkosti severného geografického pólu sa nachádza južný magnetický pól a naopak. V súčasnosti sa magnetický pól na južnej pologuli nachádza mimo antarktickej pevniny v Južnom oceáne.
Pól nedostupnosti
Tretím pólom, ktorý sa nachádza na južnej pologuli a súčasne leží na antarktickej pevnine, je Pól nedostupnosti. Je to najvzdialenejšie miesto z akejkoľvek strany antarktického pobrežia.
Keď Američania v novembri 1956 začali s výstavbou Amundsen -Scottovej stanice na geografickom južnom póle, obsadili tým najvýznamnejšie miesto v Antarktíde. Sovietsky zväz, ktorý v objavovaní Antarktídy zaostal, reagoval na počin konkurencie tým, že vybudoval provizórnu stanicu na póle nedostupnosti, ktorú ukončil v decembri 1958. Toto miesto je od oceánu tak ďaleko, ako je len možné, a preto je považované za najneprístupnejšie miesto v Antarktíde. Dve superveľmoci predviedli svoje svaly tým, že sa usadili každý na svojom póle.
Sovieti reagovali na postavenie americkej základne takmer okamžite. V decembri 1957, v rámci medzinárodného geofyzikálneho roku, Sovietsky zväz zahájil expedíciu z pobrežnej stanice Mirny. Expedícia pozostávala z desiatich traktorov a 32 mužov. Toho roku sa však expedícia pre nepriazeń počasia na Pól nedostupnosti nedostala. Musela počkať do nasledujúceho polárneho leta. O rok neskôr, 14. decembra 1958, sa tím 17 mužov konečne dopravil k pólu nedostupnosti po traverze dlhom 2.100 kilometrov, ktorý vyrazil z Mirny už v septembri, aby sa výprava stihla bezpečne vrátiť. Prirodzene, príchod k ich cieľu náležite oslávili, okrem iného bola vztýčená sovietska vlajka a nechýbal ani ohňostroj. O dva týždne neskôr sa expedícia obrátila smerom k Mirnému hneď potom, čo postavila malú provizórnu stanicu, ktorú nikdy nevyužívali. Dnes je stanica pochovaná pod vysokým nánosom snehu s jedinou viditeľnou časťou - Leninovou bustou v životnej veľkosti, ktorá bola umiestnená na veži, ktorú postavili na strechu stanice (stavba mi pripomína bratislavský Slavín).
Osamelého, vetrom a snehom ošľahaného Lenina, ktorý upiera pohľad na Moskvu, navštívila naposledy ruská expedícia v roku 2018. Hlava jeho plastovej busty bola v tom čase na úrovni výšky dospelého človeka. Podľa mojich výpočtov, v roku 2030 sneh zasype Lenina úplne, v najlepšom prípade bude z busty vidieť už len Leninovu plešinu.
psy
9. Antarktická dohoda
Krátko po dosiahnutí južného pólu sa na dovtedy bevýznamný kontinet sústredila pozornosť sveta. V snahe nezaostať pri dobývaní nerastných surovín, začiatkom 20. storočia sedem krajín vznieslo teritoriálne nároky na územie Antarktídy: Nórsko, Austrália, Francúzsko, Nový Zéland, Chile, Argentína a Veľká Británia. Presah britského, argentínskeho a čílskeho teritóriálneho nároku dokonca vyústil do vojnového konfliktu medzi Britániou a Argentínou, ku ktorému došlo v roku 1952. V snahe vyriešiť vzniknutú geopolitickú situáciu a ukončiť vojenský konflikt, sa stretli svetové vedecké elity počas Medzinárodného geofyzikálneho roku (1957 – 1958) a vypracovali dokument, ktorý bol v roku 1959 podpísaný dvanástimi signatárskymi štátmi (medzi inými aj Sovietsky zväz a USA, ktoré si nenárokovali žiadne teritóriá). Dokument vošiel do dejín pod názvom Medzinárodná antarktická dohoda. Táto dohoda sa vzťahuje na celé teritórium na juh od 60° južnej zemepisnej šírky, čiže okrem antarktického kontinentu jej podliehajú arktické a subarktické ostrovy, ako aj Južný oceán.
Podľa Medzinárodnej antarktickej dohody má Antarktída slúžiť výlučne mierovým účelom a tvoriť demilitarizovanú zónu. V Antarktíde sa má vykonávať len vedecký výskum a pozorovania, k čomu si krajiny môžu zriadiť vedecko-výskumné stanice. Vedci sa majú navzájom podporovať, vymieňať si výsledky a spolupracovať. Kedykoľvek musia prijať návštevu inšpektorov, ktorých úlohou je kontrola činnosti staníc. Výsledky výskumov majú byť verejne dostupné.
Prijatím Protokolu o ochrane životného prostredia k dohode o Antarktíde, ktorý bol podpísaný v Madride v roku 1991, došlo ku komplexnej ochrane antarktického kontinentu. Antarktída bola označená ako prírodná rezervácia, určená pre mierové a vedecko-výskumné ciele. Protokol zakazuje všetky činnosti súvisiace s dobývaním nerastných surovín, s výnimkou ich získavania na vedecký výskum.
Na základe Prílohy II k Protokolu o ochrane životného prostredia došlo k zákazu používania psov na území Antarktídy. Tento zákaz bol zavedený jednako kvôli obave, že psy by mohli prenášať na lokálne druhy zvierat choroby, ako aj kvôli zavedeniu prísnej ochrany pôvodných antarktických druhov.
Psy boli po prvýkrát privezené do Antarktídy počas expedície Carstena Borchgrevinka na sklonku 19. storočia. Aj vďaka psiemu záprahu sa podarilo nórskemu polárnikovi Roaldovi Amundsenovi a jeho tímu získať prvenstvo v dosiahnutí južného pólu v roku 1911. Skutočnosť, že Nóri boli dobrí a skúsení psovodi, považovali mnohí odborníci za jeden z hlavných dôvodov, prečo sa im podarilo dostať sa na pól pred Scottom a jeho druhmi, ktorí ťahali sane s nákladom sami. Od tých čias sa psy stali neodmysliteľnou súčasťou polárnych expedícií. Napriek tomu, že psy sú pomalšie ako motorové vozidlá, psie záprahy boli považované za bezpečnejšie, pretože neboli také ťažké a polárnici verili tomu, že psy vycítia nebezpečenstvo a dokážu sa vyhnúť trhlinám v ľade.
Vedecký výbor pre antarktický výskum (SCAR) po prvýkrát publikoval podrobnú správu o klimatických zmenách v Antarktíde v roku 2009. Autormi bolo 100 vedcov z 13 krajín. Odvtedy SCAR klimatickú správu o Antarktíde každoročne aktualizuje.
Komerčný turizmus, využívajúci lode aj lietadlá, od päťdesiatych rokoch minulého storočia neustále narastá. Celkový počet turistov, ktorí v sezóne 2018/1019 navštívili Antarktídu, bol zhruba 56.000 ľudí. Drvivá väčšina týchto návštevníkov pricestovala na komerčných lodiach do oblasti Antarktického polostrova, kam sa dá dostať z juhoamerického prístavu Ushuaia za niekoľko dní. Pravidelné vyhliadkové lety sa začali uskutočňovať v roku 1977 prostredníctvom lietadiel z Austrálie a Nového Zélandu.
Podľa protokolu o životnom prostredí a cestovnom ruchu z roku 1994, musí byť každá turistická aktivita povolená a realizovaná výlučne vo vopred schválenej lokalite v súlade s pokynmi pre turistické expedície. Ich organizátori musia predkladať správy o svojich návštevách. Turistické predpisy boli v roku 2004 doplnené o usmernenia pre núdzové situácie, poistenie a ďalšie záležitosti. Všetky turistické návštevy musia dodržiavať prísne environmentálne predpisy.
10. Čo priniesol do Antarktídy človek
Tento posledný bod som si pripravila v takom rozsahu, že zaplní jeden celý blog (a to budem ešte musieť škrtať!). Preto som sa rozhodla, že ho budem publikovať ako samostatný diel v nasledujúcej časti môjho seriálu.
Predchádzajúci diel: Polárne expedície - časť 13. - Desať zaujímavostí o Antarktíde 1/3 - Iveta Rall - (blog.sme.sk)
Zdroje:
Welcome to Antarctica's First Research Station Powered by Green Energy (thewire.in)
(65) Документальный фильм Антарктида. Хождение за три полюса. Часть 2 - YouTube
Environmental Protection | Antarctic Treaty (ats.aq)
Government Shutdown Delays McMurdo Project | Architect Magazine
Halley VI British Antarctic Research Station | Hugh Broughton Architects (hbarchitects.co.uk)
The Coolest Architecture on Earth Is in Antarctica - The New York Times (nytimes.com)
Research stations in Antarctica - Wikipedia
Weather in Antarctica (timeanddate.com)
Antarctica. Walking beyond the three poles. Part 1 - glaciers, review (travelrept.ru)
Krill Conservation - Antarctic and Southern Ocean Coalition (asoc.org)
Amundsen's South Pole expedition – The Public Domain Review
(51) Antarctica: A message from another planet | DW Documentary - YouTube
