Prípravy na expedíciu
Príbeh Messnerovej expedície s cieľom vykonať prechod antarktickým kontinentom, sa začal v roku 1986, keď sa mu konečne, po dvoch neúspešných pokusoch, podarilo navštíviť Antarktídu. Spoločne s horolezcom Oswaldom Ölzom a kameramanom Wolfgangom Thomasethom prieteli do Antarktídy, aby vystúpili na jej najvyššiu horu – Mount Vinson. V rámci výzvy Siedmich vrcholov bol Mount Vinson posledným vrchom, ktorý Ölzovi a Messnerovi chýbal do zbierky.
Do Antakrtídy ich priviezlo lietadlo Twin-Otter kanadskej spoločnosti Adventure Network International (ANI), ktorým prileteli z Punta Arenas až k pohoriu Ellsworth. Na mieste pristátia im vyložili expedičný náklad a traja členovia výpravy si v nadmorskej výške 2.000 metrov založili základný tábor. Lietadlo odletelo a v prípade dobrého počasia sa malo o dva týždne vrátiť, aby ich vyzdvihlo. Vrchol Mount Vinson však dosiahli prekvapivo rýchlo a zostala im spústa voľného času, kým sa lietadlo vráti.
Po celý čas fúkal silný studený vietor a tuhý mráz prenikal až pod kožu. Vo voľných chvíľach sa rozprávali o príbehu neúspešnej Shackletonovej transantarktickej expedície. Počas diskusie Messner začal uvažovať o tom, či by bolo možné uskutočniť prechod Antarktídou po Shackletonovej trase. Myšlienka na prechod mu nedala pokoja a Messner sa rozhodol otestovať svoje schopnosti.
Naložil si na sane 80 kg nákladu a vybral sa na cvičný pochod na lyžiach. V silnom vetre sa mu podarilo dosiahnuť za deň 30 kilometrov s priemernou rýchlosťou 4 km/h. Začal počítať. Ak by udržal takúto rýchlosť, dokázal by so saňami s 80 kilogramovým nákladom za sto dní prejsť 3.000 kilometrov. Takéto tempo by mu umožnilo vykonať transantarktický prechod cez južný pól počas jediného polárneho leta.
Messnerovi sa zapáčila predstava, že by pri príležitosti 75. výročia Shackletonovej neukončenej expedície, uskutočnil prvý peší prechod Antarktídou. Od Shackletonovho pokusu, sa nikto iný pešo cez Antarktídu nepokúsil prejsť.
V priebehu letu z Antarktídy, sa Messner pustil do úvah o možnostiach realizáciie svojho nápadu a zostavil si základný plán. Expedícia by mala trvať približne 4 mesiace, od konca októbra 1989, až do konca februára 1990. Trasa, dlhá 3.000 kilometrov by mala viesť od Filchnerovho ľadového šelfu, cez južný pól, až po ostrov Ross, kde sa nachádzala novozélandská vedecká základňa McMurdo. Dĺžku trvania samotného prechodu naplánoval aj s malou rezervou na 90 dní.
Prvé, čo musel zabezpečiť, bolo financovanie expedície a hľadanie sponzorov. Následne potreboval nájsť vhodného partnera. Messner nemal skúsenosti s navigáciou a hľadal človeka, ktorý by dokázal navigovať v polárnom prostredí. Asi rok po návrate, ktorý čiastočne strávil prípravami na expedíciu, dostal odporučenie, aby sa obrátil na nemeckého dobrodruha, ktorý mal za sebou prechod Grónskom. Tento muž mal značné skúsenosti s navigáciou ako po súši, tak aj na mori. Mal za sebou niekoľko extrémnych skúseností. V zime oboplával Cape Horn na malom nafukovacom člne bez motora, len s veslami. Bol členom expedície, ktorá mala v lete 1989 dosiahnuť severný pól peším pochodom po ľade. Ten muž sa volal Arved Fuchs.
Messner by síce radšej uprednostnil partnera horolezca, pretože horolezcov poznal a vedel, že sa vyznačujú výbornou fyzickou kondíciou a sú tímoví hráči. Avšak, pre prechod Antarktídy potreboval navigátora a nepoznal žiadneho horolezca s navigačnými schopnosťami. Preto sa rozhodol, že sa zoznámi s Fuchsom.
Arved Fuchs na Messnerovu výzvu zareagoval a navštívil ho. Po dlhej diskusii sa dohodli, že expedície sa zúčastnia len vo dvojici. Fuchs sa pre myšlienku transantarktického prechodu peši vlastnou silou nadchol, čo Messner považoval za kritické pre úspech expedície. Mal to byť vrchol Fuchsovej kariéry.
Avšak nad expedíciou visel tieň pochybností. Pol roka predtým, ako sa mala uskutočniť Messnerova expedícia naprieč Antarktídou, sa Fuchs mal zúčastniť podobne náročnej expedície – pochodu na severný pól pod vedením Roberta Swanka. V prípade, že sa Fuchs z tejto expedície nevráti v dobrom stave a za niekoľko mesiacov, ktoré mu zostávali do odchodu do Antarktídy, nezíska potrebnú kondíciu, Messnerov prechod Antarktídou bol ohrozený, pretože za Fuchsa nemal náhradu.
Zodpovednosť ohľadne organizácie expedície si obaja účastníci rozdelili nasledovne: Arved Fuchs prevzal zodpovednosť za navigáciu, vrátane výberu príslušných prístrojov na rádiovú komunikáciu. Zároveň bol Fuchs zodpovedný aj za výber a zloženie expedičných potravín. Reinhold Messner sa mal postarať o financovanie, výber stanu, lyží a horolezeckého vybavenia pre nutnosť preliezania cez zložitý terén a trhliny. Logistiku prepravy mali zabezpečovať spoločne. Dohodli sa aj na tom, že vyhodnotenie expedície môže každý z nich vykonať nezávisle. Okrem vykonania náročného športového výkonu, Messner poňal svoju expedíciu do Antarktídy aj ako boj proti znečisťovaniu tohto kontinentu a zaviazal sa všetok odpad odviezť z Antarktídy naspäť.
Myšlienka putovať na južný pól vlastnou silou bez ťažných psov, nadchla aj Brita Roberta Swana, ktorý sa na prelome rokov 1985 – 86 vydal po Scottových stopách na 1.420 km dlhú púť k pólu. Traja účastníci Swanovej výpravy nemali so sebou rádiovú vysielačku a nezaložili si cestou žiadny depozit. Scott po 78 dňoch dosiahol južný pól, kým Swanovej výprave trval rovnaký výkon len 70 dní. Na rozdiel od Scotta, Swanovi druhovia nemuseli šetriť silami na spiatočný pochod, pretože z pólu, na ktorom v tom čase už bola vybudovaná polárna stanica Scott-Amundsen, ich odviezlo lietadlo.
Reinhold Messner sa rozhodol, že sa počas prechodu Antarktídou nebude spoliehať na žiadnu techniku, len na vlastnú silu. Jediným technickým dopravným prostriedkom malo byť lietadlo, ktoré by ich do Antarktídy priviezlo a po skončení expedície, ich mala odviezť talianska loď.
Keď boli prípravy na expedíciu v plnom prúde, Messner sa dozvedel, že v rovnakom čase sa do Antarktídy chystá medzinárodná expedícia pod vedením francúzskeho alpinistu Jeana-Loiusa Etienna a amerického veliteľa Willa Stegera, ktorí sa rozhodli so šesťčlennou skupinou prejsť 6.000 km dlhú trasu so psími záprahmi. Plánovali vyraziť na od začiatku Antarktického polostrova a postupovať cez južný pól, následne cez pól nedostupnosti, na ktorom ležala sovietska stanica Vostok. Pochod mali ukončiť na ďalšej sovietskej stanici Mirnyj. Nakoľko sa trasy oboch expedícií v rovnakom čase preťali, jej účastníci mali možnosť sa nielen stretnúť, ale si aj vymeniť zopár skúseností.
V rámci príprav na expedíciu prišiel Arved Fuchs s návrhom, aby si so sebou zobrali aj plachty na využitie neustále fúkajúcieho vetra, aby jeho silou podporili svoj postup. Messner sprvoti nebol týmto návrhom nadšený, ale presvedčilo ho to, že veterné plachty sa už osvedčili pri výpravách v Grónsku. Napokon Messner otestoval rôzne typy plachiet od rôznych výrobcov a s Fuchsom sa rozhodli, že si každý z nich privezie dve plachty rôznych veľkostí. Plachty, ktoré si na cestu pribalili, vyzerali skôr ako padáky, než lodné plachty, ktoré bez veľkého úspechu použil počas výpravy na južný pól Robert Falcon Scott.
Rozpočet expedície, hoci ju Messner poňal veľmi minimalisticky, prevýšil 1 milión nemeckých mariek. Najväčšiu časť rozpočtu predstavovala doprava účastníkov, ako aj založenie dvoch potravinových depozitov. Sponzorské príspevky len ako-tak pokryli rozpočet expedície. Preto si Messner s Fuchsom nemohli dovoliť urobiť žiadnu chybu, ktorá by mala za následok ďalšie náklady.
Krátko pred odletom do Južnej Ameriky sa Messner stretol s Gilesom Kershawom, pilotom z agentúry Adventure Network International (ANI) ktorého spoznal počas svojej predchádajúcej expedície v Antarktíde. Bol to jeden z najskúsenejších antarktických pilotov. Messner mu dôveroval a vedel, že sa na neho môže za každých okolností spoľahnúť. Na nešťastie, o päť mesiacov neskôr, presne v deň, keď mali Messner s Fuchsom odcestovať naspäť do Európy, Giles v Antarktíde havaroval a nehodu neprežil.
Punta Arenas
Šesťčlenný expedičný štáb, ktorý priletel začiatkom októbra 1989 do čílskeho mesta Punta Arenas, pozostával z troch novinárov, z toho bol jeden kameramanom, ďalšími členmi štábu boli Arved Fuchs, Reinhold Messner, ako aj Messnerova manželka Sabine. 500 kg ťažký expedičný náklad prešiel bez problémov colnou prehliadkou. Nakoľko Antarktický polostrov, cieľová stanica expedície, bol územím Argentíny, jednalo sa len o tranzit tovaru cez Čile a nie dovoz. Ďalšie tri dni sa členovia expedície zaoberali vybaľovaniu nákladu a jeho deleniu na menšie balíky, ktoré bude možné prevážať malým lietadlom. Po vykonaní tejto úlohy čakali na lietadlo, ktoré sa zaviazala do Punta Arenas poslať agentúra ANI. Lietadlo však v dohodnutom termíne nepriletelo.
Až po troch dňoch čakania konečne lietadlo Douglas DC-6 z agentúry ANI priletelo. Bolo na prvý pohľad jasné, že kedysi civilné lietadlo malo už svoje najlepšie roky za sebou. Bolo ošľahané vetrom a ľadom a nevzbudzovalo dojem dôveryhodného technického stavu. Avšak 68-ročný pilot Colin Campbell presvedčil Messnera s Fuchsom, že je dokonale pripravené na náročný let do Antarktídy.
V nasledujúcich dňoch mali podľa plánu odletieť aj s dvoma mladými pilotmi do Patriot Hills, tábora agentúry ANI na Antarktickom polostrove. Let však museli odložiť pre predpoveď rozsiahlej snehovej búrky, ktorá mala trvať 17 dní, od 21. októbra do 6. novembra. Akonáhle nastalo priaznivejšie počasie, hoci búrka ešte stále trvala, odletelo lietadlo na 3.200 dlhý let do Patriot Hills. V polovici letu sa kvôli silnému protivetru nad Drakeovým prielivom s rýchlosťou 185 km/h, vrátilo naspäť na letisko Punta Arenas. Štandardná letová rýchlosť lietadla Douglas DC-6, ktorá bola 450 km/h, vplyvom vetra klesla takmer na polovicu a zásoba benzínu by až do Patriot Hills nevydržala. Navyše piloti zistili, že uniká olej.
Pri druhom pokuse o odlet z Punta Arenas sa počas letu vytvorila nad základňou v Patriot Hills hustá hmla, ktorá znemožňovala pristátie. Návrat bol nevyhnutný.
Messnerova nádej na úspešný prechod Antarktídou, vzhľadom na meškanie nástupu na expedíciu, sa začala rozplývať. Konečne dostali členovia expedície hlásenie, že v noci zo 7. na 8. novembra sa let uskutoční. A tak sa aj stalo a piati členovia expedície (bez Messnerovej manželky) odleteli do pohoria Ellsworth. Počas letu sa dozvedeli, že základňu agentúry ANI v Patriot Hills počas letu zahalila hustá hmla. Viac ako hodinu krúžil pilot Campbell nad letiskom a hľadal prechod cez hmlu míňali drahocenné palivo. Ani pri najväčšej snahe sa im nepodarilo uvidieť čo len kúsok zo pristávacej dráhy. Napokon, po 9 hodín dlhom lete našli v hmle otvor, cez ktorý uvideli časť dráhy. Podarilo sa im preletieť otvorom a šťastne pristáť.
Ihneď po vystúpení z lietadla sa Messner poobzeral, ale na improvizovanom letisku nevidel žiadne iné lietadlo. Skôr, ako sa mohol spýtať na termín odletu na Filchnerov ľadový šelf, obklopilo ho šesť mužov. Mali spálené líca a špinavé oblečenie, čo poukazovalo na to, že zjavne boli už mesiace na cestách. Boli to členovia Medzinárodnej transantarktickej expedície, ktorí pred troma mesiacmi vyrazili z najsevernejšoieho miesta Antarktického polostrova a na základni agentúry ANI v Patriot Hills sa ich cesta stretla s Messnerovou expedíciou.
Po krátkej diskusii pristúpil k Messnerovi člen agentúry ANI, pilot Brydon Knibbs. Messner sa na neho obrátil s nádejou: „Budeme môcť zajtra odletieť?“ Knibbs ho sklamal: „Pre lietadlo Twin-Otter nemáme dostatok benzínu.“
Messner si uvedomil, že sa bude jednať o ďalšie zdržanie a ohrozenie expedície, ale nemohol si pomôcť, len dúfať, že benzín čoskoro dovezú. Medzinárodná transantarktická expedícia sa na základni zdržala tri dni, nabrala zásoby, vymenila psov a pobrala sa ďalej.
Odlet na štart cesty naprieč Antarktídou
Kým čakali na dodávku benzínu, Messner s Fuchsom rozmýšľali nad možnými alternatívami svojej trasy. Podľa pôvodného plánu mali vyraziť z pobrežia Filchnerovho šelfu. Na ceste k pólu potrebovali dva depozity potravín. V prípade, že by skrátili trasu a začali by s výpravou na antarktickom pobreží, trasa k pólu by sa skrátila na 1.200 km a prešli by ju bez nutnosti výstavby druhého depozitu. Postačil by jeden. V tom prípade by sa zaobišli s množstvom leteckého benzínu, ktoré bolo k dispozícii na základni a mohli by vyraziť ihneď. Po dlhých jednaniach so zástupcami agentúry ANI sa dohodli na navrhovanej zmene a termíne odletu – 13. novembra. Podmienkou zo strany ANI bolo to, že let využijú aj na vyloženie nákladu pre Medzinárodnú transantarktickú expedíciu. Lietadlo Twin-Otter odletelo a vyložilo ich na 82° južnej zemepisnej šírky a 71°západnej zemepisnej dĺžky, uprostred bielej planiny. Miesto, kde vysadli z lietadla, bolo vzdialené 1.200 kilometrov od pólu vzdušnou čiarou a nikto na tomto mieste pred nimi ešte nebol.
Až po miesto pristátia sprevádzali dvoch členov pešej výpravy aj obaja novinári a kameraman. Skôr, ako lietadlo Twin-Otter odletelo, vykonali posledné fotografické zábery Messnera a Fuchsa pred nástupom na pešiu výpravu. O niekoľko minút po vyložení nákladu lietadlo odletelo a obaja polárnici osameli. Čakal ich 2.800 km dlhý pochod po trase naprieč Antarktídou, po ktorej ešte nikto pred nimi nešiel. Očakávalo ich 90 dní vyplnených každodenným pochodom, zimou, vetrom, nepohodlím, odriekaním a samoty.
Prvá časť cesty - k pohoriu Thiel
Najprv sa preobliekli do expedičného oblečenia. Potom sa zapriahli každý do svojich do saní a vyrazili. Počasie bolo dobré, svietilo slnko a viditeľnosť bola výborná. Po troch hodinách pochodu Arved Fuchs navrhol, aby si oddýchli. Messner bol proti jeho návrhu a chcel ešte aspoň jednu hodinu kráčať, ale Fuchs trval na prestávke. Postavili si teda stan a Fuchs uvaril jedlo. Keď sa najedli, prekonala ich únava a uložili sa k spánku. Denný plán 30 kilometrov sa im v prvý deň nepodarilo dosiahnuť.
Messner nespal dobre. Svetlo, ktoré prenikalo cez steny stanu bolo natoľko silné, že spánok neprichádzal. O polnoci sa rozfúkal silný vietor. Keď vyšli zo stanu, vonku bola hmla a nebolo vidieť absolútne nič. Všade sa rozprestieral biely priestor. Dali si šálku kávy so sušienkami a po raňajkách sa uložili opäť do spacákov. Čakali na lepšie počasie. Okolo obeda sa ešte raz najedli a pobalili sa. Vietor neutíchol a všade bola hustá šedá hmla. Svoj tábor opustili okolo 14:00. Vietor, ktorý fúkal zo severu, sa rozhodli využiť na poháňanie plachtami. Fuchs mal s tým už skúsenosti a kráčal vpredu, kým Messner, ktorý s plachtou skôr zápasil, než ju využíval vo svoj prospech, sprvoti zaostával. Čoskoro však získal skúsenosti a podarilo sa mu dobehnúť Fuchsa. Bohužiaľ, plachtenie museli zanechať, pretože ich vietor odnášal smerom na západ a vzďaľovali sa od kurzu na juh.
Počas pochodu, podľa kvality terénu, striedali lyže, ktoré si priniesli. Časť pochodu absolvovali s turistickými lyžami, zvyšok so zjazdovými. Povrch terénu, ktorým kráčali, bol zvrásnený a miestami sa v ňom vyskytovali hlboké ryhy - sastrugi, čo spomaľovalo postup. Bez viditeľného referenčného bodu by sa bez kompasu pohybovali po kružnici, preto museli často kontrolovať kurz pohybu. Denný cieľ v sťažených podmienkach znížili na 28 kilometrov, ale do konca druhého dňa nedosiahli ani polovicu stanoveného limitu. Po 12 kilometroch si opäť postavili stan a zapálili varič. Uvarili si polievku, ale po obede sa neuložili k spánku, ako v predošlý deň, ale pokračovali v pochode. Kurz si udržiavali pomocou zariadenia GPS, ktoré nahradilo tradične používaný sextant.
Postup počas prvých dvoch dní nezodpovedal plánu. Messner sa obával, že tempo, ktoré sa nedarilo zvýšiť, im nemožní načas dokončiť prechod Antarktídou a budú sa musieť predčasne vzdať svojho cieľa. Ich denný plán sa ustálil na rutine: kráčali 6 hodín denne, pričom po prvých dvoch hodinách urobili 15 minútovú prestávku. Tento postup však Messnerovi nevyhovoval a požadoval, aby Fuchs zvýšil svoj výkon na 7 – 8 hodín denne. Ukázal sa veľký rozdiel medzi Messnerovou a Fuchsovou kondíciou. Messner zvyčajne pochodoval ako prvý a Fuchs ho s len veľkým časovým rozdielom dobiehal.
Ako zistili po prvom týždni, Messner si na lyžiarsky pochod zvykol a jeho denný výkon sa zvyšoval. Mal radosť z pohybu a účasť na výprave si vychutnával. V jeho fyzických možnostiach bolo zvládnuť oveľa viac kilometrov, ale musel sa prispôsobiť svojmu expedičnému partnerovi. U Fuchsa sa ukázalo, že jeho kondícia sa každým dňom znižovala. Kráčal pomalšie a trvalo mu vždy dlhšie, než došiel k miestu odpočinku, kde ho už čakal oddýchnutý Messner. Na nohách sa mu vytvorilo niekoľko pľuzgierov, ktoré sa nehojili, ale sa zmenili na hlboké krvavé rany a strpčovali mu život. Každý krok bol pre neho veľkým utrpením. A to bol iba na začiatku náročného trojmesačného pochodu.
Cestou sa terén postupne zmenil a trvalo sa vyskytovali úzke brázdy s ostrými hranami. Povrch snehu pripomínal vlnitý plech. Prechádzať cez tieto brázdy bolo veľmi namáhavé, pretože sa sane zasekávali medzi brázdami a museli ich namáhavo uvoľňovať a vyťahovať. Napriek svojím ťažkostiam, Fuchs nestrácal nadšenie a sebadôveru a vzťah oboch polárnikov bol harmonický.
Každý deň, po zdolaní denného limitu, si postavili stan a pustili sa do varenia. Obaja si viedli denník a denne si zapisovali, čo prežili. V stane si vyzliekli mokrý odev, sušili ho nad varičom a preobliekli sa do suchých šiat. Kým teplota vonku dosahovala okolo -40°C, v stane bolo príjemných -10 až -20°C. Fuchs každý večer zmeral a zaznamenával ich polohu. Mali so sebou kanadskú vysielačku, ktorej veľkou prednosťou bolo to, že bola malá a ľahká, vážila len 3,5 kg. Jej výkon však bol primerane nízky, len 10 Wattov. Čím viac sa vzďaľovali od základne Patriot Hills, tým horšia bola komunikácia s novinárom Ulrichom Jägerom, ktorý na základni zostal, aby udržiaval s Fuchsom kontakt.
Tempo postupu zaostávalo oproti Messnerovmu plánu jednako z dôvodu Fuchsovej nižšej kondície a boľavým chodidlám, ale aj z preto, že sa vyskytli snehové búrky takej intenzity, že si nevideli ani na koniec lyží. Silné búrky museli prečkať v stane, ale nikdy nezostali bez pochodu viac ako 24 hodín.
Zdalo sa, že sklz, ku ktorému sa po prvých týždňoch dopracovali, sa im nepodarí ani pri najvyššom úsilí vyrovnať. Ak by nedošlo k podstatne vyššiemu dennému výkonu, do 15. februára sa im nepodarí dôjsť do McMurdo a nestihnú sa dostať načas na taliansku expedičnú loď. Bolo dohodnuté, že talianska loď bude na ich príchod čakať len do 19. februára. Z dôvodu rizika nastupujúcej polárnej zimy, loď musela k tomuto termínu odplávať. Ak sa nestane nič výnimočné, s najväčšou pravdepodobnosťou budú musieť na južnom póle prerušiť svoju púť a ukončiť expedíciu. Musel by sa stať zázrak, aby sa mohli vrátiť k pôvodnému plánu. A ten zázrak spočíval v dobrej kondícii, zdravých nohách, vetre od chrbta a ľahších saniach.
Ich denná rutina pozostávala zo šiestich hodín namáhavého pochodu, zvyšok dňa venovali odpočinku a regenerácii. Prvým míľnikom na ich ceste bolo pohorie Thiel. Niekoľko dní pred tým, ako pohorie dosiahli, zazreli špičky vysokých vrchov, ktoré sa týčili na obzore. Nevideli ich každý deň, pretože sa niekedy strácali v hmle, ale vedeli že tam sú a že sa k nim približujú. Na úpätí vrchov sa mal nachádzať dohodnutý depozit potravín. Už desať dní neboli schopní nadviazať kontakt so základňou Patriot Hills. Každý večer sa Fuchs pokúšal o nadviazanie rádiového spojenia so základňou, ale neúspešne. Až konečne, 4. decembra večer, sa z vysielačky ozval hlas. Nebol to však Ulrich Jäger, ako očakávali, ale americký vedúci šesťčlennej Medzinárodnej transantarktickej expedície, Will Steger. Zjavne mali výkonnejšiu vysielačku a počas družného rozhovoru Messner požiadal Jeana-Louisa Etienna, aby informoval základňu ANI o ich polohe a tom, že sú obaja v poriadku. Na druhý deň, 5. decembra sa konečne podarilo Fuchsovi nadviazať spojenie s Jägerom. Zjavne, blízke hory spôsobili, že sa signál od nich odrážal a dorazil až do Patriot Hills.
Fuchs sa spýtal Jägera: „Zajtra budeme na úpätí pohoria Thiel. Kde presne sa nachádza náš depozit?“ Odpoveď ho nepotešila: „Depozit ešte nie je založený. Lietadlo odletí až zajtra.“
Messner s Fuchsom boli sklamaní. Mali síce rezervu benzínu a jedla na týždeň, ale počasie bolo nevyspytateľné a nikto nemohol s istotou tvrdiť, že v nasledujúci deň lietadlo bude môcť aj s nákladom 90 kg zásob priletieť. Od úpätia pohoria Thiel bol južný pól vzdialený 530 kilometrov vzdušnou čiarou. Aby tú vzdialenosť do konca roka stihli prejsť, museli sa ponáhľať a nie zbytočne vyčkávať. Jediný kto potreboval oddych, bol Arved Fuchs, ktorého obidve chodidlá boli pokryté množstvom hlbokých krvavých rán. Všetky nechty mu odpadli, pod zrohovatenou kožou sa nachádzali ložiská hnisu a stav sa mu nezlepšoval. Messner pripustil, že Fuchs si zaslúži aspoň jeden deň odpočinku.
Dňa 6. decembra sa zdalo, že skalnaté štíty hôr, ktoré videli veľmi jasne, boli už na dosah. Pohorie Thiel bolo vysoké takmer 3.000 metrov, čím pripomínalo Dolomity. Avšak vzhľadom na výšku snehovej vrstvy pod pohorím, ktorá bola viac než dva kilometre hrubá, z pohoria vytŕčali len najvyššie štíty. Keď sa najedli a pobalili, Messner sa vydal ako prvý na pochod smerom k horám s tým, že dosiahne ich úpätie za niekoľko minút.
Odrazu zastal a neveriacky hľadel pred seba. V diaľke videl siluetu lietadla Twin-Otter. Počkal na Arveda Fuchsa, aby si od neho požičal ďalekohľad a obaja sa zhodli na tom, že sa na úpätí hôr skutočne nachádza lietadlo. Messner sa potešil, že ich zásoby dorazili a ponáhľal sa lietadlu v ústrety. V oblasti, kde boli na obzore hory, sa mu oveľa ľahšie orientovalo, než na pustej planine. Aj bez kompasu vedel, že ide správnym smerom. Keď o hodinu neskôr zastavil, aby skontroloval svoj smer, lietadlo už na obzore nebolo. Messner nechápal: „Ako je to možné? Kde sa stratilo?“ Uvedomil si, že vôbec nepočul zvuk leteckého motora, hoci sa lietadlo malo nachádzať veľmi blízko. Kráčal ďalej a odrazu lietadlo stálo pred ním. Vtedy si Reinhold Messner uvedomil, že sa nejedená o halucináciu, ale povrch snehu, po ktorom kráčal, vytváral malé priehlbeniny, ktoré spôsobili že sa lietadlo skrylo za snehovú vyvýšeninu.
Na lietadle prileteli pilot Brydon Knibbs a mechanik Eric Stephens. Obaja vyložili zásoby a pokúšali sa postaviť nad nimi stan, ale kvôli silnému vetru sa im to nepodarilo. S Messnerovou pomocou dokončili stavbu stanu a všetci traja sa v ňom usadili. Arved Fuchs dorazil až o niekoľko hodín neskôr. Piloti vedeli, kde majú zosadnúť, pretože poznali kurz, ktorým sa Messner s Fuchsom pohybovali. Nakoľko presne poznali príchod oboch členov výpravy, načasovali prílet lietadla a budovanie depozitu tak, aby sa s Messnerom a Fuchsom mohli stretnúť.
Zvítanie s Knibbsom a Stephensom sa udialo po dvadsiatich troch dňoch pochodu a jedným z dôležitých rozhodnutí o ktorom diskutovali, bolo, či Messner s Fuchsom prerušia výpravu, alebo budú pokračovať ďalej. V lietadle bola namontovaná výkonná vysielačka, pomocou ktorej bolo možné hovoriť s Jägerom, ktorý bol stále v Patriot Hills. Fuchs podal správu s svojom zdravotnom stave a tvrdil, že cestu na pól zvládne. Messner odhadoval, že cesta by mala trvať maximálne 24 dní, v lepšom prípade 21 dní. Netrúfal si dúfať, že do konca roku pól zdolajú, ale jeho dosiahnutie začiatkom roka bolo podľa neho reálne. Ďalšou témou rozhovoru s Jägerom bola vysielačka. Už niekoľko dní nebolo v jej silách vysielať, alebo prijímať a keďže vážila 3,5 kg, Messner nevidel dôvod, aby ju aj naďalej vláčili so sebou. Ponechali si len GPS vysielač Argos, ktorým vysielali svoju polohu, bez možnosti prijímať akékoľvek informácie.
Aby poskytol Fuchsovi aspoň minimálny čas na zotavenie, Messner súhlasil s tým, že dva dni zostanú v tábore pod pohorím Thiel. Lietadlo ešte v ten deň odletelo na pól a pilot sa s Messnerom dohodol, že sa na spiatočnom lete z pólu zastavia, aby odviezli náklad, ktorý po vytriedení zásob zostane. Kým sa Fuchs zotavoval, Messner vyradil veľkú kopu nepotrebných vecí, ktoré lietadlo na spiatočnom lete z pólu do Patriot Hills, vyzdvihlo. Ešte pred odletom lietadla musel Fuchs pred všetkými potvrdiť, že bez veľkých ťažkostí dopochoduje až k pólu. Potom lietadlo odletelo a Messner s Fuchsom zostali sami.
Druhá časť cesty - od pohoria Thiel po južný pól
Hoci fúkal silný vietor a bola hustá hmla, dňa 9. decembra skoro ráno, Reinhold Messner s Arvedom Fuchsom opustili svoj tábor a vyrazili smerom k pólu. Fuchs ubezpečil Messnera, že až do dosiahnutia pólu nebudú musieť brať ohľad na jeho zranené chodidlá a zároveň sľúbil, že každý deň bude pochodovať 6 hodín a prejde 12 morských míľ, čo predstavovalo 22 km. V noci napadol čerstvý sneh, ktorý pokryl územie, po ktorom kráčali. Čoskoro však zistili, že podložie pod nimi je skalnaté, pretože sa lyže obrusovali o ostré skalnaté výbežky. Museli prejsť skalnou morénou, čo spomaľovalo ich postup, a to boli ešte stále na úpätí pohoria. Bolo veľmi ťažké nájsť medzi vrchmi údolie, ktoré by viedlo k priesmyku, ktorým by sa dostali na Antarktickú plošinu. Okrem hmly mali ťažkosti aj s Fuchsovými nohami. Hoci Fuchs ťahal oveľa ľahšie sane, než Messner, museli robiť časté prestávky na oddych. Počas pochodu sa zapotili a cez prestávku premrzli. To nebolo dobré pre ich zdravotný stav a kondíciu. Messner bol o štvrtinu rýchlejší, než Fuchs a navyše dokázal pochodovať dlhšie, preto počas prestávok oveľa viac premŕzal a bol z toho mrzutý. Často viedli diskusie o cieli svojej výpravy. Kým pre Messnera bolo dôležitejšie, aby ukončil svoj plán transantarktického prechodu, Fuchs chcel predovšetkým dosiahnuť južný pól, a to aj za cenu dlhšieho pochodu. Ak by sa však ich príchod na pól oneskoril, nemali by už k dispozícii dostatok času na prechod do McMurdo. Messner si to uvedomoval, a preto dôrazne trval na dosiahnutí pôvodného cieľa a tým stanovených denných limitov. Ich nezhody viedli k tvorbe napätia a vytrácaniu dobrej nálady. Avšak obaja vedeli, že ich výprava má šancu na úspech len vtedy, keď budú spolu vychádzať, a tak sa obaja snažili.
Prvý deň po opustení tábora sa predierali komplikovaným skalnatým terénom a hľadali prechod medzi vrchmi. Ani pri najväčšej snahe sa im to nepodarilo. Na druhý deň konečne našli schodné údolie a nízko položené sedlo a vystúpili na Antarktickú plošinu do výšky 2.200 metrov.
Hoci si Messner naložil ťažšie sane, ešte stále bol nepomer medzi ich kondíciami a opätovne došlo k novému rozdeleniu nákladu. Prevzal od Fuchsa ďalších 10 kg nákladu za podmienky, že bude súhlasiť s tým, že budú pochodovať 7 hodín denne. Pomer nákladu poskytoval výhodu Fuchsovi, ktorý si mohol dovoliť prestávky a Messner na neho nemusel čakať. Dokázali postupovať len s krátkymi prestávkami sedem hodín denne. Takýto režim obidvom oveľa lepšie vyhovoval a dúfali, že na Silvestra budú na póle. Ich denný priemer sa zvýšil na 30 kilometrov.
Po prekonaní hôr sa opäť nachádzali na zvlnenom snehovom podklade pokrytom sastrugami, na ktorý si už zvykli a ktorý ich ničím novým neprekvapil. Pohorie Thiel zmizlo za nimi a pred sebou mali nekonečnú bielu planinu. Prvé dni na Antarktickej plošine boli hmlisté s nízkou viditeľnosťou. Dňa 12. decembra sa vyčasilo, čo bolo výhodou v tom, že nestrácali medzi sebou vizuálny kontakt, aj keď sa vzdialili. Každý z nich našiel svoje tempo a zdalo sa, že sa Fuchsova kondícia zlepšovala. Tak plynuli dni, až nadišiel štedrý večer. V ten deň prekročili 88. rovnobežku a ako po každý krát, keď zdolali takýto významný míľnik, to oslávili dúškom whisky. Pri príležitosti Vianoc si k tomu pridali zmes müsli a čokolády a dopriali si dlhší spánok, než obvykle.
Na druhý deň sa vietor obrátil a konečne začal fúkať severák. Nasadili veterné plachty, ktoré by mohli vynikajúco podporiť ich úsilie, ale terén bol natoľko členitý, že museli obchádzať prekážky, čo spomaľovalo ich postup. Ale podpora vetra zvyšovala efektivitu ich pohybu a menej sa unavili. Messner chcel silu vetra maximálne využiť, pretože vedel, že priaznivý smer vetra nebude dlho trvať. Preto sa nezastavil po dovŕšení denného limitu a putoval ďalej. Jeho postup zastavil až pád, pri ktorom si takmer zlomil ruku. Našťastie, pád sa zaobišiel bez následkov, ale pozitívne bolo predovšetkým to, že v ten deň dosiahli rekordný počet 57 kilometrov. Keď dorazil Fuchs, bol síce vytočený z úletu, ktorý si Messner bez jeho súhlasu dovolil, mal ľadové ruky a nohy a bol podchladený, ale hrdý na to, že zvládli tak veľký kus cesty. S nádejou, že na druhý deň budú opäť plachtiť, sa udobrili a uložili na spánok. Ráno sa ukázalo, že vietor zmenil smer a fúkal zo severovýchodu. Nemalo zmysel vytiahnuť plachty, pretože by ich vietor odvial zo správneho smeru a museli by sa vracať.
Ako sa blížili k pólu, bolo ťažšie udržiavať správny kurz. Všetky poludníky sa zbiehali v jednom bode. Na to, aby určili s pomocou GPS zariadenia správnu polohu, potrebovali získať signál od troch satelitov. Tento stav však nastával len niekoľkokrát do dňa. Večer, kým zaspali, nebola situácia na meranie polohy vhodná, pretože sa nad nimi nachádzali len dva satelity.
Ráno sa Messner zobudil na silný vietor. Ako sa ukázalo, v noci husto snežilo a ich stan pokryl vysoký závej. Skôr ako otvoril zips na stane, poklepal po jeho stene, aby zosunul naviaty sneh, ale nepodarilo sa mu to. Opatrne otvoril kúsok zipsu a do vnútra stanu sa nahrnula kôpka snehu. Jeden z najväčších nepriateľov polárnych cestovateľov bola vlhkosť. Počas polárnej výpravy bolo mimoriadne ťažké vysušiť odev, preto sa obaja snažili predísť tomu, aby navlhol. Z toho dôvodu sa museli primerane obliekať, aby sa počas pochodu nespotili. Na druhej strane, ak sa počas cesty zastavili a urobili si prestávku, museli si okamžite natiahnuť ďalšiu vrstvu odevu, aby odolali silnému mrazu a nepremrzli. Messner rýchlo naberal napadaný sneh z podlahy stanu a vkladal ho do hrnca, ale nedokázal zabrániť tomu, aby časť snehu zostala v stane. Kým Messner zápasil so snehom, Fuchs zmeral ich polohu: 89°44,94´južnej zemepisnej šírky a 113°9,39´ západnej zemepisnej dĺžky. Boli veľmi blízko pri póle, vzdialenosť odhadovali na približne 20 km, ale vedeli, že bez dobrej viditeľnosti môžu pól minúť. Kým vonku zúrila snehová búrka, rozhodovali sa, čo ďalej.
Mali ešte jedlo na 5 dní. Okolo obeda dňa 29. decembra ešte stále snežilo, bola hustá hmla a fúkal silný vietor. Rozhodli sa, že vyrazia aj napriek zlému počasiu. Viditeľnosť bola maximálne 200 metrov. Ich postup spomaľoval silný vietor a posúvali sa dopredu len minimálne. Po prekonaní niekoľkých kilometrov sa rozhodli postaviť si stan, aby prenocovali. Keď už stál, Messner sa poobzeral dookola a zrazu zbadal v diaľke vysokú anténu. Boli na póle! Obaja boli bez seba od radosti. Zaliezli do stanu a návštevu pólu odložili na druhý deň. V nasledujúce ráno vstali veľmi skoro. Keď vyliezli zo stanu, hľadali anténu, ale viditeľnosť bola taká zlá, že ju nenašli. Kráčali smerom, ktorý ich mal doviesť k pólu. Po dvoch hodinách natrafili na dva stany. Messner sprvoti predpokladal, že sa jedná o tábor Medzinárodnej transantarktickej expedície a zatúžil sa s jej účastníkmi zvítať. Keď však prišli bližšie, videl pri stane ležať debnu, ktorá patrila kameramanovi z ich vlastnej expedície. Ako sa dozvedel neskôr, novinári Jürgen Bolz a Ulrich Jäger, ktorí zostali v Patriot Hills, im prileteli naproti, aby natočili k reportáži o expedícii zábery príchodu Messnera s Fuchsom na pól. Srdečne sa zvítali a dlho sa rozprávali v stane novinárov, až kým na polárnej stanici Scott-Amundsen nadišiel nový deň.
Pokračovanie v nasledujúcom blogu.
Zdroje:
Reinhold Messner: Antarktis Himmel und Hölle zugleich
Sastrugi - Sastrugi – Wikipedia
fuchsmessner1.jpg (1100×775) (southpolestation.com)
Reinhold Messner and Arved Fuchs at the end of their Trans-Antarctic Crossing | Antarctica NZ
Arved Fuchs und Reinhold Messner durchqueren 1989 die Antarktis - DER SPIEGEL
Reinhold Messner and Arved Fuchs at the end of their Trans-Antarctic Crossing | Antarctica NZ
