Polárne expedície - časť 38. - Arktída - Amundsenova expedícia na lodi Maud (1918 - 1925)

Expedícia Maud, s cieľom dosiahnuť severný pól na lodi, bola najdlhšou polárnou expedíciou všetkých čias.

Polárne expedície - časť 38. - Arktída - Amundsenova expedícia na lodi Maud (1918 - 1925)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Keď sa v roku 1912 Amundsen vrátil zo svojej legendárnej expedície na južný pól, už krátko po návrate sa začal zaoberať plánmi na svoju ďalšiu expedíciu. Napriek úspešnému dosiahnutiu južného pólu, pociťoval záväzky voči investorom a partnerom, ako aj k sebe samotnému. Uvedomoval si, že verejnosť podviedol a namiesto verejne ohlásenej expedície k severnému pólu, až po vyplávaní expedičnej lode Fram, sa rozhodol pre zmenu kurzu k južnému pólu. Dôvodom bolo to, že v priebehu príprav na expedíciu sa Amundsen dozvedel, že severný pól dosiahli dvaja polárni bádatelia - Dr. Frederick Cook a Robert Peary, a preto Amundsena už zdolaný cieľ nelákal.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Roald Amundsen, portrét
Roald Amundsen, portrét (zdroj: https://www.badassoftheweek.com/roald-amundsen)

Príprava Expedície Maud

Po dhom zvažovaní možných cieľov novej expedície, sa napokon Amundsen rozhodol, že nadviaže na Nansenovu expedíciu z roku 1895 a dokončí jeho plán dosiahnutia severného pólu kombináciou plavby na lodi a výpravy so saňami. Nansenova loď Fram bola však po takmer 20 rokoch príliš opotrebovaná a nevhodná na ďalšiu arktickú plavbu. Na mimoriadne náročnú expedíciu k severnému pólu Amundsen potreboval novú loď, ktorá by, zamrznutá v polárnom ľade, vydržala niekoľkoročné unášanie.

Začiatok 20. storočia bol poznačený prudkým rozvojom leteckého priemyslu. Lietanie sa Amundsenovi nielen že zapáčilo, ale ho doslova očarilo. Už počas príprav na predchádzajúcu expedíciu, ktorá ho napokon zaviedla na južný pól, plánoval zobrať na palubu aj lietadlo, ale rozpočet mu to neumožnil.  

SkryťVypnúť reklamu

Plánovanie novej expedície preto zahŕňalo nielen stavbu novej expedičnej lode, ale aj zakúpenie lietadla a to vyžadovalo výrazne vyšší rozpočet, ako bolo pre bežnú polárnu expedíciu zvyčajné. Amundsen bol však vždy veľmi cieľavedomý a začal šetriť na lietadlo. Čoskoro sa mu podarilo stať sa hrdým majiteľom dvojplošníka Farman. Krátko nato sa začal rok 1914 a s ním prišla prvá svetová vojna. Hoci Nórsko bolo neutrálnym štátom, muselo byť pripravené aj na možnosť, že sa bude musieť brániť, a preto zbrojilo. Nakoľko bol Amundsen patriotom, v snahe prispieť k obrane štátu, sa rozhodol darovať svoje nové lietadlo nórskej vláde.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Model lietadla Farman z roku 1909
Model lietadla Farman z roku 1909 (zdroj: https://picryl.com/media/farman-flying-machine-in-flight)

Vojna polárnemu prieskumu nepriala. Napriek nepriaznivej politickej situácii sa však Amundsen s plánom na novú expedíciu nehodlal rozlúčiť. Neušlo mu, že počas vojny viazne preprava tovaru. Ako sa ukázalo, bolo to predovšetkým v dôsledku nedostatku prepravných lodí. Keďže Amundsen vlastnil niekoľko lodí, vhodných aj na prepravu tovaru, poskytol ich logistickým spoločnostiam, čo mu prinieslo peknú kôpku peňazí. V roku 1916 už našetril dostatok prostriedkov na to, aby spustil výrobu svojej novej lode.

Trup novej Amundsenovej lode, podobne ako Nansenova loď Fram, mal tvar vajca rozrezaného pozdĺžne na polovicu. Zo spodu bol trup okrúhly a hladký, aby počas zamrznutia v ľade, obklopujúce ľadové kryhy loď nadvihli a pritom ju nerozdrvili. Tento tvar trupu súčasne výborne odolával rozbúreným vlnám. V každom ohľade sa Amundsen opieral o predchádzajúce skúsensti s loďou Fram a snažil sa, aby jeho nová loď bola čo najvhodnejšou na účel plavby a unášania v ľade v Arktických moriach. S láskavým dovolením nórskeho kráľovského dvora ju pomenoval podľa kráľovnej na Maud. Dňa 7. júna 1917 bola Maud po prvýkrát spustená na more. Mala tri sťažne, dĺžku 37 metrov a šírku 12 metrov. Výtlakom 292 ton sa zaraďovala medzi stredne veľké lode, ale mala na tú dobu veľmi výkonný dieselový motor s výkonom 240 konských síl.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Amundsenova loď Maud
Amundsenova loď Maud (zdroj: Wikipedia)

Amundsen počítal s tým, že expedícia na severný pól – Expedícia Maud, bude trvať 3 - 6 rokov. Jej celkový rozpočet predstavoval v čase plánovania expedície približne 1 milión nórskych korún.

Ešte počas príprav na expedíciu, Amundsena pozvali na návštevu francúzskeho frontu. Počet obetí vojny a osobné stretnutie s vojakmi, Amundsena, ktorý sa dovtedy snažil byť neutrálny, hlboko zasiahli. Keď v októbri 1917 nemecká ponorka potopila nórsku obchodnú loď, Amundsen na tento čin zareagoval tým, že vrátil všetky nemecké štátne vyznamenania, ktoré mu boli udelené, čím sa jednoznačne postavil na stranu štátov Dohody.  Napriek prebiehajúcej vojne, Amundsen sa intenzívne venoval plánovanej expedícii. Namiesto plávania do Beringovej úžiny po stopách Expedície Jeannette, z bezpečnostných dôvodov sa Amundsen rozhodol sledovať trasu Nansenovej expedície na lodi Fram.

Vyplávanie Expedície Maud

Dňa 16. júla 1918, krátko pred ukončením prvej svetovej vojny, opustila polárna loď Maud severonórsky prístav Vardø s desaťčlennou posádkou na palube: Vedúci expedície Roald Amundsen, kapitán Helmer Hanssen, Martin Rönne, Knut Sundbeck, Oscar Wisting (lodný lekár), Paul Knudsen, Dr. Harald U. Sverdrup (oceánograf a kartograf), Petter Tessen, Emanuel Tönnessen s Rus G.M. Olonkin. Po vytiahnutí kotvy loď Maud nabrala kurz na východ, plávala popri sibírskom pobreží a smerovala k Beringovej úžine.

SkryťVypnúť reklamu

Pohľadnica, ktorá bola vytlačená pri príležitosti vyplávania lode Maud z prístavu Vardo
Pohľadnica, ktorá bola vytlačená pri príležitosti vyplávania lode Maud z prístavu Vardo (zdroj: https://digitaltmuseum.no)

Prvá časť plavby pozdĺž ruského pobrežia, prebiehala pomerne pokojne. V polovici augusta sa arktické leto už chýlilo ku koncu a ukázali sa prvé zamrznuté kusy ľadu. Pomalú plavbu pomedzi mini využíval Sverdrup na oceánografické merania. Dňa 31. augusta, viac ako šesť týždňov po opustení prístavu Vardø, dosiahli ostrov Dikson, kde sa nachádzala posledná telegrafická stanica na trase ich plavby. Na ostrove sa na krátko zastavili, naložili desať ťažných psov, doplnili zásobu paliva a plávali ďalej. Dňa 9. septembra oboplávali mys Čeľjuskin, čo bolo termínovo v súlade s Nansenovou expedíciou z roku 1893. Ľadové podmienky na mori však boli horšie, než tie, ktoré zažil Nansen a krátko po prekonaní mysu Čeľjuskin, loď Maud uviazla v ľade. Ich zimným prístavom sa nedobrovoľne stala malá chránená zátoka na sibírskom pobreží.

Prvá zima 1918 - 1919

Od najbližšej civilizácie na ostrove Dikson boli vzdialení 350 kilometrov. Nachádzali sa na mieste, kde ešte nikto predtým zimu neprežil. V ich okolí nežili žiadni ľudia, ani zvieratá. Nemali inú možnosť, než pripraviť loď na prezimovanie a živiť sa zásobami, ktoré si priviezli. Na ľade si postavili prístrešky pre lodné zásoby a psie búdy, aby si uvoľnili priestor na lodi. Loď potom obalili vrstvou snehu a mostíkom spojili s okolitým ľadom.

Loď Maud počas prvého prezimovania, fotografia z 1. mája 1919
Loď Maud počas prvého prezimovania, fotografia z 1. mája 1919  (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Antarctica%20fact%20file/History/biography/amundsen-roald-maud.php)

Jedného zimného dňa, keď Amundsen kráčal po mostíku, potkol sa a spadol. Pád mal za následok fraktúru ramennej kosti. Našťastie lodný lekár Wisting mu rameno ošetril a zlomenú kosť zafixoval. Amundsen musel síce stráviť niekoľko týždňov v nepohodlí, ale zlomenina ho neodradila od detailného plánovania ďalšieho postupu expedície a po niekoľkých týždňoch sa mu ramenná kosť dobre zrástla.

Amundsen so zafixovaným ramenom, 1919
Amundsen so zafixovaným ramenom, 1919 (zdroj: https://amundsen.mia.no/en/resource/1918-1925-maud-expedition-crew/)

Arktická zima prišla v tom roku skôr ako po iné roky a bola aj tuhšia. Amundsen sa snažil udržať posádku v pohybe a napĺňal ich dni výcvikom, prácou a zábavou. Pes Jacob, ktorý sa stal maznáčikom posádky a Amundsenov častý spoločník na prechádzkach, si zvykol krátiť dlhú chvíľu behaním po okolí lode. Dňa 8. novembra sa Amundsen zobudil o niečo skôr ako zvyčajne a kým posádka lode ešte spala, vybral sa na rannú prechádzku. Vzal so sebou aj Jacoba, aby ho sprevádzal. Pes prebehol mostíkom na ľad a zmizol v diaľke. Amundsen, ktorý sa vzdialil od lode, dával veľký pozor hlavne na to, aby sa nepošmykol na ľade.

Zrazu začul ston. Pozorne načúval, odkiaľ ten zvuk prichádza a zrazu uvidel, ako Jacob popri ňom prebehol a trielil na palubu lode. Vzápätí zazrel obrovského polárneho medveďa, ktorý Jacoba prenasledoval. Dýchanie medveďa pripomínalo stonanie, ktoré Amundsen počul. Zjavne sa jednalo sa o matku s mláďaťom. Pes sa pravdepodobne chcel s mláďaťom pohrať, ale matka sa rozhodla svoje mláďa brániť a Jacoba prenasledovala. Avšak jej cestu preťal Amundsen. Bol sám, bez zbrane a s práve zahojeným ramenom. Loď bola príliš ďaleko, aby ho počuli a medvedica príliš blízko, aby jej utiekol. Aj tak sa Amundsen pokúsil o útek, avšak nedobehol ďaleko. Medvedica ho zvalila na zem, pričom dopadol tvárou nadol, na svoje nedávno zlomené rameno a pocítil prudkú bolesť. Rezignovane čakal, ako ho nahnevaná medvedica roztrhá na kusy. Avšak Amundsen sa narodil pod šťastnou hviezdou a jeho posledný deň ešte nenadišiel. Kým medvedica kmásala jeho telo, Jacob sa vrátil a hlasným brechotom odvrátil jej pozornosť. Kým sa medvedica venovala útoku na psa, Amundsen vstal a odvliekol sa do bezpečia paluby lode. Na lodi začuli vzdialený hluk a Wisting so Sverdrupom im pribehli na pomoc. Útočiacu medvedicu zastrelili a jej osirelého mláďaťa sa ujala posádka lode. Bohužiaľ, mláďaťu sa nedarilo a neskôr ho boli nútení utratiť. V dôsledku medvedieho útoku sa Amundsenovo rameno znovu zlomilo a navyše mal doráňaný chrbát. Trvalo niekoľko týždňov, kým sa pri najlepšej Whistingovej opatere zo zranení ako-tak vystrábil.

Členovia Expedície Maud - vľavo Genadyj Nikitič Olonkin, vpravo Oscar Wisting
Členovia Expedície Maud - vľavo Genadyj Nikitič Olonkin, vpravo Oscar Wisting (zdroj: https://amundsen.mia.no/en/person/harald-ulrik-sverdrup-2/)

V dôsledku svojich zranení sa Amundsen málo zapájal do prác na lodi a vyhľadával menej namáhavé úlohy pri vedeckých pozorovaniach. Pravú ruku mohol používať veľmi obmedzene, ale namerané údaje sa mu darilo zapisovať ľavou rukou. Dňa 10. decembra 1918 vykonával Amundsen pravidelnú službu v magnetickom observatóriu. Bola to tmavá miestnosť bez okna, so slabou ventiláciou. Osvetlená bola švédskou lampou, v ktorej horel kerozín. Kerozínové lampy sa osvedčili na polárnych cestách, a preto ich s obľubou používali aj na osvetlenie v laboratóriách. V ten deň, počas zapisovania údajov, Amundsen pocítil nevoľnosť a postupne začal strácať vedomie. Keď si uvedomil, že mu hrozí nebezpečenstvo, z posledných síl sa mu podarilo otvoriť dvere a dostať sa na čerstvý vzduch. Príhoda však tým neskončila. Do tela sa mu dostalo príliš veľa oxidu uhoľnatého a jed jeho zdravie natrvalo poškodil. Po zvyšok expedície Amundsen zostal väčšinou na lodi a nezúčastňoval sa výprav na saniach, ktoré jeho druhovia počas zimy organizovali.

Amundsen kŕmi medvedie mláďa, ktoré stratilo matku. Po niekoľkých týždňoch museli mláďa utratiť.
Amundsen kŕmi medvedie mláďa, ktoré stratilo matku. Po niekoľkých týždňoch museli mláďa utratiť.  (zdroj: https://amundsen.mia.no/en/content-type/long-reads-expeditions/)

Táto príhoda sa stala v decembri a ešte po dvoch mesiacoch bol Amundsen taký slabý, že len s veľkými ťažkosťami zvládol vystúpiť na neďaleký 50 metrov vysoký kopec, odkiaľ polárnici z lode Maud pozorovali prvý východ slnka a oslávili ukončenie dlhej polárnej noci.

Druhá zima 1919 - 1920

12. septembra 1919, príliš neskoro v sezóne, sa lodi Maud podarilo vyslobodiť sa z ľadového zajatia. Silný morský prúd ju strhol, ale nezaniesol na otvorené more, ako dúfali. Loď pokračovala v plavbe pozdĺž severosibírskeho pobrežia až k ústiu rieky Kolyma. Plavba trvala len jedenásť dní, keď pri ostrove Ajon, severozápadne od polostrova Čukotka, loď Maud opäť uviazla v ľade. Po krátkej plavbe bola posádka lode nútená prežiť už druhú zimu v Arktíde. Táto zima však neprebiehala v takej dobrej nálade ako predošlá. Účastníci expedície začali trpieť ponorkovou chorobou. Samota najviac doľahla na najmladšieho člena posádky, na Pettera Tessena. Amundsen sa síce snažil, aby sa Tessen viac zapájal do obvyklých expedičných prác, ale nepodarilo sa mu potlačiť Tessenovo rozhodnutie odísť z expedície. Amundsen to akceptoval a sľúbil mu, že na jar, keď nájdu vhodné miesto, ktoré bude bližšie k civilizácii, mu umožní návrat domov. Tessen však nebol ochotný tak dlho čakať a jedného dňa ušiel. Po týždni sa však s omrzlinami vrátil naspäť na loď. Vtedy Amundsen rozhodol, že mu pridelí sane so psím záprahom a sprievodcu Paula Knudsena, aby ho odprevadil k ostrovu Dikson, kde bola najbližšia telegrafická stanica. Bohužiaľ, po odchode z lode, Tessena, ani Knudsena už živých nikto viac nevidel. 

Prípravy na tréning psov
Prípravy na tréning psov (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Antarctica%20fact%20file/History/biography/amundsen-roald-maud.php)

V novom zimovisku Expedície Maud sa nachádzali domorodí obyvatelia, ktorí boli spoločenskí a priateľskí. Amundsen a jeho druhovia si u domorodých Čukčov našli priateľov, ktorí im nielenže robili spoločnosť, ale zásobovali ich čerstvým sobím mäsom. Zima, spestrená častými kontaktami s Čukčami prebehla rýchlejšie, ako predchádzajúca. Sverdrup sa rozhodol, že sa zúčastní cesty na juh do ich zimného tábora, na ktorú ho Čukčovia pozvali. Vrátil sa až v máji nasledujúceho roku s množstvom zápiskov. Z tejto cesty neskôr publikoval knihu, v ktorej zhrnul svoje pozorovania.

Čukotské deti sa hrajú na palube lode Maud
Čukotské deti sa hrajú na palube lode Maud (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Antarctica%20fact%20file/History/biography/amundsen-roald-maud.php)

Začiatkom júla 1920 sa ľad okolo lode prelomil a 15. júla 1920 sa Maud mohla opäť voľne plaviť. Amundsen sa rozhodol, že na krátky čas prerušia expedíciu a preplavia sa cez Beringovo more do aljašského mesta Nome. Táto zmena plánu mala niekoľko dôvodov. Po prvé, museli nabrať nové zásoby potravín, po druhé, vykonať nevyhnutné opravy na lodi, po tretie, posádka lode bola po dvoch náročných zimách vyčerpaná a niektorí jej členovia chceli expedíciu opustiť a po štvrté, Amundsen sa stále necítil dobre a hodlal sa dať dôkladne vyšetriť lekármi. Po zakotvení lode v Nome dňa 25. júla 1920 štyria členovia expedície ukončili svoju účasť. Okrem Amundsena zostali z pôvodnej zostavy len traja – Sverdrup, WistingOlonkin. V Nome najal Amundsen domorodú ženu Mary, ktorá bola ochotná sprevádzať expedíciu ako kuchárka.

Trasa Expedície Maud v rokoch 1918 - 1920
Trasa Expedície Maud v rokoch 1918 - 1920 (zdroj: https://wiki.uio.no/nhm/skf/best-practices/images)

Tretia zima 1920 - 1921

Po krátkej zastávke v Nome sa Maud opäť vydala na plavbu na sever, aby sa nechala unášať morským prúdom cez Severný ľadový oceán k severnému pólu. Ale ani tento pokus, vzdialiť sa od pobrežia, nebol úspešný. Loď sa nedostala severnejšie než na 76° severnej šírky, odkiaľ ju silný morský prúd priviedol opäť k sibírskemu pobrežiu a novým miestom prezimovania sa stala zátoka pri myse Serdce Kamen/Kamenné srdce. Počas tretej zimy v Arktíde mali opäť spoločnosť Čukčov, ktorých osada sa nachádzala neďaleko miesta, kde kotvila ich loď Maud. Po nadviazaní bližších kontaktov sa jeden čukotský domorodec menom Kakot ponúkol, že sa dobrovoľne pripojí k posádke lode.

Začiatkom roku 1921 uskutočnili Sverdrup a Wisting 10-týždňovú výpravu na saniach okolo polostrova Čukotka s cieľom skúmať život domorodých kmeňov. Výprava prekonala vzdialenosť 2.000 kilometrov.

Harald Ulrik Sverdrup analyzuje vzorky vody počas Expedície Maud, rok 1922
Harald Ulrik Sverdrup analyzuje vzorky vody počas Expedície Maud, rok 1922 (zdroj: https://amundsen.mia.no/en/person/harald-ulrik-sverdrup-2/)

Ako Amundsen zistil, náročné podmienky počas poslednej plavby značne poškodili hlavné a záložné lodné skrutky a bolo mu jasné, že pred ďalšou plavbou na sever budú musieť vykonať ich opravu. Najbližšie miesto, kde bolo možné opravu vykonať, bolo mesto Seattle na severozápade USA. V máji 1921 Wisting odviezol Amundsena na psom záprahu k austrálskemu obchodníkovi Charleymu Carpendalovi, ktorý sa pred rokmi usadil na najvýchodnejšom čukotskom mieste Mys Dežnev/East Cape. Oženil sa s domorodou obyvateľkou, s ktorou mal dcéru Camillu. Carpendale mal obchodné styky s USA a jedna z pravidelných obchodných lodí odviezla Amundsena do Seattlu, aby objednal opravu lode Maud.  

Štvrtá zima 1921 - 1922

Keď sa pobrežný ľad pri Kamennom srdci roztopil, koncom júna 1921 sa podarilo posádke lode Maud doplaviť sa do East Cape, odliaľ ich americká inšpekčná loď odtiahla cez búrlivé Beringovo more juhovýchodným smerom na 400 km vzdialené Aleutské ostrovy. Odtiaľ sa plavili ďalej sami a do Seattlu dorazili 30. augusta 1921. Po vykonaní opravy zostala loď počas zimy vo Wistingovej a Olonkinovej starostlivosti v bezpečnom prístave v Seattli. Na zimu odcestoval Sverdrup do Washingtonu, kde pracoval ako asistent v oddelení Zemského magnetizmu v Carnegie Institution. Vyhodnocoval svoje pozorovania, ktoré nazbieral v priebehu expedície Maud.

Posádka lode Maud v Seattli v júni 1922
Posádka lode Maud v Seattli v júni 1922 (zdroj: https://nettarkiv.npolar.no/www.nansenamundsen.no/en/na2011/news/2011/maud-back-to-norway.html)

V januári 1922 Amundsen odletel do Nórska, aby sa postaral o záležitosti, týkajúce sa predovšetkým ďalšieho financovania expedície. Vzal so sebou Ninu Kakot, Kakotovu štvorročnú dcéru a Camillu Carpendale, deväťročnú dcéru Carpendalovcov. Nina bola polovičná sirota, o ktorú sa jej otec nevedel postarať, zatiaľ čo Camilla jej robila spoločníčku. Amundsen hodlal dopriať dievčatám vzdelanie v Nórsku a tým im poskytnúť lepší štart do života, avšak tento projekt celkom dobre nepremyslel. Deti navštevovali školu blízko Amundsenovho domu vo Svartskogu len dva roky, následne sa však vrátili na East Cape do Camillinej rodiny a Carpendalovci sa s nimi neskôr presťahovali do Seattlu.

Roald Amundsen s dievčatami, ktoré zobral na štúdium do Nórska: zľava Camilla Carpendale, Amundsen a Nita Kakot.
Roald Amundsen s dievčatami, ktoré zobral na štúdium do Nórska: zľava Camilla Carpendale, Amundsen a Nita Kakot.  (zdroj: https://uit.no/tavla/artikkel/700821/historien_om_nita_kakot_og_camilla_carpendale)

Amundsen využil cestu do Európy aj na dôkladné vyšetrenie u významného londýnskeho kardiológa. Dozvedel sa, že v dôsledku otravy oxidom uhoľnatým, má poškodené srdce a lekár mu doporučil ukončiť expedičný spôsob života a šetriť sa. Amundsen si však nenechal zasahovať do svojich plánov a napriek varovaniu lekárov, pokračoval v načatej expedícii.

Amundsenov sen o lietaní

V máji 1922 sa Amundsen dočítal, že lietadlo nemeckej firmy Junkers dosiahlo rekordne dlhý, až 27 hodín trvajúci let bez prestávky. Táto informácia ho priviedla na myšlienku, že bude možné zvládnuť let z Point Barrow ponad Severný ľadový oceán, cez Svalbardy až do Nórska. Zastavil sa v New Yorku, aby sa stretol s predstaviteľmi spoločnosti Curtiss Aeroplane Company, ktorá zastupovala nemeckú spoločnosť Junkers. Jednomotorové lietadlo bolo vyrobené z novej zliatiny dural, ktorá zabezpečovala nielen jeho ľahkú a pevnú konštrukciu, ale oproti dovtedajším dreveným lietadlám, oveľa lepšie odolávalo požiaru. Prezident americkej spoločnosti ponúkol Amundsenovi na predaj model Larsen JL-6 a popri ňom aj malé prieskumné lietadlo Curtiss Oriole, ktoré by mohlo tiež poslúžiť pri polárnom výskume. Amundsen a najatý pilot Omdal sa rozhodli previezť lietadlo Larsen z New Yorku do Seattlu tak, že na ňom poletia. Lietadlo Curtiss Oriole poslali do Seattlu vlakom. Ako sa ukázalo, slabou stránkou lietadla bola spoľahlivosť jeho motora. V priebehu letu museli Amundsen s Omdalom nad Pensylvániou z dôvodu poruchy motora núdzovo pristáť. Počas pristátia sa lietadlo poškodilo, a ďalšiu cestu do Seattlu muselo absolvovať vlakom. Následne bolo nutné v Seattli vykonať opravu lietadla.

Po príchode do Seattlu prenajal Amundsen obchodnú loď Holmes, aby previezla opravené lietadlo Larsen čo najbližšie k Point Barrow, čo bol najsevernejší bod pevninskej časti Severnej Ameriky. Na opravenú expedičnú loď Maud naložili okrem bežného vybavenia aj prieskumné lietadlo Curtiss Oriole a v júni 1922 sa Maud vydala na plavbu cez Behringovu úžinu do Severného ľadového oceánu.

Skladanie lietadla Curtiss Oriole v rámci príprav na lietanie. Lietadlo pokrstili menom Kristine
Skladanie lietadla Curtiss Oriole v rámci príprav na lietanie. Lietadlo pokrstili menom Kristine (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Antarctica%20fact%20file/History/biography/amundsen-roald-maud.php)

Na severo-západnom pobreží Aljašky blízko Hope Point dňa 28. júla vystúpil Amundsen s Omdalom na breh a expedícia sa rozdelila. Loď Maud sa vydala pod Wistingovým velením na plavbu k severnému pólu, kým Amundsen s Omdalom plánovali prelet ponad severný pól. Lodi Holmes sa podarilo vyložiť lietadlo Larsen na breh na severnom pobreží Aljašky na mieste Wainwright, ktoré sa nachádzalo približne 100 km južne od Point Barrow. Okrem Amundsena a Omdala sa tejto časti výpravy zúčastnil aj filmový fotograf Reidar Lund z produkčnej spoločnosti Bio-Films, ktorý natočil dostatok filmových záberov na to, aby vyrobil takmer 2-hodinový dokumentárny film o Amundsenových pokusoch preletu ponad Severný ľadový oceán.

Príprava lietadla Junkers Curtiss Oriole na lietanie v júni 1923. Toto lietadlo dostalo meno Elizabeth.
Príprava lietadla Junkers Curtiss Oriole na lietanie v júni 1923. Toto lietadlo dostalo meno Elizabeth.  (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Antarctica%20fact%20file/History/biography/amundsen-roald-maud.php)

Amundsenovi a Omdalovi sa však počas letnej sezóny už nepodarilo let uskutočniť, pravdepodobne pre búrlivé počasie. Na pobreží si nechali postaviť malý domček, kde Omdal zostal na zimu, kým Amundsen odišiel na juh, opäť z dôvodu získať ďalšie peniaze. Amundsenova finančná situácia sa však po tomto výlete nezlepšila, ale bohužiaľ, výrazne zhoršila. Jeho dlhy predstavovali na tie časy astronomickú čiastku. V máji 1923, napriek tomu, že nezískal očakávané peniaze, Amundsen sa do Wainwrightu vrátil. Ešte v ten istý mesiac uskutočnili s Omdalom ďalší skúšobný let, ale pri pristávaní sa polámal podvozok a lietadlo sa natoľko poškodilo, že ho nebolo možné v provizórnych podmienkach opraviť. Amundsenove letecké pokusy predstavovali prvé lety v polárnych oblastiach. Skúšobné lety poskytli veľa cenných skúseností ohľadne možností pristátia a vzletu na ľadovej ploche a ukázali, že lietanie v polárnych oblastiach je síce možné realizovať, ale predstavuje veľké riziko.

Kým sa Amundsen s Omdalom pokúšali odletieť z Wainwrightu, Amundsenov partner Haakon H. Hammer presvedčil vedenie spoločnosti Junkers, aby si urobili reklamu tým, že zorganizujú malú expedíciu a vybudujú na Špicbergoch základňu s potravinovým depozitom, ktorý by Amundsenovi, ktorý na Špicbergoch plánoval zosadnúť, pomohol prežiť. Ako už je známe, Amundsenovi sa odlet z Wainwrightu nepodaril a táto základňa bola síce vybudovaná, ale zostala nevyužitá.

Mapa okolia Beringovej úžiny s významnými miestami Amundsenovej expedície
Mapa okolia Beringovej úžiny s významnými miestami Amundsenovej expedície (zdroj: Google Maps)

Svojej myšlienky preletu ponad severný pól sa Amundsen ani po zničení lietadla nevzdal a začal sa zaoberať myšlienkou, že vhodneší dopravný prostriedok ako lietadlo, bude pravdepodobne vzducholoď.

Wistingovi s loďou Maud sa v priebehu troch rokov, ktoré strávili väčšinou zamrznutí v ľade, nepodarilo prekročiť 80° severnej zemepisnej šírky a prekonať Nansenov rekord. Napokon sa v auguste 1925 z oblasti Novosibírskych ostrovov vrátili na Aljašku, kde im ihneď po pristátí v meste Nome miestne úrady loď Maud zabavili. Celá Expedícia Maud trvala od vyplávania až do zabavenia lode sedem rokov.

2. časť Expedície Maud. Plná čiara je unášanie v ľade v rokoch 1922 - 25, na porovnanie s Expedíciou Jeannette, ktorá je vyznačená bodkovanou čiarou. Čiarkovaná čiara je trasa návratu Maud do Nome. V rokoch 1921 - 22 bola Maud na oprave v Seattli.
2. časť Expedície Maud. Plná čiara je unášanie v ľade v rokoch 1922 - 25, na porovnanie s Expedíciou Jeannette, ktorá je vyznačená bodkovanou čiarou. Čiarkovaná čiara je trasa návratu Maud do Nome. V rokoch 1921 - 22 bola Maud na oprave v Seattli. (zdroj: https://wiki.uio.no/nhm/skf/best-practices/images/)

Posádka lode Maud počas záverečnej fázy plavby. V stoji tretí vpravo Wisting a vedľa neho zľava Harald Ulrik Sverdrup
Posádka lode Maud počas záverečnej fázy plavby. V stoji tretí vpravo Wisting a vedľa neho zľava Harald Ulrik Sverdrup (zdroj: https://library.ucsd.edu/dc/object/bb4335797c)

Po zabavení bola loď Maud vydražená a predaná spoločnosti Hudson Bay Company. Nasledujúcich 5 rokov slúžila na prepravu tovaru v arktických oblastiach a v roku 1930 sa potopila v Cambridge Bay na severe Kanady. Osemdesiat rokov po jej potopení vrak lode zakúpila Nórska vláda. V roku 2018 sa podarilo vrak lode vyzdvihnúť z morského dna a priviezť do Nórska, kde má byť po konzervácii vystavená v múzeu v Bergene.

Projekt na vyzdvihnutie lode Maud z morského dna začal v roku 2011 a trvalo sedem rokov, kým ju vyzdvihli a previezli z arktického zálivu Cambridge do Nórska.  Dňa 18.8.2018 slávnostne dorazila do Bergenu.
Projekt na vyzdvihnutie lode Maud z morského dna začal v roku 2011 a trvalo sedem rokov, kým ju vyzdvihli a previezli z arktického zálivu Cambridge do Nórska. Dňa 18.8.2018 slávnostne dorazila do Bergenu. (zdroj: https://www.coolantarctica.com/Antarctica%20fact%20file/History/biography/amundsen-roald-maud.php)

Záver

Aj keď sa Amundsenovi prelet nad severným pólom nepodaril, jeho Expedícia Maud nedosiahla severný pól a Nansenov rekord zostal nepokorený, pod vedením Haralda U. Sverdrupa sa uskutočnil rozsiahly a úspešný vedecký program, vďaka ktorému sa výrazne posunulo oceánografické poznanie Severného ľadového oceánu, čo prispelo k tomu, že sa Expedícia Maud stala jednou z najdôležitejších svojej doby.

Kritici sa neveľmi priaznivo vyjadrili k nepremyslenému “únosu“ dvoch dievčat z Arktídy do Nórska a tiež k ich náhlemu návratu naspäť. Tiež nešetrili kritikou pre Amundsenovo opustenie lode počas trvania expedície. Preto, na rozdiel od odborných kruhov, verejnosť prijala priebeh Expedície Maud rozpačito.

Po ukočení expedície Amundsen odcestoval do New Yorku, odkiaľ čelil nárokom a žalobám veriteľov. Jedného dňa mu zazvonil v jeho hotelovej izbe telefón:

“Tu je Licoln Ellsworth.” - Amundsen bez veľkého záujmu odpovedal: “Čo si prajete?”

“Stretli sme sa na francúzskom fronte v roku 1917, pamätáte si na mňa?“ - Amundsen sa nepamätal.

„Čítal som, že plánujete prelet ponad severný pól. Som nadchnutý touto myšlienkou a hodlám Vašu nasledujúcu expedíciu financovať. Máte záujem o stretnutie?”

Stretnutím s Ellsworthom sa skončili Amundsenove finančné ťažkosti a začala ďalšia expedícia, ktorej sa budem venovať v nasledujúcom blogu.

Zdroje:

The Maud Expedition (1918-1925) | FRAM (frammuseum.no)

Edouard Calic: Roald Amundsen der letzte Wikinger

Roald Amundsen: My Life as an Explorer

The Northern Expeditions of Fridtjof Nansen - SciHi BlogSciHi Blog

Page 25 - MAUD RETURNS HOME

Welcome Home, Maud! (lifeinnorway.net)

Junkers-Spitzbergen-Expedition – Wikipedia

Nita Kakot Amundsen - Amundsen (mia.no)

project | MAUD RETURNS HOME

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  576x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu