Polárne expedície - časť 19. - Preteky v lokalizácii južného pólu 2/2 - James Clark Ross

Polárne expedície - časť 19. - Preteky v lokalizácii južného pólu 2/2 - James Clark Ross
Písmo: A- | A+

Sir James Clark Ross (1800-1862) bol britský námorný dôstojník, ktorý vykonával dôležité prieskumy zemského magnetizmu v Arktíde aj Antarktíde. Je objaviteľom Rossovo mora a antarktického pobrežia Victoria Land - Viktóriina zem.

James Clark Ross sa narodil 15. apríla 1800 v Londýne. Bol synom bohatého londýnskeho obchodníka Georgea Rossa a Christiny Clarkovej. Súčasne bol aj synovcom námorného admirála Johna Rossa. Pod vplyvom svojho strýka vstúpil vo veku 11 rokov do služieb britského námorníctva, kde sa zapojil do napoleonských vojen a tým zahájil svoju úspešnú námornú kariéru. Prvú cestu do Arktídy absolvoval v roku 1818, pričom sa zúčastnil expedície pri hľadaní severozápadnej morskej cesty, ktorej velil jeho strýko. Po tejto plavbe nasledovali v rokoch 1819 - 1827 ďalšie štyri arktické expedície, tieto sa uskutočnili pod velením sira Williama Parryho. Počas rokov 1829 - 1833 sa zúčastnil ďalšej expedície v Arktíde, tentokrát pod velením svojho strýka. Počas tejto úspešnej plavby lokalizovali dňa 1. júna 1831 polohu severného magnetického pólu, ktorý sa v tom čase nachádzal na polostrove Boothia v severnej Kanade.

V roku 1829 sa Sir John Ross vydal na expedíciu, aby objavil severozápadnú morskú cestu. Jeho loď uviazla na 4 roky v ľade pri pobreží polostrova Boothia. Na jar 1831 nameral hodnotu 89° 59´, čím potvrdil polohu magnetického pólu.
V roku 1829 sa Sir John Ross vydal na expedíciu, aby objavil severozápadnú morskú cestu. Jeho loď uviazla na 4 roky v ľade pri pobreží polostrova Boothia. Na jar 1831 nameral hodnotu 89° 59´, čím potvrdil polohu magnetického pólu.  (zdroj: Zmena polohy severného magnetického pólu od roku 1831 do 1994)

Do roku 1836 strávil James Ross v arktických oblastiach osem zím a 15 plavebných sezón, čo je neprekonateľný rekord. Bol tiež popredným odborníkom na magnetizmus, a uskutočnil prvý systematický magnetický prieskum Britských ostrovov. Jeho skúsenosti s arktickými morami a znalosť magnetizmu ho predurčili na vykonávanie funkcie veliteľa Britskej antarktickej expedície, zmeranej na štúdium zemského magnetizmu v extrémnych južných šírkach. Túto expedíciu výrazne podporili Britská asociácia pre rozvoj vedy a Kráľovská spoločnosť v Londýne.

James Clark Ross, portrét z mladších čias
James Clark Ross, portrét z mladších čias (zdroj: British Maritime Museum, London)

Britská expedícia do Antarktídy v rokoch 1839 - 1843

Britská antarktická expedícia, ktorú vyslal sir John Barrow v roku 1839, bola súčasťou britského príspevku k Medzinárodnému roku spolupráce, v rámci ktorého európske národy zriaďovali magnetické observatóriá po celom svete a následne porovnávali a vyhodnocovali namerané údaje. Tieto merania mali prispieť aj k lokalizácii južného magnetického pólu, ktorý dovtedy nebolo možné zamerať.

Expedícia s dvoma loďami jej veličenstva vyplávala 5. októbra 1839, pričom za veliteľa celej expedície, ako aj lode HMS Erebus bol vymenovaný James Clark Ross. Druhým veliteľom bol Francis Crozier, írsky dôstojník, ktorý sa plavil na palube lode HMS Terror. Každá loď mala šesťdesiatštyričlennú posádku.

Loď HMS Erebus bolo vojenské útočné plavidlo triedy Hecla s výtlakom 372 ton, ktoré postavilo Kráľovské námorníctvo v lodenici Pembroke vo Walese v roku 1826. Plavidlo bolo pomenované podľa boha temnoty Erebusa, ktorý pochádza z gréckej mytológie. 372-tonová loď bola vyzbrojená dvoma mínometmi a desiatimi delami. HMS Terror bola špecializovaná vojnová loď, trochu menšia ako Erebus, s výtlakom 325 ton, postavená pre Kráľovské námorníctvo v roku 1813. Zúčastnila sa niekoľkých bojových akcií počas vojny so Spojenými štátmi v roku 1812, vrátane bitky o Baltimore a bombardovania pevnosti Fort McHenry. Obidve lode boli trojsťažníky. Pre antarktickú expedíciu sa použil len pohon plachiet, až o niekoľko rokov neskôr, na expedíciu hľadania severozápadnej morskej cesty boli pridané parné stroje s lodnou skrutkou a výkonom 20 konských síl.

Lode HMS Erebus a HMS Terror pri pobreží Nového Zélandu.
Lode HMS Erebus a HMS Terror pri pobreží Nového Zélandu. (zdroj: John Wilson Carmichael, 1841, Wikipedia)

Nakoľko sa na palubách lodí pôvodne nachádzali delá, boli mimoriadne stabilné a ich trup bol vystužený. Navyše mali pomerne nízky ponor a preto sa mohli dostať blízko k pevnine.To boli dôvody, že sa po skončení napoleonských vojen začali bojové lode používať na plavbu na arktických a antarktických objaviteľských plavbách. Alternatívou k týchto lodiam boli len veľrybárske lode, ktoré boli pevné a robustné, avšak neboli k dispozícii.  

Pri príprave na cestu do Antarktídy boli zdvojené hrúbky lodných palúb a medzi obe vrstvy vložili izoláciu z nepremokavého plátna. Interiéry oboch lodí boli spevnené vpredu aj vzadu dubovými trámami, aby absorbovali nárazy do ľadových krýh. Trupy boli oplechované medenými plechmi. Na plachty bolo použité plátno s trojnásobnou pevnosťou.

Expedícia bola mimoriadne dobre vybavená. Veľký dôraz sa kládol aj na boj proti skorbutu. Preto sa medzi potravinovými zásobami nachádzalo veľké množstvo zeleninovej polievky, nakladanej kapusty a mrkvy. V rámci technickej výbavy bol k dispozícii dostatočný počet píl na ľad, prenosné kováčske dielne a množstvo náhradných dielov. Proti zime boli zabezpečené pre každého muža kvalitné zimné oblečenie a obuv. Na lodiach sa nachádzalo dokonca aj malé stádo oviec.

Prvé leto založili pevné magnetické observatóriá na ostrove Svätej Heleny a na Myse dobrej nádeje a strávili dva mesiace pozorovaním magnetického poľa Zeme na ostrovoch Kerguelen, než sa na zimu vydali do dnešnej Tasmánie. Tam vybudovali ďalšie magnetické observatórium za pomoci 200 odsúdených väzňov, ktorých priviedol guvernér Tasmánie, sir John Franklin.

Erebus a Terror zakotvené na ostrove Kerguelen
Erebus a Terror zakotvené na ostrove Kerguelen (zdroj: https://blogs.sun.ac.za/antarcticlegacy)

Kým bol Ross v Hobarte, dozvedel sa o antarktických objavoch z predošlého leta - o francúzskej a americkej expedícii, ktoré hľadali južný magnetický pól. Rossa prekvapilo, že Dumont d’Urville aj Charles Wilkes preskúmali rovnakú oblasť, do ktorej plánoval plávať aj on. Wilkes zanechal Rossovi námorné mapy s nákresmi jeho trasy, avšak Clark Ross sa rozhodol neplávať podľa Wilkesových máp. Do lodného denníka napísal:

„Anglicko je svetovým vodcom v objavovaní južných aj severných polárnych oblastí a považujem to v rozpore s jeho prvenstvom, ak by sme sa vydali po stopách expedície akéhokoľvek iného národa. Preto som sa ihneď rozhodol vyhnúť sa akýmkoľvek zásahom do cudzích objavov a vybral som si  východnejší poludník (170° východnej zemepisnej dĺžky), pozdĺž ktorého sa budem snažiť preniknúť na juh a podľa možnosti dosiahnuť magnetický pól.“ Čo však Ross do lodného denníka nenapísal, bolo to, že sa od lovcov tuleňov dozvedel, že na 180. poludníku videli za ľadovým poľom otvorené more.

Prvá plavba (1840 - 1841)

V decembri 1840 lode vytiahli kotvy a vyplávali z Hobartu smerom na juhovýchod. Prvý ľadovec bol spozorovaný tesne po Štedrom dni a na Nový rok 1841 lode vplávali do Antarktického polárneho kruhu. Všetkým členom posádky bolo rozdané teplé oblečenie a obuv.

Dňa 3. januára 1841 Ross narazil na ľadové pole. Nedal sa však odradiť a lode sa štyri dni presekávali cez ľad. Námaha sa vyplatila, pretože za ľadovým poľom našli otvorené more. Na rozdiel od lodí d´Urvilleho a Wilkesa sa Rossovi podarilo ľadové pole prekonať. O týždeň neskôr, 9. januára, Ross napísal do lodného denníka: „Plavíme sa podľa kurzu smerom k magnetickému pólu, čiže postupojeme priamo na juh.“

O dva dni neskôr, 11. januára 1841 členovia posádky spozorovali na obzore hornaté pobrežie. Ross pomenoval pohorie Admirality Mountains a výbežok do mora Cape Adare. Pobrežie dostalo názov Victoria LandViktóriina zem, na počesť nedávno zvolenej kráľovnej Anglicka.

Erebus a Terror v Antarktíde
Erebus a Terror v Antarktíde (zdroj: www.coolantarctica.com)

Ross predpokladal, že sa magnetický pól nachádza juhozápadne od Viktóriinej zeme. Vzhľadom na to, že Wilkes zaznamenal územie na západe, Ross sa rozhodol plaviť na východ od mysu Adare a na juh pozdĺž pobrežia Viktóriinej zeme, pričom dúfal, že nájde prieplav a tým cestu k magnetickému pólu. Plavil sa do oblasti Južného oceána, ktorá sa dnes nazýva Rossovo more. Počas dvoch týždňov, keď lode sledovali Viktóriinu zem, posádka vykonávala hĺbkové merania a mapovala pobrežie. Najvyššie hory pomenoval Admirality Range a Royal Society Range, a dal mená niekoľkým ostrovom, ako aj geografickým lokalitám.

Expedícia postupovala pozdĺž pobrežia stále smerom na východ. Do 22. januára prekonala predchádzajúci najjužnejší rekord Jamesa Weddella a 28. januára členovia posádky objavili ostrov, ktorý dostal názov Rossov ostrov a jeho dve sopky pomenovali Mount Erebus a Mount Terror podľa mien lodí expedície. Na úpätí hory Erebus objavili záliv, ktorý nazvali McMurdo Sound, na počesť prvého dôstojníka lode Terror Archibalda McMurdoa. Tento objav opísal lodný lekár:

„Zaskočil nás najneočakávanejší objav v tejto obrovskej oblasti zaľadnenia, úžasnej sopečnej hory s vysokou aktivitou.... moju pozornosť zaujalo to, čo sa v tejto chvíli javilo ako jemný sneh, unášajúci sa z vysokého vrcholu hory v tvare krátera.... Keď sme sa však priblížili, tento zdanlivý snehový závan sa zmenil na hustý stĺp čierneho dymu, ktorý sa prelínal so zábleskami červeného plameňa vychádzajúceho z nádherného sopečného otvoru, tak blízko južného pólu….“

Takýto pohľad sa expedícii naskytol, keď počas plavby zo severu uvideli Mount Erebus
Takýto pohľad sa expedícii naskytol, keď počas plavby zo severu uvideli Mount Erebus (zdroj: www.thestar.com)

Mapa Rossovho ostrova so sopkami Mount Erebus a Mount Terror
Mapa Rossovho ostrova so sopkami Mount Erebus a Mount Terror (zdroj: Wikiwand)

V ten istý deň sa expedícia dostala k obrovskému ľadovému útesu, ktorý sa týčil 200 stôp nad vodou a zasahoval tak ďaleko, ako len dovidelo oko. Nachádzal sa na 78°4' južnej zemepisnej šírky a pomenovali ho Veľká Viktóriina bariéra. Niekoľko ďalších generácií ho nazývali „Veľkou ľadovou bariérou“, až kým nedostal súčasný názov Ross Ice Shelf. Expedícia sa plavila na východ pozdĺž ľadových útesov ešte niekoľko stoviek kilometrov, ale keď sa blížila zima a koniec bariéry bol v nedohľadne, obrátili sa späť na západ a venovali sa hľadaniu cesty k južnému magnetickému pólu.

Okraj Rossovho ľadového šelfu - miestami je vyský až 250 m
Okraj Rossovho ľadového šelfu - miestami je vyský až 250 m (zdroj: www.tacc.utexas.edu)

Ľadovú bariéru nebolo možné obísť ani vidieť jej povrch. Pristátie bolo nemožné, pretože ľadová stena bariéry bola zvislá. Čo v tom čase ešte nebolo známe bolo to, že bariéra predstavuje predný okraj rozsiahleho ľadového šelfu, ktorý steká z pobrežných ľadovcov, ako aj z vnútrozemia Antarktídy a siaha do vzdialenosti asi 1000 míľ od pobrežia. V bariére našli síce otvor, ktorým by sa dalo preplávať, ale bol natoľko úzky a obklopený vysokými kolmými stenami, že sa do neho vplávať neodvážili.

Ross určil polohu magnetického pólu výrazne južnejšie, ako sa pôvodne predpokladalo (76° južnej zemepisnej šírky a 146° východnej dĺžky. Trasa, ktorá viedla k tomuto bodu bola však zablokovaná nepriechodným ľadom. Ross s Crozierom odhadli, že pól sa nachádza približne 260 kilometrov vo vnútrozemí a je dosiahnuteľný jedine pozemnou expedíciou na saniach. Táto expedícia by sa dala uskutočniť len začiatkom ďalšej sezóny. Preto Ross a Crozier hľadali bezpečné miesto na prezimovanie v Antarktíde, ale nijaký vhodný prístav nenašli, preto sa expedícia na zimu vrátila do Tasmánie.

Druhá plavba (1841 - 1842)

Po oddychu a načerpaní nových síl, v nasledujúce antarktické leto (1841-1842), priviedol Ross expedíciu späť k Veľkej ľadovej bariére a pokračoval v mapovaní rozsiahleho ľadového pobrežia. Tentoraz použil mapu od d´Urvilleho, ktorú vytvoril počas svojej  plavby v roku 1838. Ross s Crozierom vplávali do ľadového poľa na 60°50' južnej zemepisnej šírky a 147°25' západnej zemepisnej dĺžky. Ľadové pole preplávali bez ťažkostí, avšak dňa 19. januára 1842 ich zastihla silná búrka, ktorá zničila kormidlá oboch lodí a strhla medené oplechovanie lode Erebus. V takom stave nutne potrebovali obidve lode opravu. Potrebovali sa dostať do bezpečného prístavu. Ľadové pole ich však počas búrky uzavrelo a z ľadu sa im podarilo vyslobodiť až 2. februára. Najjužnejší bod expedície, ktorý dosiahli, bola rekordná zemepisná šírka 78°11'. Trvalo ďalších takmer šesťdesiat rokov, kým by sa ďalšia loď odvážila opäť tak ďaleko na juh.

13. marca došlo k nešťastiu, pri ktorom sa pri pokuse nájsť priestor na preplávanie medzi ľadovcami, loď Erebus zrazila s loďou Terror a ťažko ju poškodila. Nedalo sa robiť nič iného, než sa vrátiť do civilizácie. Keď more začalo mrznúť, začiatkom apríla, sa obidve lode vrátili do prístavu v Hobarte, kde museli vykonať trojmesačnú opravu.

Tretia plavba (1842 - 1843)

V treťom a poslednom polárnom lete v rokoch 1842-1843 Ross dúfal, že prenikne do Weddellovho mora a nadviaže na prieskum, ktorý vykonal Weddell v roku 1822. Zrejme sa už otázkou národnej hrdosti nezaoberal. Obe lode sa preplavili na Falklandské ostrovy a v decembri 1842 sa opäť vydali na juh, aby preskúmali Antarktický polostrov, aj keď sa nedostali tak ďaleko na juh, ako predtým. Preskúmali východnú stranu ostrova, ktorý je dnes známy ako ostrov James Ross (nemýliť si s Rossovým ostrovom!), objavili aj ďalšie dva ostrovy, ktoré pomenovali Snow Hill a Seymour. Ďalší priebeh expedície zmarilo počasie, ktoré bolo v tom roku extrémne mrazivé a hmlisté.

Trasy troch výprav pod velením Jamesa Clarka Rossa. Červená čiara predstavuje trasu prvej, žltá druhej a zelená tretej plavby.
Trasy troch výprav pod velením Jamesa Clarka Rossa. Červená čiara predstavuje trasu prvej, žltá druhej a zelená tretej plavby. (zdroj: www.antarctic-logistics.com)

Do domovského prístavu sa obe lode vrátili dňa 4. septembra 1843, štyri a pol roka po vyplávaní expedície. Zhromaždili veľké množstvo údajov o magnetizme, oceánografických meraní a priviezli rozsiahle zbierky botanických a ornitologických vzoriek. Expedícia Jamesa Clarka Rossa a Francisa Croziera bola najväčšou prieskumnou a objaviteľskou expedíciou, ktorá sa dovtedy v Antarktíde uskutočnila. Zároveň to bola posledná expedičná plavba do Južného oceánu na lodiach, poháňaných len plachtami.

Pamätná tabuľa na dome, v ktorom žil James Clark Ross,. Ak by ste chceli navštíviť miesto, kde sa nachádza, tu je adresa: 2 Eliot Place Blackheath London
Pamätná tabuľa na dome, v ktorom žil James Clark Ross,. Ak by ste chceli navštíviť miesto, kde sa nachádza, tu je adresa: 2 Eliot Place Blackheath London (zdroj: Wikimedia Commons)

Po návrate do Británie bola Rossovi v roku 1843 udelená Zlatá medaila Société de Géographie a v roku 1848 bol zvolený do Kráľovskej spoločnosti. V roku 1844 získal šľachtický titul sir. Francis Crozier, hoci mal na výsledkoch expedície nemalé záskuhy, nebol odmenený, ani povýšený, pravdepodobne preto, lebo nebol Angličanom, ale mal írsky pôvod.

Ross sa oženil s Ann Coulman, s ktoropu mali štyri deti. Usadil sa, aby počas nasledujúcich piatich rokov napísal správu o svojej expedícii Cesta za objavom a výskumom v južných a antarktických oblastiach v rokoch 1839–43.

Sir James Clark Ross sa vrátil do Arktídy ešte raz v rokoch 1848-1849, keď viedol pátraciu expedíciu po lodiach Erebus a Terror, ktoré sa stratili počas Franklinovej expedície, ktorá hľadala severiozápadnú morskú cestu do Pacifiku. Pátranie bolo však neúspešné.

Ross zomrel v Aylesbury v roku 1862, päť rokov po smrti svojej manželky. Na pamiatku významného námorného dôstojníka, vedca a bádateľa bola na Rossov dom na Eliot Place, Blackheath v Londýne umiestnená modrá pamätná plaketa.

James Clark Ross bol Angličan, ktorý bol v roku 1839 najskúsenejším polárnym dôstojníkom na svete. K jeho najväčším úspechom v Arktíde patrí úspešná lokalizácia severného magnetického pólu v roku 1831. Počas Rossovej expedície do Antarktídy sa potvrdilo, že antarktický kontinent existuje a že ako zemepisný, tak aj magnetický južný pól ležia na pevnine a nie v mori. Avšak muselo uplynúť ešte ďalších päťdesiat rokov, kým bola vypravená prvá expedícia na prieskum antarktickej pevniny s cieľom dosiahnuť južný pól. O nej si porozprávame v ďalšom dieli blogu.

Zdroje:

Saving the Ross Ice Shelf (utexas.edu)

Northwest passage voyage, 1845-1848, Sir John Franklin

 Sir James Clark Ross - Antarctic Logistics & Expeditions (antarctic-logistics.com)

Erebus and Terror, Ships of the Antarctic explorers, James Clark Ross 1839 - 1843 (coolantarctica.com)

Biography – ROSS, Sir JAMES CLARK – Volume IX (1861-1870) – Dictionary of Canadian Biography (biographi.ca) 

Skryť Zatvoriť reklamu