V tomto dieli zaujímavostí prinášam pohľad na priebeh a výsledky kolonizácie Antarktídy. Že to nebudú len pekné veci, netreba snáď zdôrazňovať.
10. Čo priniesol do Antarktídy človek
Podľa Medzinárodnej antarktickej dohody, Antarktída nemá žiadnych stálych obyvateľov. Sú na nej vybudované len vedecko-výskumné stanice, ktoré neslúžia na trvalý pobyt. Niektoré sa využívajú sezónne, iné celoročne a existuje aj niekoľko staníc, ktoré fungujú automaticky bez ľudskej prítomnosti. Počet osôb, ktoré vykonávajú a podporujú vedecký výskum na antarktickom kontinente a jeho blízkych ostrovoch, sa pohybuje približne od 4.000 v lete do 1.000 v zime. Okrem toho je vo vodách Južného oceánu prítomných približne 1.000 ľudí vrátane posádok lodí a vedcov, ktorí vykonávajú palubný výskum na mori. V Antarktíde sa narodilo približne 11 detí. Prvým bol Emilio Marcos Palma, narodený 7. januára 1978 argentínskym rodičom v základni Esperanza, v zálive Hope Bay, na severe Antarktického polostrova.
Lov tuleňov
Britskí lovci tuleňov po prvýkrát priplávali do vôd Južného oceána v roku 1778 a Američania asi v roku 1792. Do tých čias sa tulene v arktických oblastiach nelovili a tulenie populácie si žili v kľude a bezpečí na rozsiahlom pobreží prevažne subantarktických ostrovov. Preto bol lov tuleňov pomerne ľahký a viedol k obrovským ziskom. V roku 1797 americká loď Neptun priviezla do domovského prístavu New Haven 45.000 tuleních koží, ktoré lovci tuleňov ulovili na Falklandských ostrovoch a na ostrove Juana Fernandeza. Keď boli kolónie tuleňov na subantarktických ostrovoch zdecimované, lovci sa presunuli ďalej na juh. V rokoch 1820-1821, po objavení Shetlandských ostrovov, už lovilo v tejto oblasti najmenej 30 amerických, 24 britských a 1 austrálska loď. O rok neskôr sa tento počet zdvojnásobil. V polovici 19. storočia boli stavy tuleňov na pokraji vyhynutia, čo viedlo k zákazu ich lovu, ku ktorému došlo v roku 1964. Populáciu tuleňov sa našťastie podarilo obnoviť a dnes sú prísne chránené.
Lov veľrýb v moriach, kde predtým nikto nelovil
Na začiatku minulého storočia založili desiatky spoločností v Antarktíde veľrybárske osady s továrňami na spracovanie veľrybieho tuku a mäsa. Umiestnili ich prevažne na pobrežiach antarktických ostrovov, aby boli v blízkosti lovísk veľrýb vo vodách Južného oceána. Po niekoľkých veľmi výnosných desaťročiach sa však veľrybárske osady stali obeťami nových technológií a vlastného úspechu. Zostali po nich mestá duchov, ktoré rozprávajú príbeh úspechu a úpadku lovcov veľrýb.
Grytviken
Najstaršia veľrybárska stanica v Antarktickom terióriu Grytviken bola založená na britskom ostrove Južná Georgia. Počas neuveriteľne dlhých 58 rokov bola v nepretržitej prevádzke. Prežila dve svetové vojny a globálnu ekonomickú krízu, vítala expedície do Antarktídy a zachraňovala tých, ktorí uviazli v ľade bez pomoci. Jej hlavnou činnosťou bol lov a spracovanie veľrýb. Za viac ako pol storočia na stanici spracovalo na olej a mäso 53.761 veľrýb. Potom sa osada Grytviken stala mestom duchov, ktorou je dodnes. Poučme sa z jej príbehu.
Keď sa mladý nórsky kapitán a lovec veľrýb Carl Anton Larsen rozhodol vybudovať najjužnejšiu veľrybársku stanicu na svete, nemal k dispozícii ani len čln. Mal však plán. Dňa 8. apríla 1904 dal zapísať svoju spločnosť (Compania Argentina de Pesca – CAP) do argentínskeho obchodného registra a získal licenciu na lov veľrýb v Južnom oceáne. V tom čase prevládal názor, že lov veľrýb okolo južného pólu nie je výnosný. Napriek tomu bol Larsen presvedčený, že lov veľrýb v tejto oblasti prinesie veľké zisky predovšetkým preto, že sa veľryby v severných moriach Európy na prelome storočí už takmer nevyskytovali. Počas niekoľkých expedícií do Antarktídy Larsen na vlastné oči videl, ako okolo neho preplávali veľké skupiny veľrýb. A čo viac, bol nadšený, keď po prvýkrát uvidel výborné miesto na zriadenie osady v chránenom zálive na ostrove Južná Georgia. Záliv sa nazýval Grytviken.
Dňa 16. novembra 1904 zakotvili v zálive Grytviken dve nórske lode a 80-členná posádka sa pustila do budovania veľrybárskej stanice. Netrvalo dlho a stanica bola v prevádzke. Do štedrého večera muži vyrobili prvý sud veľrybieho oleja. V priebehu jedného roka počet sudov raketovo vystúpil na počet 7.000 kusov.
Nórski lovci lovili veľryby na otvorenom mori, strieľali na ne harpúnami, potom ich odvliekli do prístavu, kde ich vytiahli na breh a následne spracovali. Hlavnou surovinou, ktorú priemyselne spracovávali, bol veľrybí tuk, z ktorého sa získaval glycerín. Ten sa výhodne predával do kozmetického priemyslu na výrobu mydla, krémov a pleťových kozmetických výrobkov. Súčasne tvoril základ palív pre olejové lampy a kotly.
Vďaka výnosnému obchodu sa Larsen stal úspešným podnikateľom, čo neuniklo pozornosti ostatným veľrybárom v Nórsku, ktorí dlho neváhali a usadili sa tiež na ostrove Južná Georgia. V čase najväčšieho rozmachu bolo na ostrove až 19 nórskych veľrybárskych osád. Avšak veľrýb bolo dosť pre všetkých a obchod prekvital. V rokoch 1907 - 1908 stanica v Grytvikene vyrobila viac ako 27.000 barelov oleja.
Dokonca aj potom, čo sa Európa v roku 1914 dostala do vojny, sa lovcom veľrýb v Antarktíde darilo naďalej výborne. Nitroglycerín vyrábaný z veľrybieho oleja sa používal do výbušných delostreleckých granátov a bômb. A čo viac, vo vojnou sužovanej Európe rástol dopyt po lacnom, ale výživnom veľrybom mäse.
Avšak počet veľrýb sa začal znižovať a úlovky boli čoraz nižšie. V polovici 30. rokov 20. storočia keporkak (vráskavec dlholutvý) v Antarktíde prakticky vyhynul. Biznis s veľrybím olejom začal upadať. Navyše sa vo svete objavili nové zdroje surovín na výrobu glycerínu a svietilo sa už elektrickými žiarovkami. Preto dopyt po veľrybom oleji klesol a jeho cena sa znížila. Veľrybárska stanica Grytviken však nereagovala na technologický pokrok a pokúšala sa udržať na hladine lovom tuleňov. Napriek veľkému úsiliu sa Larsenovi nepodarilo obnoviť predchádzajúci obchodný úspech a napokon musel Antarktídu opustiť. Veľrybárska stanica v Grytvikene bola prvou, ktorá vznikla na ostrove Južná Georgia a zároveň poslednou, ktorá ostrov opustila.
Vrak lode Governoren
V stredu 27. januára 1915 sa loď Governoren nachádzala pri pobreží Antarktického polostrova. Bola to nórska veľrybárska plávajúca továreň na lov veľrýb a roztápanie ich tuku na olej. Práve sa končila sezóna lovu veľrýb, všetky sudy boli naplnené olejom a posádka v podpalubí oslavovala záver vynikajúcej sezóny. Chlapi si pripíjali na návrat do Nórska, ku ktorému sa chystali, pálenka tiekla potokom a vládla výborná nálada.
V tento osudný deň sa jedna z olejových lámp prevrhla, spadla zo stola a v podpalubí vznikol požiar. Keďže bola loď plne naložená sudmi s horľavinou, oheň sa nepodarilo dostať pod kontrolu a rýchlo sa rozširoval. Kapitán vydal príkaz doplávať k najbližšiemu miestu na evakuáciu, čím bol ostrov Enterprise. Kompletnej 85-člennej posádke sa podarilo bezpečne uniknúť z oceľovej lode, kým oheň dokončil úplnú skazu. Miesto evakuácie nazvali Foyn Harbor.
O 90 hodín neskôr sa vrak lode stal hrdzavejúcim pomníkom a trvalou spomienkou na časy, keď Antarktída bola cieľom získavania vzácnych surovín. A čo sa stalo s posádkou? Ani jeden z jej členov sa pri opúšťní lode nezranil, všetci boli vyzdvihnutí najbližšou veľrybárskou loďou a odvezení do bezpečia.
Vedecko-výskumné stanice
McMurdo Station
Záliv McMurdo objavil kapitán James Clark Ross v roku 1840 počas expedície počas rokov 1839-1843 na lodiach HMS Erebus a HMS Terror. Rossovo more a Rossov ľadový šelf bol pomenovaný podľa podľa samotného Jamesa Clarka Rossa a sopky Mount Erebus a Mount Terror podľa mien lodí (niektoré zdroje tvrdia, že tomu bolo naopak). Záliv McMurdo a následne stanica McMurdo, ktorá bola v zálve vybudovaná, boli pomenované po poručíkovi Archibaldovi McMurdoovi, dôstojníkovi na lodi HMS Terror.
Stanica McMurdo je hlavnou vedeckou základňou Spojených štátov amerických, umiestnená na najjužnejšom výbežku Rossovho ostrova v blízkosti pobrežia antarktickej pevniny. Najväčšia antarktická stanica McMurdo je postavená na holej sopečnej skale polostrova Hut Point a má tú výhodu, že je prístupná loďou a má prístav. Nachádza sa iba 20 míľ južne od aktívnej sopky Erebus. V lete na stanici žije a pracuje asi 1.000 ľudí a v zime asi 200.
Stanica McMurdo bola založená v decembri 1955 a má približne 85 budov. Pripomína malé mesto. Servisné strediská, internáty, administratívne budovy, hasičská zbrojnica, elektráreň, úpravňa pitnej vody, prístav, obchody a sklady sú prepojené nadzemným vodovodom, kanalizáciou, telefónnym a elektrickým vedením. Vodovodné a kanalizačné potrubia sú tepelne izolované.
Centrum vedy a inžinierstva Alberta P. Craryho bolo v stanici McMurdo zriadené v novembri 1991. Laboratórium je pomenované na počesť geofyzika a glaciológa Alberta P. Craryho (1911-1987), prvého človeka, ktorý dosiahol severný aj južný pól. Laboratórium obsahuje najmodernejšie prístrojové vybavenie pre výskum a rozvoj vedy. Je vybavené desiatkami počítačov a lokálnou sieťou. Má laboratórne priestory, analytické prístrojové vybavenie a pracoviská pre celý rad vedných odborov. Laboratórium tiež podporuje štúdiim mechaniky snehu a ľadu, meteorológie a vykonáva špeciálne činnosti vrátane monitorovania životného prostredia. Počas polárneho leta sem prichádzajú študenti, aby si vyskúšali svoje vedecké metódy.
Desať kilometrov od základne McMurdo sa nachádza pristávacia dráha na snehu Williams Field, ktorá a slúži pre pristávanie a odlet lietadiel s podvozkami na lyžiach. Ďalšia letecká dráha Phoenix je vytvorená na tvrdom ľade sladkovodnej plytčiny Ross Shelf (napájanej vodou z ľadovcov) a je určená pre štandardné lietadlá na kolesových podvozkoch. Tretiu leteckú dráhu Pegasus, taktiež pre lietadlá s kolesovým pdvozkom vybudovali na ľade a používa sa mimo letnej sezóny, kedy dochádza k zmäknutiu ľadu.
Na ostrove Ross sa okrem stanice McMurdo nachádza aj novozélandská stanica, ktorá je pomerne malá a len sezónne obývaná.
Neďaleko stanice McMurdo je Hut Point, kde sa nachádza drevená budova, ktorú v roku 1902 postavil kapitán Robert Falcon Scott a ktorá slúžila ako hlavná základňa počas expedície „Discovery“ v rokoch 1901-04. Chatu používal aj Ernest Shackleton počas expedície Nimrod v rokoch 1907 a opäť v rokoch 1914-1917 počas jeho transantarktickej expedície. Drevená budova a jej okolie sú chránené podľa Antarktickej zmluvy ako historická pamiatka a je v nej zriadené múzeum.
Sú tu aj ďalšie historické pamiatky - „Vincov kríž“ spomienka na Georga Vinca, člena Scottovej expedície z rokov 1901-1904, ktorý zomrel v okolí zálivu McMurdo v roku 1902, ako aj kríž na vyhliadkovom vrchu Observation Hill, ktorý sa týči nad stanicou, pripomínajúci kapitána Scotta a jeho druhov, ktorí zomreli na ceste späť z výpravy na južný pól v roku 1912.
McMurdo je miestom, ktorým prechádzajú vedci, ktorí priletia do Antarktídy a smerujú do svojich výskumných staníc. Taktiež všetok personál a náklad, ktorý smeruje do alebo zo stanice Amundsen-Scott na južnom póle, sa distribuuje cez McMurdo. Väčšina letov do McMurdo lieta z mesta Christchurch na Novom Zélande.
V antarktickom priestore existuje viac ako 60 vedecko-výskumných základní, väčšina sa nachádza na pobreží a na Antarktickom polostrove. Nie všetky sú vybudované a prevádzkované ekologicky. Najmodernejšou stanicou, ktorá môže slúžiť príkladom všetkým ostatným je Belgická stanica.
Belgická stanica princeznej Alžbety
Prvou vedeckou stanicou v Antarktíde, ktorá na 100% využíva obnoviteľné zdroje energie, je belgická stanica princeznej Alžbety.
Má solárne panely, ktoré sa nachádzajú na streche stanice, aby počas polárneho leta zachytili čo najviac slnečného svetla. Veterné turbíny sú osadené do žulového brala, ktoré sa skrýva pod vrstvou snehu a ľadu, čím sa ušetril materiál na betónové základy. Ich vrtule sú vyrobené zo špeciálneho materiálu, aby odolal zaťaženiu vo veľkom mraze, avšak počas intenzívneho vetra je potrebné turbíny odstaviť. Tieto obnoviteľné zdroje energie sa využívajú aj na recykláciu úžitkovej vody, čím sa znižuje množstvo vyprodukovanej odpadovej vody.
Veterné turbíny a solárne panely sa používajú aj na vykurovanie a na napájanie všetkých elektrických prístrojov.
Aby základňa fungovala čo najudržateľnejšie, boli prijaté pravidlá využívania energie. Na prvom mieste je bezpečnosť, preto má najvyššiu prioritu ordinácia lekára, kancelária veliteľa základne, požiarne hlásiče, detektory dymu a satelitné pripojenia. Základné ľudské potreby, čiže skladovanie a príprava potravín a voda, majú druhú prioritu, zatiaľ čo pracovné zariadenia, ako sú svetlá, mikroskopy a notebooky, sú na treťom mieste.
Zbytočný luxus, ako je sprchovanie alebo pranie, je na konci zoznamu priorít energetických potrieb. Členovia stanice sa sprchujú raz alebo dvakrát týždenne, pričom pomocou tlačidlových spŕch sa obmedzuje množstvo spotrebovanej vody. Každý obyvateľ stanice rešpektuje dané pravidlá, pretože nechce znečisťovať životné prostredie.
Antarktický odpad
Po opustených výskumných staniciach alebo veľrybárskych osadách zostáva na rôznych miestach Antarktídy veľké množstvo odpadu, ktorý tvoria predovšetkým zvyšky budov, kovových technologických zariadení, ropy a iných palív, ako aj plastov. Pri opúšťaní lokality sa cennejšie predmety a zariadenia odvezú, ale odpad zostáva. Vzhľadom na extrémne počasie môže predmet veľkosti prázdneho suda vietor odviať ďaleko od miesta bývalej základne. Na obrázku je opustené strojové zariadenie, sane, vozidlá, ropné sudy a budovy, ktoré zostali na mieste niekdajšej ruskej základne Leningradskaya, ktorú zatvorili v roku 1992. Podľa dnes platných predpisov, pri opúšťaní lokality sa musia všetky zvyšky po ľudskom pôsobení odstrániť a miesto zanechať v pôvodnom stave. Aj keď v minulosti tieto pravidlá neplatili, v súčasnosti je nádej, že Antarktída bude čoskoro zbavená nahromadeného odpadu.
Stanica Bellingshausen je jednou z prvých sovietskych výskumných staníc. Bola vybudovaná v roku 1968 na ostrove King George (Súostrovie Južné Shetlandy) a dodnes sa využíva. Počas prvých troch desaťročí prevádzky bolo potrebné stanicu rozšíriť. V priebehu prestavby a modernizácie základne sa vytvorila veľká hromada odpadkov, ktorá pozostávala z nevyužívaných zariadení, schátraných budov a nespotrebovaného paliva. Kritickú situáciu nikto neriešil a množstvo odpadu sa rokmi len zvyšovalo. Našťastie sa medzinárodná environmentálna organizácia Mission Antarctica rozhodla s využitím podporných fondov na ochranu životného prostredia, vyčitiť ostrov King George od odpadu. Zorganizovala brigádnikov, ktorí pozostávali prevažne z ruských dobrovoľníkov. Niekoľko letných sezón trávili brigádnici čistením okolia stanice, až kým nezhromaždili všetok odpad na pobrežie ostrova. V záverečnej fáze projektu si počas letnej sezóny 2001 – 2002 najala Mission Antarctica dánske nákladné plavidlo „Anne Boye “, aby odpad odviezlo. Na nakladanie boli použité dva traktory, dva pontóny, kontajnery, pontónové ťažné člny a nádoby na ropný odpad. Do troch týždňov bolo na palubu lode naložených celkom asi 800 ton odpadu. Okrem ruského odpadu boli odstránené aj zvyšky uruguajskej, čílskej a poľskej stanice, ktoré boli vybudované na okolitých ostrovoch. Treba veriť, že tento projekt nebude jediný a že sa Antarktída čoskoro zbaví všetkých pozostatkoch po zrušených staniciach.
Predchádzajúce diely:
Polárne expedície - časť 13. - Desať zaujímavostí o Antarktíde 1/3 - Iveta Rall - (blog.sme.sk)
Polárne expedície - časť 14. - Desať zaujímavostí o Antarktíde 2/3 - Iveta Rall - (blog.sme.sk)
Zdroje:
The Wreck of the Governoren: an Antarctic Legend (quarkexpeditions.com)
History of the Grytviken Whaling Station Near Antarctica - DER SPIEGEL
