Polárne expedície - časť 28. - Heroické dobývanie Antarktídy - Dosiahnutie južného pólu (1910 - 1913) - časť 2/2

Pokračovanie blogu o expedíciách Roberta Falcona Scotta a Roalda Amundsena, ktoré súťažili v dosiahnutí južného pólu.

Polárne expedície - časť 28. - Heroické dobývanie Antarktídy - Dosiahnutie južného pólu (1910 - 1913) - časť 2/2
Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Tento diel pretekov k južnému pólu nadväzuje na predchádazjúci blog. Ak máte záujem si ho prečítať, tu je: Polárne expedície - časť 27. - Heroické dobývanie Antarktídy - Dosiahnutie južného pólu (1910 - 1913) - časť 1/2 - Iveta Rall - (blog.sme.sk)

Koncom predošlého dielu sme opustili Scottovu a Amundsenovu expedíciu, ktoré sa nachádzali v Antarktíde na sklonku polárnej zimy v roku 1911.

Amundsen

Začiatkom októbra 1911 prileteli k Rossovmu ľadovému šelfu prvé morské vtáky a priplávali prvé tulene, ktoré sa nebojácne usadili v okolí základne Framheim. Bolo to neklamné znamenie, že polárna zima sa skončila. Amundsen sa rozhodol poslúchnuť volanie jari a vydal pokyn k prípravám na výpravu. Dňa 20. októbra 1911 vyrazila skupina piatich mužov, pod vedením Roalda Amundsena, s jediným cieľom - dosiahnuť južný pól. Pozostávala z členov Olav Olavson Bjaaland, Helmer Hanssen, Sverre H. Hassel a Oscar Wisting a niekoľkých plne naložených saní, ktoré ťahalo 55 psov. Južný pól bol vzdialený od základne Framheim vzdušnou čiarou 1.400 km. Dobrá nálada a nadšenie nechýbali ani psom, ani členom výpravy, ktorí sprevádzali sane na lyžiach. S pomocou psích záprahov dokázali prejsť priemerne až 40 km denne. Cesta naprieč Rossovým ľadovým šelfom však nebola jednoduchá. Toto obrovské ľadové pole pláva na vode a pozostáva z viacerých kusov, ktoré sa navzájom pohybujú. Medzi nimi sú vytvorené trhliny, ktoré sa miestami vertikálne trú o seba, inde sú vzdialené a vytvárajú priepasti. Výprava musela zdolávať tieto kritické miesta, ktoré boli zvyčajne úplne pokryté snehom a nebolo ich vidno. O to boli nebezpečnejšie. Prvý potravinový depozit na rovnobežke 80° sa výprave podarilo nájsť bez problémov, nakoľko bol dobre vyznačený. Prišli práve včas, pretože sa vonku rozpútala snehová búrka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dňa 25. októbra, keď sa búrka utíšila, výprava pokračovala smerom na juh. Cestou stavali každých 10 míľ snehové značky, aby na spiatočnej ceste nezišli z trasy a nemuseli sa zdržiavať meraním smeru. Netrvalo ani týždeň a dostali sa do druhého depozitu na južnej zemepisnej šírke 81°. Po krátkom oddychu vyrazili dňa 1. novembra, aj napriek hustej hmle a extrémne členitému terénu. Nehoda visela na vlásku a nenechala na seba dlho čakať. Hanssen veľmi nešťastne spadol do trhliny, z ktorej nedokázal vyliesť. Len s pomocou ostatných členov výpravy sa z nej dostal von, chvalabohu bez zranenia. V ten večer Amundsen napísal do denníka: „Každý deň riskujeme svoje životy. Teší ma, že sa nikto nerozhodol vrátiť naspäť.“

SkryťVypnúť reklamu

Amundsen strávil dlhý čas plánovaním každého detailu svojej expedície
Amundsen strávil dlhý čas plánovaním každého detailu svojej expedície  (zdroj: https://www.artofmanliness.com)

Dňa 7. novembra opustili posledný (tretí) depozit, ktorý vybudovali na rovnobežke 82°. Pred nimi sa týčilo Pohorie kráľovny Maud, ktoré je časťou Transantarktického pohoria. Dostali sa až na okraj Rossovho ľadového šelfu, kde sa Veľká ľadová bariéra pod tlakom ľadu začala vlniť a vytvárala jednako hlboké trhliny, ako aj ľadové chrbty z nakopeného a vyzdvihnutého ľadu. Týmito miestami sa prechádzalo s veľkými obtiažami a navyše predstavovali veľké nebezpečenstvo. Keď piati muži konečne dňa 16. novembra dorazili k úpätiu pohoria, zistili, že vrchy boli vysoké cez 4.500 metrov. Aby sa dostali na Antarktickú náhornú plošinu/Antarktické plató, museli nájsť miesto, ktorým prelezú hory a vystúpia na druhú stranu pohoria. Zriadili si tábor a zvažovali ďalší postup. Výprava mala dve možnosti. Prvou bolo obísť pohorie a nájsť schodný priechod, druhou vyliezť po strmom ľadovci. V situácii, keď k pólu zostávalo prejsť 560 km a mali obmedzené množstvo potravín, sa každý deň navyše mohol stať osudným. Amundsen po porade s ostatnými členmi výpravy rozhodol o nasledovnom pláne: Vylezú po ľadovci Axel Heiberg so všetkými psami a zásobami na 30 dní. Zvyšok zásob nechajú v tábore na úpätí ľadovca. Keď budú na náhornej plošine, zastrelia 24 psov ako potravu pre zvyšných 18 najzdatnejších psov. Po dosiahnutí pólu zabijú ďalších 6 psov. Na návrat do základne Framheim musí stačiť 12 psov. S plánom všetci súhlasili. Nasledoval náročný výstup hore ľadovcom, ktorý bol plný hlbokých priepastí. V takýchto podmienkach neboli psy schopné ťahať sane a muži museli cez najzložitejšie úseky prenášať ako sane so zásobami, tak aj psy.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Amundsenov tábor na úpätí ľadovca Axel Heiberg
Amundsenov tábor na úpätí ľadovca Axel Heiberg (zdroj: https://www.loc.gov/resource/ds.10002/)

Skúsený nórsky tesár Olav Bjaaland stenčuje lyžu saní, aby ich odľahčil a zároveň aby nestratili na pevnosti a pružnosti.
Skúsený nórsky tesár Olav Bjaaland stenčuje lyžu saní, aby ich odľahčil a zároveň aby nestratili na pevnosti a pružnosti.  (zdroj: https://www.artofmanliness.com)

Po namáhavom štvrdňovom výstupe, dňa 21. novembra konečne zdolali ľadovec a šťastne sa utáborili aj s tonou nákladu na náhornej plošine. Ako sa dohodli, zastrelili 24 psov. Amundsen vtedy napísal: „Bolo to ťažké, ale muselo sa to stať. Dohodli sme sa, že nás nič neodradí od dosiahnutia cieľa.“ Kým jeho druhovia vykonali smutnú prácu, Amundsen zostal v stane. Tábor pomenovali Mäsiarstvo (The Butcher´s Shop). Na náhornej plošine ich privítal silný vietor, ktorý sa občas menil na orkán. Len počas najsilnejšieho vetra zastavili, inak postupovali bez ohľadu naň. Povrch náhornej plošiny tvorili snehové duny z naviateho snehu a občas sa vyskytovali nahromadené kusy ľadu, plné skrytých priepastí. S námahou však tieto prekážky zdolávali a darilo sa im prejsť 20 km denne.

SkryťVypnúť reklamu

Dňa 4. decembra 1911 došli do oblasti, ktorá bola mimoriadne nebezpečná. Na povrchu bola tenká ľadová škrupina a pod ňou sa nachádzal sypký sneh. Prvým signálom nebezpečenstva bola dutá ozvena, ktorá vychádzala spod psích labiek. A potom sa to stalo. Zrazu sa psí záprah preboril a spadol do hlbokej priepasti. Psy viseli na záprahu, pretože sa sane zakliesnili do otvoru priepasti. Keby bola priepasť len o kúsok širšia, mohli všetci zahynúť. Keď sa mužom podarilo vytiahnuť psy a zdolať tento nebezpečný úsek, za odmenu mali pred sebou už len rovnú planinu. Postup výpravy sa zrýchlil a dodržiavali dohodnutý harmonogram. Dňa 8. decembra prekonali Shackletonov najjužnejší dosiahnutý bod. V ten večer Amundsen napísal: “Meno sira Ernesta Shackletona bude navždy zapísané do análov prieskumu Antarktídy. Tento deň sme oslávili prídelom čokolády navyše.“

SkryťVypnúť reklamu

Amundsen so svojím tímom na ceste k pólu zakladá značku
Amundsen so svojím tímom na ceste k pólu zakladá značku (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/File:AmundsenSouthPoleParty1911.jpg)

Zvyšok cesty na pól už prebiehal hladko. Ticho prerušovalo len pravidelné svišťanie lyží a škrípanie saní. Počas posleného úseku cesty muži pozorne sledovali okolie, či nezazrú stopy po Scottovi. Plynulý pochod karavány zrazu prerušil Amundsenov povel: „Stáť!“ Bolo to dňa 14. decembra 1911, krátko po tretej hodine popoludní. Muži sa zastavili, aby vytiahli nórsku vlajku a päť dlaní s čiastočne omrznutými prstami uchopilo jej stožiar. Krátko ho rituálne zdvihli k oblohe a zastokli do snehu. Stáli na najjužnešom mieste Zeme a boli prvými ľuďmi, ktorým sa podarilo dobyť južný pól. Rozložili si tábor a na póle zostali tri dni. Keď vykonali sériu meraní, z dôvodu nepresnosti meracích prístrojov Amundsen nariadil, aby osadili 4 čierne vlajky na všetky štyri svetové strany vo vzdialenosti 10 míľ od južného pólu. Dňa 17. decembra 1911 sa vydali na spiatočnú cestu. Na póle zanechali stan a v ňom boli dva listy. Jeden bol adresovaný nórskemu kráľovi a druhý Scottovi. „Zbohom milý pól! Nemyslím, že sa ešte stretneme“, napísal Amundsen do svojho denníka.

SkryťVypnúť reklamu

Roald Amundsen, Olav Olavson Bjaaland, Helmer Hanssen, Sverre H. Hassel a Oscar Wisting dosiahli južný pól ako ako prví ľudia na svete.
Roald Amundsen, Olav Olavson Bjaaland, Helmer Hanssen, Sverre H. Hassel a Oscar Wisting dosiahli južný pól ako ako prví ľudia na svete. (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Antarctica%20fact%20file/History/antarctic_ships/fram.php)

Výprava, ktorá ako prvá dosiahla južný pól, pózuje na lodi Fram počas plavby do hlavného mesta Tasmánie - Hobartu.
Výprava, ktorá ako prvá dosiahla južný pól, pózuje na lodi Fram počas plavby do hlavného mesta Tasmánie - Hobartu. (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Antarctica%20fact%20file/History/antarctic_ships/fram.php)

Scott

Kým sa Amundsen bez výhrad spoliehal na svoje psy, Scott sa ešte stále nevedel rozhodnúť, aký pohon použije na ťahanie saní svojej výpravy k pólu. Motorové sane boli nespoľahlivé, poníky zle znášali extrémne mrazy a psy boli divoké a neovládateľné. Scott vyriešil svoju dilemu tým, že sa rozhodol pre kombináciu všetkých troch spôsobov. Podľa plánu, na dosiahnutie pólu, ktorý Scott na poslednú chvíľu vypracoval, najprv vyrazia zo základne Cape Evans plne naložené motorové sane. O týždeň neskôr sa vydá na cestu Scottova skupina deviatich mužov s poníkmi. Ako posledné budú nasledovať dva psie záprahy so saňami a dvoma psovodmi. Všetci sa stretnú pod ľadovcom Beardmore Glacier, kde sa má zriadiť potravinový depozit. Z tohto miesta potom vyrazí štvorčlenná polárna skupina pod Scottovým vedením a dosiahne južný pól. Tak znel Scottov plán.

Scottove poníky počas výpravy na južný pól
Scottove poníky počas výpravy na južný pól (zdroj: https://birdinflight.com/inspiration/experience/scott-vs-amundsen-history-conquest-south-pole.html)

Dňa 24. októbra 1911 sa dali do pohybu dvoje saní poháňané dieselovým motorom. Každé z nich ťahali poldruha tony ťažký náklad zásob. O týždeň neskôr, 1. novembra (takmer o dva týždne neskôr ako Amundsen!) opustil základný tábor na Cape Evans Robert Scott s deviatimi mužmi a desiatimi poníkmi. O dva dni narazili na prvé motorové sane, ktoré ležali opustené pod nánosom snehu. Za ďalšie dva dni uzreli na obzore čiernu bodku, ku ktorej sa približovali. Scott predpokladal, že sú to motorové sane.

Štyria členovia Sottovej výpravy upevňujú náklad na sane, aby sa mohli zapriahnuť do postroja a vyraziť na cestu.
Štyria členovia Sottovej výpravy upevňujú náklad na sane, aby sa mohli zapriahnuť do postroja a vyraziť na cestu. (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Antarctica%20fact%20file/History/Robert-Falcon-Scott2.php)

Dňa 7. novembra za rozpútala silná búrka. Zatiaľ čo Scott s poníkmi nemohol pokračovať v ceste a bol nútený čakať, kým sa utíši, dvaja mašéri - Cecil Meares a Dimitri Gerof so psími záprahmi pokračovali v ceste. Po skončení búrky trvalo Scottovi pol dňa, kým sa karavána s poníkmi opäť pohla. Pre porovnanie, Meares s Gerofom a psami prešli za dve hodiny rovnakú vzdialenosť, akú zdolal Scott za celý deň. Dňa 21. novembra sa Scottovi podarilo dostihnúť štyroch mužov v postrojoch, ktorí kvôli poruche motora museli opustiť aj druhé motorové sane a sami ťahali náklad. Od tohto dňa sa všetky tri zložky výpravy spojili. Každé ráno ako prví vyrazili muži, ktorí ťahali sane, po nich nasledovali tri skupiny mužov s poníkmi a napokon sa pohli mašéri so psími záprahmi. Takto sa karavána roztiahla na niekoľko kilometrov. Cestou najviac trpeli poníky. Nielenže slabli od námahy, pretože sa museli predierať hlbokým snehom, ale sneh zamŕzal na ich spotených bokoch a vytváral tvrdý ľadový pancier. Scott pochopil, že poníky už dlho nebudú môcť slúžiť, ale rozhodol sa, že žiaden z nich nesmie byť utratený skôr, ako dosiahnu miesto, kde Shackleton zastrelil svojho prvého poníka. Len preto nechal svoje poníky trpieť.   

Keď sane poháňané dieselovým motorom vypovedali službu, ťažký náklad museli ťahať samotní členovia výpravy.
Keď sane poháňané dieselovým motorom vypovedali službu, ťažký náklad museli ťahať samotní členovia výpravy. (zdroj: https://birdinflight.com/inspiration/experience/scott-vs-amundsen-history-conquest-south-pole.html)

Konečne nadišiel deň, keď sa utrpenie prvého poníka skončilo. Bolo to 24. novembra. Začiatkom decembra členovia výpravy zastrelili ďalšie štyri a zvyšné poníky utratili po dosiahnutí ľadovca Beardmore, dňa 9. decembra. Pod ľadovcom zistili, že počas poslednej búrky došlo k zosuvu ľadu a jeho úpätie je plné ľadových úlomkov. Preto tábor, ktorý si na úpätí ľadovca zriadili, nazvali Tábor trosiek. Po postavení tábora sa psie záprahy aj s dvom mašérmi vrátili na Cape Evans. Dvanásti muži, vrátane tých, ktorí dovtedy ťahali sane, sa zapriahli do troch saní s potravinami a výbavou pre štyroch mužov a vydali sa liezť hore ľadovcom. Aj keď sa snažili zo všetkých síl, postupovali veľmi pomaly. Dňa 16. decembra Scott napísal: „Hoci ťaháme zo všetkých síl, zaostávame za Shackletonom 6 dní.“ Preto v nasledujúci deň Scott nariadil zvýšiť tempo. Antarktické plató dosiahli 3. januára 1912 v čase, keď Amundsen bol už na spiatočnej ceste z pólu.

Porovnanie trás Amundsena, ktorý vystúpil na Antarktickú plošinu do výšky 3.000 m ľadovcom Axel Heiberg so Scottovou trasou, ktorý liezol po menej strmom ľadovci Beardmore. Modrá súvislá čiara predstavuje Scottovu trasu a červená bodkovaná Amundsenovu.
Porovnanie trás Amundsena, ktorý vystúpil na Antarktickú plošinu do výšky 3.000 m ľadovcom Axel Heiberg so Scottovou trasou, ktorý liezol po menej strmom ľadovci Beardmore. Modrá súvislá čiara predstavuje Scottovu trasu a červená bodkovaná Amundsenovu. (zdroj: The Fram Museum)

Južný pól bol z vrcholu ľadovca Beardmore vzdialený 240 km. Scott sa rozhodol, že na pól povedie troch členov výpravy. Boli nimi Lawrence Oates, Edward Wilson a Edgar Evans. Na poslednú chvíľu sa rozhodol rozšíriť polárnu skupinu o piateho člena, Henryho Bowersa, hoci zásoby potravín mali len pre štyroch. Posledný Scottov príkaz znel, aby psie záprahy s Maersom čakali výpravu po návrate pri hore Mt. Hooper, južne od Depozitu jednej tony. Z toho vyplýva, že výkony psov Scotta zjavne nadchli. Nanešťastie, Scott vydal svoj posledný príkaz len verbálne, a to v rozpore s písomnými inštrukciami, ktoré zanechal na Cape Evans.

Tábor Scottovej výpravy na ľadovci Beardmore
Tábor Scottovej výpravy na ľadovci Beardmore (zdroj: https://www.coolantarctica.com/schools/Antarctica-maps-the-cloudmaker-beardmore-glacier.php)

Päťčlennej výprave sa darilo zdolávať prekážky na ceste po Antarktickej plošine pomerne ľahko. Dňa 9. januára 1912 zapísal Scott do denníka veľkými písmenami „RECORD“, pretože výprava dosiahla najjužnejšie miesto, na ktoré došiel Shackleton v roku 1909. Tento výkon bol pre Scotta veľkým zadosťučinením, pretože porazil svojho britského rivala.

O týždeň neskôr, dňa 16. januára 1912 Bowers spozoroval ako prvý trepotajúcu sa čiernu vlajku, umiestnenú na tyči zo sánok. Scott napísal do denníka: „Stalo sa to najhoršie. Nóri boli prvými, ktorí dosiahli pól. Naše sny sa rozplynuli. Bude to náročný návrat.“  

Scottova výprava na južnom póle. Je to posledná fotografia, ktorá vznikla z expedície. Zľava: Lawrence Oates, Henry Bowers, Robert Scott, Edward Wilson, Edgar Evans
Scottova výprava na južnom póle. Je to posledná fotografia, ktorá vznikla z expedície. Zľava: Lawrence Oates, Henry Bowers, Robert Scott, Edward Wilson, Edgar Evans (zdroj: https://birdinflight.com/inspiration/experience/scott-vs-amundsen-history-conquest-south-pole.html)

Scottova výprava si na tomto mieste rozložila tábor a po prebdenej noci na druhý deň došli na južný pól. Keď otvorili Amundsenov stan, našli tam obidva listy, zopár kusov vyradeného náradia, rukavice a kožušinový oblek. Všetko si poobzerali, čo sa hodilo si vzali, najmä Bowers sa potešil rukaviciam z lososej kožušiny. Oblek nechali nepovšimnutý.

Na druhý deň sa Scottova výprava vydala na spiatočnú cestu. Po prvýkrát od začiatku výpravy dokázali prejsť priemerne až 20 kilometrov denne. Avšak čoraz ťažšie nachádzali depozity potravín, ktoré neboli vyznačené a ich zdravotný stav sa zhoršoval. Trápili ich omrzliny, staré zranenia a bolesti kĺbov. Príznaky naznačovali, že sa jedná o skorbut. Avšak záznamy v denníkoch bagatelizovali zdravotné problémy, ktorými trpeli. Dňa 3. februára napísal Bowers svoj posledný záznam do denníka. Viac sa neozval.

Dňa 7. februára dosiahli hornú časť ľadovca Beardmore. Počasie bolo príjemné, vietor ustal, preto sa Scott rozhodol, že na Mount Buckley nazbierajú geologické vzorky. Za popoludnie sa im podarilo nazbierať 16 kg hornín, ktoré mali slúžiť k naplneniu vedeckých výskumných cieľov.

Jedna z hornín, ktorú našiel Robert Falcon Scott na Mount Buckley. Po analýze sa zistilo, že obsahuje odtlačok prasličky starý približne 250 miliónov rokov.
Jedna z hornín, ktorú našiel Robert Falcon Scott na Mount Buckley. Po analýze sa zistilo, že obsahuje odtlačok prasličky starý približne 250 miliónov rokov.  (zdroj: https://expeditions.fieldmuseum.org)

S veľkými ťažkosťami Scottovi muži našli potravinový depozit, zriadený na vrchole ľadovca Beardmore. Odtiaľ mal nasledovať desať dní trvajúci zostup, pričom v sklade našli potraviny sotva postačujúce na 5 dní.  „V budúcnosti si musíme rozložiť potravinové zásoby tak, aby sme nemuseli hladovať, keď dôjde k zmene plánu kvôli nepriaznivému počasiu,“ poznamenal Scott vo svojom denníku. Oates napísal: „Evans nám robí veľké problémy. Stratil chuť do života a je úplne vyčerpaný. Netuším, ako zvládne nastávajúcich 400 míľ.“

Ľadovec Beardmore objavil Ernest Shackleton v roku 1908. Je to jeden z najdlhších ľadovcov na svete, jeho dĺžka presahuje 240 km.
Ľadovec Beardmore objavil Ernest Shackleton v roku 1908. Je to jeden z najdlhších ľadovcov na svete, jeho dĺžka presahuje 240 km.  (zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=sKmF3WcMxYA)

Keď dňa 17. februára schádzali ľadovcom Beardmore, Evans si zvliekol postroj s vysvetlením, že si musí zaviazať čižmu. Sľúbil, že ostatných dobehne. Výprava sa o niekoľko kilometrov neskôr zastavila na krátku obedňajšiu prestávku, ale Evans nedorazil. Muži sa vrátili a našli Evansa vo veľmi zúboženom stave, neschopného pokračovať v ceste. Kým sa o neho Oates staral, ostatní priniesli sane, naložili Evansa a odtiahli na miesto, kde sa zastavili na obedňajšiu prestávku. Ešte v ten deň Evans zomrel.  Zosnulého nechali v stane a večer došli do Tábora trosiek. Našli v ňom mäso z poníka, na ktorom si pochutili. Zvyšné konské mäso naložili na sane a pobrali sa k ďalšiemu depozitu. Dosiahli ho 24. februára. Depozit bol v poriadku, až na nedostatok oleja do piecky, ktorý vytiekol cez netesnosti v nádobe, v ktorej bol uskladnený.

Nasledujúci depozit bol vzdialený 18 kilometrov. Keď do neho dňa 2. marca dorazili, Lawrence Oates si vyzul čižmy a zistil, že sa mu z omrzlín na prstoch na nohách začala šíriť gangréna. Bolesť bola nevydržateľná. Bolo obrovským utrpením si opäť obuť čižmu, museli mu ju narezať, aby sa do nej jeho noha vošla. Navyše sa opakovala nepríjemná skúsenosť z predchádzajúceho tábora. Takmer všetok olej vytiekol a v dôsledku toho si nemohli poriadne zakúriť. V tento deň prestal Oates písať svoj denník.

S vypätím všetkých síl dorazila Scottova výprava do tábora pri Mt. Hooper. Scott dúfal, že na nich bude v tábore čakať psí záprah, ako nariadil. Kvôli protirečivým Scottovým rozkazom sa stalo, že tam nikto nebol. Na základe písomného príkazu však čakali dvaja muži so záprahom v Depozite jednej tony. Vyčkávali tam až do 10. marca a potom sa vrátili na Cape Evans netušiac, že Scott, Bowers, Wilson a Oates bojujú o svoj život v "len" 96 kilometrov vzdialenom tábore pri Mt. Hooper.

Po raňajkách dňa 11. marca Scott nariadil Wilsonovi, aby dal Oatesovi ópiové tabletky proti bolesti. Trpel neľudskými bolesťami a zjavne zomieral. Jeho utrpenie trvalo ešte ďalších šesť dní. Oatesove posledné slová boli: „Idem von a možno tam chvíľu zostanem." Druhovia ho nezdržiavali, keď sa vyplazil pred stan. Muži si krátko nato zbalili svoje veci a stan nechali stáť. Vnútri sa nachádzali všetky Oatsove veci, jeho spací vak a čižmy. Traja muži sa vydali na ďalšiu cestu. Oatsovo telo sa nikdy nenašlo.

Kapitán Lawrence Oates zomrel dňa 17. marca 1912, v deň svojich 32. narodenín.
Kapitán Lawrence Oates zomrel dňa 17. marca 1912, v deň svojich 32. narodenín.  (zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Lawrence_Oates#/media/File:Lawrence_Oates_c1911.jpg)

Dňa 21. marca, len osemnásť kilometrov od Depozitu jednej tony, skupinu troch vysilených polárnikov zastihla prudká búrka. Narýchlo si postavili stan, aby sa ukryli pred vetrom a snežením. Búrka trvala bez prestávky až do 29. marca, keď Scott napísal svoj posledný odkaz: „Každý deň sme sa pripravili na cestu k nášmu depozitu vzdialenému len 18 kilometrov, ale nečas tam vonku nám neumožnil vyraziť. Bojím sa, že sa to už nezlepší. Sily nám dochádzajú a koniec nemôže byť ďaleko. Obávam sa, že už viac nebudem môcť písať. Preboha, len nech sa postarajú o našich ľudí.“

Vonku pred stanom silný vietor prevrátil sane. Antarktická noc čoskoro všetko pokryla svojím čiernym plášťom. Skupina mužov na Cape Evans prežívala svoju druhú zimu v Antarktíde a vyčkávala na príchod jarných dní. Dňa 12. novembra 1912 pátracia skupina našla zmrznuté telá Roberta Scotta, Edwarda Wilsona a Henryho Bowersa vo vnútri ich stanu. Keď pozbierali ich osobné veci, zborili stan a na jeho mieste vybudovali kamennú mohylu, aby označili hrob. Na jej vrchu postavili drevený kríž zo Scottových lyží. Zvyšní členovia expedície sa loďou Terra Nova vrátili na Nový Zéland, kde začiatkom roka 1913 zakotvili v prístave Oamaru.

Mohyla, ktorá označuje miesto posledného odpočinku Roberta Falcona Scotta, Edwarda Wilsona a Henryho Bowersa.
Mohyla, ktorá označuje miesto posledného odpočinku Roberta Falcona Scotta, Edwarda Wilsona a Henryho Bowersa. (zdroj: https://www.atlasobscura.com/places/the-snow-tomb-of-captain-robert-falcon-scott-antarctica)

V prístave Oamaru je v skale osadená pamätná tabuľa pripomínajúca návrat Scottovej expedície na lodi Terra Nova, s menami zosnulých účastníkov expedície.
V prístave Oamaru je v skale osadená pamätná tabuľa pripomínajúca návrat Scottovej expedície na lodi Terra Nova, s menami zosnulých účastníkov expedície. (zdroj: Iveta Rall)

Amundsen

Dňa 17. decembra 1911 sa Amundsenova výprava vydala z pólu na cestu späť na základňu Framheim. Amundsen bol odhodlaný vrátiť sa do civilizácie skôr ako Scott a ako prvý uverejniť správu o dosiahnutí južného pólu. Aby zachoval kondíciu svojich mužov a aj ťažných psov, počas cesty na náhornej plošine nariadil prejsť denne 28 km. Po dosiahnutí denného limitu muži relaxovali v stane. Odpočinok v prítmí stanu bol potrebný aj preto, aby sa počas silného slnečného žiarenia, ktoré ich sprevádzalo 24 hodín denne, znížilo nebezpečenstvo ochorenia na snežnú slepotu. Vedení značkami, vybudovanými na ich ceste k pólu, sa dňa 4. januára 1912 dostali k táboru „Mäsiarstvo“, kde sa začali zostup k Veľkej bariére. Muži na lyžiach schádzali ľadovcom jednoduchšie a rýchlejšie ako mašéri – Helmer Hanssen a Oscar Wisting – ktorí museli brzdiť sane a byť schopní rýchlo zastaviť, akonáhle sa objavili trhliny.

Dňa 7. januára 1912 muži našli depozit na 84°rovnobežke. Amundsen usúdil, že vzhľadom na dobrý zdravotný stav účastníkov, by sa rýchlosť ich postupu mohla zvýšiť a muži súhlasili s tým, že prejdú denne 56 km s jednou prestávkou na obed. Týmto tempom sa dňa 25. januára 1912 o 4:00 dostali do základne Framheim. Cesta k pólu a naspäť trvala Amundsenovej výprave 99 dní — o 10 menej, ako sa plánovalo — a výprava prešla 3.440 km. Z 52 psov prežilo 11, ktoré boli rozdelené do dvoch záprahov. Pri základni ich už očakávala loď Fram.

Kniha Roalda Amundsena o dobývaní južného pólu  "The South Pole", ktorú napísal po návrate z Antarktídy, sa stala bestsellerom a bola preložená okrem angličtiny do množstva ďalších jazykov.
Kniha Roalda Amundsena o dobývaní južného pólu "The South Pole", ktorú napísal po návrate z Antarktídy, sa stala bestsellerom a bola preložená okrem angličtiny do množstva ďalších jazykov. (zdroj: www.amazon.com)

Po návrate do základne Framheim Amundsen nestrácal čas a ukončil výpravu. Po rozlúčkovej večeri v chate naložili psov a všetko cennejšie vybavenie na palubu lode, ktorá opustila Zátoku veľrýb neskoro večer dňa 30. januára 1912. Cieľovou destináciou bol prístav Hobart v Tasmánii. Počas päťtýždňovej plavby smerom na sever Amundsen napísal telegramy a vypracoval prvú správu, ktorú po príchode do Tasmánie hodlal poskytnúť tlači. Dňa 7. marca 1912 Fram zakotvil v Hobarte, kde sa Amundsen dozvedel, že Scott sa zatiaľ neohlásil. Okamžite rozoslal telegramy svojmu bratovi Leonovi, Nansenovi a kráľovi Haakonovi, v ktorých ich krátko informoval o svojom úspechu. V nasledujúci deň poskytol svoj príbeh londýnskemu denníku Daily Chronicle, ktorému predal exkluzívne práva na jeho zverejnenie.

Loď Fram zostala kotviť v Hobarte ešte dva týždne. V priebehu tohto obdobia sa Amundsen stretol s expedíciou Douglasa Mawsona na lodi Aurora, ktorá bola prvou austrálskou antarktickou expedíciou a v Hobarte sa zastavila pred vyplávaním do Antarktídy. Amundsen poskytol Mawsonovi niekoľko rád a daroval mu svojich 11 psov, ktorí prežili expedíciu

Trasy oboch výprav. Amundsenova trasa nebola nikdy predtým podniknutá, kým Scott sledoval Shackletonovu trasu, ktorú absolvoval v rokoch 1908-1910. Amundsenov východiskový tábor  bol o 96 km bližšie k pólu ako Scottov.
Trasy oboch výprav. Amundsenova trasa nebola nikdy predtým podniknutá, kým Scott sledoval Shackletonovu trasu, ktorú absolvoval v rokoch 1908-1910. Amundsenov východiskový tábor bol o 96 km bližšie k pólu ako Scottov. (zdroj: https://www.artofmanliness.com)

Záver

Dôvody neúspešného návratu Scottovej výpravy boli dôkladne analyzované. Výsledky analýz potvrdili, že k príčinám zahynutia celej výpravy patrili chyby, ktoré sa pripisujú Scottovmu veleniu. Sú to predovšetkým:

  1. Založenie Depozitu jednej tony príliš blízko pri základni na Cape Evans

  2. Rozhodnutie ťahať sane s nákladom po Antarktickej plošine ľudskou silou namiesto použitia psieho záprahu

  3. Rozšírenie polárneho tímu z pôvodne plánovaných štyroch účastníkov o ďalšieho člena

  4. Nedostatočné potravinové zásoby

  5. Nevhodné oblečenie a obuv

  6. Rozptyľovanie pozornosti na rozsiahle vedecké ciele

  7. Nekonzistentný plán

Tieto rozhodnutia samotné by však nespôsobili tragédiu, ku ktorej došlo. Najvýznamnejším negatívnym vplyvom bola extrémne nízka teplota, ktorá sa vyskytla v Antarktíde práve v období Scottovho návratu. Významný meteorológ a polárny bádateľ, ktorý bol členom expedičného tímu, sir George Clarke Simpson, vypracoval detailnú teplotnú mapu pre Scottovu výpravu na južný pól. Vo svojej predpovedi, založenej na veľkom množstve nameraných údajov, nedokázal predvídať, že dôjde k náhlemu prudkému poklesu teploty. A práve táto neočakávaná zmena znemožnila Scottovi návrat.

Keď sa verejnosť dozvedela o Scottovej smrti, Amunsenovo víťazstvo stratilo na lesku a získalo horkú príchuť. Amundsen po svojom návrate síce pokračoval v expedíciách, ale len v Arktíde, do Antarktídy sa už nikdy nevrátil. Až do jeho smrti ho prenasledovala nevraživosť verejnosti. O Amundsenových expedíciách, ktoré nasledovali po dobytí južného pólu, si porozprávame v jednom z ďalších blogov.

Zdroje:

Marilyn J. Landys - Antarctica exploring the extreme, 400 years of adventure

Stephen Brown - The last Viking, The life of Roald Amundse, Conqueror of the South Pole

Roald Amundsen - My life as an Explorer

Robert Falcon Scott - Wikipedia

Amundsen's South Pole expedition - Wikipedia

Terra Nova Expedition - Wikipedia

The Treacherous Race to the South Pole - HISTORY

Pictures from the South Pole Expedition - 1911 - Roald Amundsen (coolantarctica.com)

Lessons From the 1910 Race to the South Pole | The Art of Manliness

The Third Fram Expedition (1910-1914) | FRAM (frammuseum.no)

Scott’s Hut at Cape Evans: An Antarctic Time Capsule – Helen Glazer

Tired, frozen, beaten: image of Captain Scott’s expedition that foretold a tragedy | Scott of the Antarctic | The Guardian

Antarctic Fossils | Expeditions (fieldmuseum.org)

Scott vs. Amundsen: the Conquest of the South Pole - Bird In Flight

Storming Antarctica (Full Episode) | Continent 7: Antarctica - YouTube

THE RACE TO ANTARCTICA - YouTube

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  50
  •  | 
  • Páči sa:  602x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu