Ernest Henry Shackleton začal plánovať svoju ďalšiu cestu do Antarktídy krátko potom, ako sa vrátil z Expedície Nimrod (1908 – 1910). Bol si istý, že dosiahnutie južného pólu je neodvratné a že túto trofej v krátkej dobe získa niekto iný. Preto sa zameral na iný cieľ. Rozhodol sa pre prechod antarktického kontinentu cez južný pól, čo predstavovalo prejsť vzdialenosť asi 3.000 kilometrov.
Mal v pláne vyslať dve lode. Jedna bude viezť hlavnú časť expedície do Weddellovho mora a druhá vypláva z Austrálie do zálivu McMurdo v Rossovom mori a bude mať podporný význam. Jej úlohou bude zabezpečiť vybudovanie potravinových depozitov pozdĺž trasy, ktorou mala Shackletonova výprava po prekonaní južného pólu prísť do zálivu McMurdo. Ďalším cieľom podpornej expedície bolo následne odviezť Shackletonovu výpravu do civilizácie.
Nábor posádky sa údajne vykonával cez nasledovný inzerát (je pozoruhodné, že sa v žiadnom archíve nenachádza). Skutočnosťou však je, že Shackleton dával pri pohovoroch väčší dôraz na psychologické testy a motiváciu, než na kvalifikáciu uchádzačov. Napríklad, počas prijímacieho pohovoru s fyzikom Reginaldom Jamesom sa ho spýtal, či vie spievať. Shackleton totiž myslel na hrozbu dlhej polárnej zimy v Antarktíde a na možnosti, ako počas nej zabaviť posádku, aby udržal morálku.
Financovanie expedície sa ukázalo byť veľkým problémom. Začiatkom 20. rokov bola vo svete neutešená hospodárska situácia a vo vzduchu visela hrozba vypuknutia svetovej vojny. Shackletonove neúspechy pri získavaní príspevkov ohrozovali plánovaný termín expedície. Nakoniec sa mu však predsa len podarilo nazbierať peniaze na okresaný rozpočet, ktorý zďaleka nepokrýval všetky náklady a Shackleton, v očakávaní ďalších príspevkov, zakúpil dve lode. Prvá loď, určená pre hlavnú časť expedície, bola takmer nová nórska loď Polaris, ktorá bola z marketingových dôvodov premenovaná na Endurance (vytrvalosť). Druhou loďou, určenou na plavbu do Rossovho mora, bola loď Aurora, ktorú Shackleton odkúpil od Douglasa Mawsona. Len nedávno sa vrátila z Austrálskej expedície v Antarktíde, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1911 - 1914. Po zakúpení lodí sa Shackleton venoval ich technických úpravám, vnútornému vybaveniu, potravinovým zásobám a náboru posádky. Koncom júla 1914 boli prípravy na expedíciu takmer hotové.
Začiatok expedície
Dňa 1. augusta 1914 bola posádka skompletizovaná a zásoby nalodené. S počtom 27 mužov sa loď Endurance vydala z Londýna na plavbu do Antarktídy cez Buenos Aires a subantarktický ostrov Južná Georgia, kde bolo vybudovaných niekoľko nórskych veľrybárskych staníc. V rovnakom čase mala druhá - podporná časť expedície na lodi Aurora vyplávať z tasmínskeho mesta Hobart do Rossovho mora, aby na Rossovom ľadovom šelfe/bariére vybudovala potravinové depozity pre Shackletonovu transantarktickú výpravu, ktorej príchod očakávali na konci sezóny.
Hlavná časť Imperiálnej transantarktickej expedície na lodi Endurance
Hlavným veliteľom celej expedície bol Ernest Shackleton. Za svojho zástupcu pre hlavnú časť expedície na lodi Endurance si vybral Franka Wilda, s ktorým už v minulosti absolvoval expedície Discovery a Nimrod, kde Frank Wild slúžil vo funkcii prvého dôstojníka. Vynikajúci navigátor Frank Worsley sa stal kapitánom lode Endurance a Hubert Hudson, Thomas Crean a Alfred Cheetham boli vyššími dôstojníkmi, pretože už mali predchádzajúce skúsenosti s antarktickými expedíciami. Expedičným fotografom bol Frank Hurley, ktorý sa len nedávno vrátil z Mawsonovej exedície.
Avšak väčšina vedcov, ktorých Shackleton vybral, nemali predchádzajúce skúsenosti s prácou v polárnych podmienkach. Jedným z nich bol aj meteorológ Leonard Hussey, ktorého Shackleton prijal, pretože bol presvedčený, že bude zábavným spoločníkom.
Temné mraky 1. svetovej vojny sa postupne začali sťahovať. Keď loď Endurance zakotvila v Plymouthe dňa 4. augusta 1914, Shackleton si prečítal v dennej tlači rozkaz na všeobecnú mobilizáciu. Okamžite sa vrátil na svoju loď, zhromaždil celú posádku a povedal im, že odoslal britskej admiralite telegram, v ktorom ponúkol obidve svoje lode na podporu obrany krajiny. Do hodiny po odoslaní telegramu dostal Shackleton od admirality odpoveď s jediným slovom „Pokračovať“. V priebehu ďalších dvoch hodín prišiel telegram od Winstona Churchilla, v ktorom sa mu poďakoval za ponuku, ale vyslovil želanie, aby sa expedícia uskutočnila v pôvodnom rozsahu.
8. augusta 1914 loď Endurance vyplávala z Plymouthu a o tri mesiace neskôr dorazila do Južnej Georgie. Mala jednu zastávku v Buenos Aires, kde nastúpila časť posádky, medzi nimi aj čierny pasažier Percy Blackborrow, neúspešný uchádzač o miesto v expedícii. Keď ho o tri dni neskôr objavili, Shackleton bol sprvoti nahnevaný, ale napokon súhlasil s tým, že sa stane lodným stewardom s tým, že v prípade nedostatku potravín bude prvým, ktorý sa ocitne na jedálnom lístku.
Po zakotvení Endurance na ostrove Južná Georgia sa Shackleton rozprával s kapitánmi veľrybárskych lodí o podmienkach vo Weddellovom mori a dozvedel sa, že v tom roku je počasie chladnejšie, ako v predchádzajúce roky. Shackletonovým plánom bol stráviť na Južnej Georgii len pár dní na doplnenie zásob, avšak namiesto toho Endurance čakala celý mesiac, kým sa ľady roztopia. Počas tohto obdobia sa medzi posádkou Endurance a nórskymi veľrybármi vytvorili putá priateľstva a vzájomného rešpektu. Ako sa ukázalo neskôr, dobré vzťahy boli veľmi užitočné. Weddelovo more bolo mimoriadne nebezpečné, pretože sa v ňom tvoril ľad, v ktorom mohla loď uviaznuť na dlhé obdobie. Shackletom to predvídal a zásobil sa veľkým množstvom uhlia, primeraným množstvom teplého obečenia a dostatočnými zásobami potravín.
Z Južnej Georgie odplávali uprostred polárneho leta, 5. decembra 1914, smerom na juh aj napriek varovaniu veľrybárov, netušiac, že počas nasledujúcich 18 mesiacov sa do civilizácie nebudú môcť vrátiť. Počas šiestich týždňov sa Endurance prebojovala cez 1.600 km prerušovaného ľadového poľa. Keď sa nachádzala približne 130 km - jeden deň plavby - od svojho cieľa v zátoke Vahsel, dňa 18. januára 1915 sa teplota náhle znížila. Prudký pokles teploty spôsobil, že sa kusy voľne plávajúceho ľadu, ktoré obklopovali loď, spojili do súvislého ľadu a loď uväznili.
Hoci sa posádka niekoľko týždňov pokúšala loď z ľadu vysekať, nepodarilo sa im to. Uviaznutú loď unášali morské prúdy na severozápad. Do konca februára teploty klesli na -20 °C, čo znamenalo, že neprichádzalo do úvahy, že by sa loď mohla ešte pred koncom polárneho leta z ľadu vyslobodiť. Ak zostane loď zamrznutá v ľade, budú v nej musieť stráviť zimu. Posádka sa obávala toho, čo ich čaká, kam ich unášaný ľad zanesie a či sa vôbec bude možné na jar z ľadového zovretia vyslobodiť. Všetci dúfali, že zvyšujúci sa tlak ľadu loď nadvihne a že ju nerozdrví.
Prezimovanie v Antarktíde nebolo naplánované. Muži začali byť frustrovaní a s vývojom udalostí nespokojní. Shackleton proti tomu bojoval tým, že morálku posádky zvyšoval organizovaním futbalových a hokejových zápasov. Tieto aktivity však v narastajúcom súmraku polárnej zimy, ktorá sa neúprosne blížila, ustávali, až celkom prestali. Zima bola studená, vetristá a dlhá. Slnko videli posledný raz 1. mája a čoskoro sa nad loďou rozprestrela tma. Počas polárnej zimy sa vyskytovali časté snehové fujavice a veľmi nízke teploty. Zo všetkého najviac však posádku znepokojoval rastúci tlak ľadu, pretože vplyvom morského prúdu a striedania prílivu s odlivom, sa tlak ľadu vo vnútri kryhy zvyšoval. Pod vysokým tlakom praskal aj ten najhrubší ľad a časti kryhy pri praskline sa vrstvili jedna cez druhú. Po celú zimu ich sprevádzal neustály zvuk praskajúceho ľadu.
Každý tušil, že sa stane jedna z dvoch vecí: buď sa ľad na jar roztopí, rozpadne sa a rozptýli, alebo sa jeho tlak ešte viac zvýši a rozdrví loď ako orechovú škrupinu.
Počas antarktickej zimy sa členovia posádky zamestnávali prácou na palube lode, počas ktorej si spievali. Ako sa ukázalo, Shackletonove nároky na nábor uchádzačov mali zmysel.
Skaza lode Endurance
Koncom septembra prileteli prvé vtáky. Za dobrého počasia členovia posádky lovili zver, ktorá sa v okolí ich lode vyskytovala, aby si doplnili jedálniček o čerstvé mäso. Potrebovali ho hlavne pre psov a chytali predovšetkým tulene a tučniaky.
V nedeľu 23. októbra 1915 bola ich poloha na 69°11' južnej zemepisnej šírky a 51°5' západnej zemepisnej dĺžky. Endurance sa nachádzala pod silným tlakom ľadu a bola značne naklonená na bočnú stranu. V ten deň sa objavili prvé vážne ťažkosti. Do trupu lode začala cez prasklinu prúdiť voda. Posádka spustila drenážne čerpadlá a presakujúcu vodu sa im spočiatku darilo držať pod kontrolou.
Bolo to už viac ako 280 dní, odkedy loď Endurance uväznil ľad a odvtedy bola takmer 2.000 km unášaná v ľade. Nachádzala sa vo vzdialenosti 550 km od ostrova Paulet, najbližšieho bodu, kde bola akákoľvek možnosť nájsť prístrešie, ktoré po sebe zanechala Expedícia Otta Nordenskjölda.
Po prasknutí trupu lode, Shackleton nariadil spustiť záchranné člny a vyložiť vnútorné vybavenie, zásoby a sane na ľad. Muži postavili päť stanov vo vzdialenosti 100 metrov od lode. Netrvalo dlho a museli svoj tábor posunúť, pretože sa v ľade vytvorila hlboká prasklina. Tábor, ktorý následne vybudovali, nazvali Ocean Camp. Nachádzal sa na hrubej, ťažkej kryhe asi tri kilometre od toho, čo sa rýchlo stávalo vrakom lode Endurance.
Loď Endurance sa nakoniec rozpadla a dňa 21. novembra 1915 sa ponorila pod ľad. Zmizla posádke z dohľadu a vody Weddellovho mora sa nad ňou uzavreli. Mužom zostali len zásoby a vybavenie, ktoré z lode zachránili. Frank Wild považoval za najrozumnejšie zostať na mieste a dať sa naďalej unášať ľadom. Shackleton mal iný plán. Rozhodol sa putovať po ľade k ostrovu Paulet. Nebolo to jednoduché, pretože museli namáhavo ťahať člny so zásobami cez navrstvené kryhy. Keď zistili, že sa za deň posunú len o 3 kilometre bližšie k ostrovu Paulet, Shackleton uznal, že Frank mal dobrý nápad a nariadil vybudovať tábor, ktorý nazvali Patience Camp. Prúd unášal tábor na kryhe naďalej smerom na severozápad. O tri mesiace neskôr, 9. apríla 1916 sa ľad natoľko roztopil, že mohli nasadnúť do troch záchranných člnov a veslovať k najbližšej pevnine v okolí, ktorou bol Elephant Island/Sloní ostrov, súčasť súostrovia Južné Shetlandy. Po šiestich dňoch plavby na člne, dňa 15. apríla 1916 sa 28-člennej posádke lode Endurance konečne podarilo pristáť na pobreží Slonieho ostrova.
Sloní ostrov
Miesto ich prvého pristátia nebolo v žiadnom prípade ideálne na vybudovanie tábora, ale po prieskume pobrežia Frank Wild našiel vhodné chránené miesto na táborenie na vyvýšenej plošine, ktorú nazvali Point Wild.
Hoci sa nachádzali na pevnej zemi a v relatívnom bezpečí, boli stále uviaznutí ďaleko od civilizácie a nikto nevedel, kde sú a v akom sú stave. Tými končinami neplávali žiadne veľrybárske alebo tulenie lode. Nemali rádiový vysielač, ktorým by si mohli privolať pomoc. Ak sa chceli zachrániť, museli sa spoľahnúť len sami na seba.
A teraz prichádza najneuveriteľnejšia časť expedície. Po týždni pobytu na Sloňom ostrove si Shackleton uvedomil, že pre záchranu posádky sa bude musieť preplaviť na najbližšie obývané miesto, ktorým bola veľrybárska stanica na ostrove Južná Georgia, vzdialenom asi 1.300 km a to cez najbúrlivejší úsek oceánu na svete. Očakával, že počas plavby narazia na vyše 15 metrov vysoké vlny. Bude ich sprevádzať víchrica. Ich navigácia pomocou sextantu a chronometra bude závislá od pozorovania polohy slnka, ktoré bolo už celé týždne skryté za oblakmi. Aj keď riziko takejto plavby na záchrannom člne bolo extrémne vysoké, jediná možnosť ako nájsť pomoc, bolo doplávať na Južnú Georgiu.
Shackleton sa rozhodol, že podnikne riskantnú plavbu na člne so šiestimi mužmi. Franka Wilda poveril, aby zostal s posádkou na Sloňom ostrove, pretože cítil, že sa dokáže o nich postarať a udržať ich morálku. Ak by ich do jari neprišla vyzdvihnúť záchranná loď, mali sa pokúsiť dostať sa na ostrov Deception Island, ktorý pravidelne využívali lovci veľrýb a tuleňov. Na plavbu do Južnej Georgie si Shackleton vybral čln „James Caird“, pretože bol najväčší, mal sťažeň s plachtou a prístrešok na ochranu posádky proti nepriaznivému počasiu a vlnám. Preto mal najväčšiu šancu doplávať do cieľa. Do člna namontovali z ostatných člnov všetko, čo sa dalo využiť, aby zvýšili nádej na úspešnú plavbu. Tým sa stalo, že zvyšné dva člny boli na plavbu prakticky nepoužiteľné.
Časť posádky, ktorá zostala na Sloňom ostrove, použila zvyšky dvoch záchranných člnov na stavbu chatrče. Obrátili ich hore dnom a umiestnili na dve nízke kamenné steny, ktoré provizórne postavili. Stan a plachtovinu použili ako vnútornú vrstvu, aby ich ochránila pred vetrom a snehom. Chlapi boli dokonca schopní vyrobiť malé celuloidové okienka zo starého puzdra na fotografie. Ďalej si vyrobili pec na tulení tuk, ktorá ich príbytok vyhrievala a zároveň slúžila ako varič. Podmienky na bývanie boli stiesnené a muži trpeli nedostatkom jedla. Jeden z posádky, Percy Blackborrow (mladík, ktorý nastúpil na loď ako čierny pasažier v Buenos Aires), trpel omrznutými prstami na nohách a hrozilo, že dostane gangrénu. Expedičný lekár mu ich amputoval pri slabom svetle piecky na tulení tuk a mladému mužovi tak zachránil život.
Plavba na ostrov Južná Georgia
Sedem metrov dlhý záchranný čln James Caird vyplával zo Slonieho ostrova dňa 24. apríla 1916. K posádke člna sa chceli pripojiť všetci, ale Shackleton vybral šesťčlennú posádku, ktorú okrem neho tvorili: Frank Worsley, Thomas Crean, Henry McNeish, Timothy McCarthy a John Vincent. Predpokladané trvanie plavby do Južnej Georgie bol jeden mesiac. Na toto obdobie vybavili čln zásobami potravín a vody.
Čln James Caird plával rýchlosťou okolo 100 km za deň. More bolo búrlivé. Veľké vlny sa prelievali cez čln, v ktorom nezostalo nič suché. Mali štyri spacie vaky vyrobené zo sobej kožušiny, ktorým v neustálej vlhkosti vypadávali chlpy, čo nielen že znemožňovalo ich použitie, ale chlpy upchávali čerpadlo, ktorým sústavne odčerpávali vodu z člna a museli ho často čistiť.
Keď teplota klesla pod bod mrazu, na vonkajšej strane lode sa zo zamrznutej morskej hmly vytvorila takmer 40 cm hrubá vrstva ľadu. Muži museli nahromadený ľad odstraňovať, ale neveľmi sa im darilo. Keď sa situácia zhoršila, boli nútení vyhádzať všetky predmety, bez ktorých sa mohli zaobísť, cez palubu. Míňala sa im aj pitná voda a museli ňou šetriť. Jedinou útechou počas plavby boli teplé jedlá, ktoré zohrievali každé štyri hodiny na piecke na olej.
V prostredí neustálej vlhkosti ich najviac trápil chlad. Odhalené prsty im začali omŕzať. Problémom bola aj navigácia, pretože bola dlhodobo zamračená obloha. Na siedmy deň na mori sa však mraky rozostúpili a Frank Worsley bol schopný odčítať polohu slnka. Šesť dní od vyplávania vypočítal, že preplávali 600 km a boli takmer v polovici cesty do Južnej Georgie. Počas krátkeho obdobia, keď svietilo slnko si konečne mohli vysušiť oblečenie. Množstvo ľadu v okolí člna sa časom zmenšilo a začali ich sprevádzať veľryby a vtáky.
Na jedenásty deň plavby sa more opäť rozbúrilo. Veľké vlny sa pravidelne prelievali cez čln a muži museli bez prestávky odčerpávať vodu. O dva dni neskôr sa more trochu utíšilo a Frak Worsley bol opäť schopný vykonať navigačné merania. Vypočítal, že sa nachádzajú približne 160 km od Južnej Georgie. Očakávali, že na ostrov dorazia o dva dni. Tak sa aj stalo. Na Južnú Georgiu doplávali 8. mája 1916, za štrnásť dní od opustenia Slonieho ostrova, čo bol polovičný čas pri porovnaní s predpokladom.
Priplávali však k skalnatej a veternej časti ostrova, ktorá im neumožňovala pristáť. Márne prehľadávali pobrežie, všade boli len ostré skaly. Keď nadišiel večer, prestali hľadať nájsť vhodné miesto na pristátie a rozhodli sa počkať do rána. Ráno však prinieslo zmenu vetra a strhla sa hrozná búrka. Keď sa rozvidnelo, ich čln sa nachádzal mimo dohľadu pevniny. Krátko po poludní sa im konečne podarilo vrátiť sa k pobrežiu, kde ich znova privítali strmé útesy. Deň plynul a zdalo sa, že niet žiadnej nádeje na pristátie, ale na ich veľké šťastie, večer vietor zmenil smer a začal utíchať. Ráno 10. mája fúkal už len veľmi slabý vietor a muži na člne sa opäť dali do hľadania vhodného miesta na pristátie. V blížiacej sa tme sa im nakoniec podarilo vplávať do malej zátoky, až napokon čln James Caird pristál na pláži v zálive King Haakon.
Podarilo sa im to len vďaka neuveriteľným navigačným schopnostiam Novozélanďana Franka Worsleyho. Worsleymu sa podarilo zazrieť slnko len štyrikrát, počas zvyšku plavby navigoval len intuitívne. Napokon však ostrov našiel. Jeho výkon by sa dal prirovnať nájdeniu ihly v kope sena.
Po pristátí museli prekonať veľkú prekážku. Šesťčlenná posádka člnu James Caird pristála vzdušnou čiarou vo vzdialenosti 35 km od veľrybárskej stanice Stromness. Aby sa tam dostali, museli prekonať hrebeň hôr, ktoré sa tiahli po celej dĺžke ostrova. Mapa vnútrozemia Južnej Georgie však ešte neexistovala a dovtedy nikto nepreliezol na opačnú stranu ostrova.
McNeish a Vincent boli príliš slabí na to, aby sa pokúsili o prekonanie hrebeňa, a tak ich Shackleton nechal pod opaterou McCarthyho na mieste, kde ich čln pristál. Dňa 15. mája 1916 sa Shackleton s Creanom a Worsleym vydali na pochod naprieč ostrovom, aby sa dostali k veľrybárskej stanici, kde očakávali pomoc. Na ceste bez horolezeckého výstroja museli prekonávať ľadovce, prudké svahy a snehové polia. Vo výške asi 1.400 metrov sa obzreli a videli, ako sa za nimi zatvára hmla. Blížila sa noc a aby ju prežili bez stanu a spacích vakov, museli zostúpiť do nižšej nadmorskej výšky. Mali však so sebou varič a dokázali si pripraviť teplé jedlo. Keď padla tma, vyšiel mesiac. Za svitu mesiaca sa rozhodli kráčať ďalej. Znova vyliezli po ľadovci a na mieste, z ktorého sa predtým spustili dole, zjedli ďalšie teplé jedlo, aby si doplnili energiu.
Čoskoro si uvedomili, že sa vybrali nesprávnym smerom a museli sa vrátiť naspäť. Okolo piatej hodiny ráno sa vyčerpaná trojica mužov posadila do závetria veľkej skaly, aby si oddýchla. Shackleton dovolil svojím dvom druhom, aby si pol hodiny pospali, ale zobudil ich o päť minút neskôr a opäť sa vydali na cestu.
Medzi nimi a stanicou Stromness bol už len jeden hrebeň pozostávajúci z ostrých rozoklaných skalných štítov. Podarilo sa im nájsť medzi nimi priesmik, cez ktorý viedol prudko nadol nadol ľadovec. Nevedeli, aký bude dlhý, ani to, kde skončí, ale rozhodli sa zariskovať a sadli si na skrútené lano, ktorým sa zošmykli dolu ľadovcom. Keď sa živí a zdraví ocitli na spodku ľadovca, Shackletonovi sa zazdalo, že počuje zvuk parnej píšťaly, ktorý mal byť budíčkom pre mužov z veľrybárskej stanice. Vrátil sa k Worsleymu a Creanovi a povedal im, aby dávali pozor na siedmu hodinu, kedy veľrybárom začne pracovná smena. Píšťalka zaznela presne načas a traja muži už vedeli, že sú blízko veľrybárskej stanice Stromness.
Krátko po poludní muži vyliezli na posledný vrch a v diaľke uvideli malú veľrybársku loď, ktorá vplávala do zálivu. O tretej hodine popoludní dňa 20. mája 1916 vošli do veľrybárskej stanice Stromness.
Záchrana expedície na Sloňom ostrove
Po príchode Worsley bez meškania nastúpil do veľrybárskej lode a šiel zachrániť troch druhov, ktorí zostali na opačnej strane ostrova v zálive King Haakon, kde sa skrývali pod prevráteným člnom James Caird.
Shackleton zatiaľ zostal na stanici Stromness a pripravoval plány na záchranu mužov na Sloňom ostrove. Dňa 23. mája 1916 Shackleton, Worsley a Crean vyplávali veľrybársou loďou Southern Sky a smerovali na Sloní ostrov v nádeji, že zachránia 22 členov posádky, ktorých tam zanechali.
Výskyt veľkého množstva ľadu im však záchrannú akciu prekazil. Boli vo vzdialenosti 100 km od Slonieho ostrova a boli nútení ustúpiť na Falklandské ostrovy. Tam sa spojili s Uruguajskou vládou, ktorá vypomohla Shackletonovej záchrannej akcii tým, že zapožičala robustnejšiu loď Instituto de Pesca, ale ani ona sa pre ľad k ostrovu nedostala.
Doplávali do Punta Arenas v Čile, kde britskí a čílski obyvatelia vykonali finančnú zbierku a Shackletonovi darovali 1.500 libier, aby si mohol prenajať škuner Emma. Avšak 160 km severne od Slonieho ostrova sa škuneru pokazil pomocný motor, a preto bolo potrebné vykonať v poradí už štvrtý pokus o záchranu posádky. Čílska vláda tentoraz Shackletonovi zapožičala výkonný parný remorkér Yelcho pod velením kapitána Luisa Alberta Parda.
V čase, keď sa remorkér približoval k Sloniemu ostrovu, muži sa práve chystali k obedu. Bolo to dňa 30. augusta 1916, keď Marston zbadal, ako remorkér Yelcho vyplával z hmly. Začal kričať a všetci muži vybehli z chatrče na breh mora. Aby na seba upozornili, Wild zapálil kus handry a mával s ňou nad hlavou. Shackleton ich zbadal a spustil na more čln. Ten sa čoskoro priblížil dosť blízko k strovu na to, aby Shackleton, ktorý stál na jeho prove, zakričal Wildovi: "Ste v poriadku?" Wild odpovedal: "Všetko v poriadku, všetko v poriadku!" a Shackleton s úľavou odpovedal: "Vďaka Bohu!" Percyho Blackborrowa, ktorý po operácii ešte nemohol chodiť, vyniesli na skalu, aby neprišiel o dojímavú scénu. O hodinu neskôr sa všetci nachádzali na palube remorkéra Yelcho, ktorý ich odvážal do civilizácie, ktorú opustili v októbri 1914. Na Sloňom ostrove prežili 137 ťažkých dní.
Z pôvodného počtu posádky - dvadsaťosem mužov - nestratili ani jedného. Čln James Caird bol privezený naspäť do Anglicka a dnes je vystavený v Londýne na Dulwich College. Je to živá spomienka na príbeh Shackletona a jeho expedície na lodi Endurance.
Pri príležitosti stého výročia potopenia lode Endurance sa začal organizovať spoločný projekt spoločnosti Falklands Maritime Heritage Trust (FMHT) s juhoafrickým ľadoborcom Agulhas II. Diaľkovo ovládaným ponorkám sa až nedávno podarilo objaviť v hĺbke vyše 3.000 metrov vrak lode Endurance vo výbornom stave. Pred niekoľkými dňami bola publikovaná správa o tomto výnimočnom náleze.
Po skončení prvej svetovej vojny sa v roku 1921 Shackleton opäť vrátil do Antarktídy na lodi Quest s cieľom zmapovať 3.200 km pobrežia a vykonať meteorologický a geologický výskum. Hoci mal len 47 rokov, v priebehu expedície podľahol ochoreniu srdca, ktorým už dlhší čas trpel. Bolo to počas kotvenia lode Quest v zátoke King Edward Cove v Južnej Georgii. Shackletona pochovali na ostrove Južná Georgia a jeho smrťou sa ukončilo heroické obdobie prieskumu Antarktídy. Jeho hrob bol v roku 1928 označený náhrobným kameňom zo škótskej žuly a dodnes ho pravidelne navštevujú vedci a turisti z celého sveta.
Podporná časť Imperiálnej transantarktickej expedície na lodi Aurora
Vráťme sa k druhej časti Shackletonovej expedície, ktorá sa síce až tak nepreslávila, ale bola nemenej dramatická.
Posádka
Do funkcie hlavného veliteľa podpornej časti Imperiálnej transantarktickej expedície Shackleton vybral Aeneasa Mackintosha. Ten, rovnako ako Shackleton, bol bývalým dôstojníkom obchodného námorníctva. Pôsobil na Expedícii Nimrod (1908 – 1910) až do času, kým jeho účasť neprerušila nehoda, pri ktorej prišiel o pravé oko. Ďalším veteránom z Nimrodu, Ernest Joyce, ktorého skúsenosti s Antarktídou začali objaviteľskou expedíciou kapitána Scotta na lodi Terra Nova, bol zodpovedný za vybudovanie potravinových depozitov. Ďalším dôstojníkom kráľovského námorníctva bol Ernest Wild. K expedícii sa pridal pravdepodobne na základe doporučenia svojho brata Franka Wilda, ktorý bol druhým veliteľom hlavnej časti expedície na lodi Endurance.
Joseph Stenhouse, mladý britský námorný dôstojník, bol vymenovaný za prvého dôstojníka lode Aurora a zároveň sa stal zástupcom Macintosha. Reverend Arnold Spencer-Smith, kňaz škótskej episkopálnej cirkvi a bývalý učiteľ, bol prijatý ako náhradník za jedného z pôvodných členov výpravy. Victora Haywarda, londýnskeho finančného úradníka, hladného po dobrodružstve, prijali len na základe toho, že mal skúsenosti s prácou na ranči v Kanade.
Hoci hlavnou úlohou podpornej časti expedície bolo vybudovať potravinové depozity, Shackleton k nej pridal aj malý vedecký tím na vykonávanie biologického, meteorologického a magnetického výskumu. Hlavným vedcom v tejto skupine bol Alexander Stevens, škótsky geológ. John Cope, 21-ročný absolvent univerzity v Cambridge, bol biológom tímu, ktorý sa neskôr stal expedičným chirurgom. V Austrálii nastúpili ďalší dvaja vedci, fyzik Dick Richards a priemyselný chemik Keith Jack.
Plavba do Rossovho mora
Podporná časť Imperiálnej transantarktickej expedície pod vedením britského námorného dôstojníka Aeneasa Mackintosha dorazila dorazila do Sydney koncom októbra 1914, kde sa mala len krátko zdržať. Avšak po zakotvení a obhliadke lode sa zistilo, že loď Aurora vyžaduje opravu. Okrem toho chýbala časť prisľúbených finančných prstriedkov. Preto sa jej pobyt v Austrálii predĺžil.
Shackleton bol teraz mimo dosahu, nachádzal sa na palube Endurance a bol na plavbe do Antarktídy. Austrálski priaznivci expedície, najmä profesor Edgeworth David, ktorý slúžil ako hlavný vedec na Expedícii Nimrod, boli znepokojení situáciou, do ktorej sa Mackintoshova časť expedície dostala. Preto mu pomohli získať dostatočné finančné prostriedky na udržanie expedície pri živote, ale kvôli nedôvere voči jej veleniu, niekoľko členov posádky rezignovalo a expedíciu opustilo. V krátkom čase, ktorý mal Mackintosh k dispozícii, sa mu nepodarilo nájsť kvalifikovanú náhradu. Napokon inžinier lokomotív bez skúseností s námornou dopravou, Adrian Donnelly, podpísal zmluvu ako druhý inžinier, zatiaľ čo operátorom bezdrôtovej telegrafickej siete sa stal 18-ročný elektrotechnický učeň.
Napriek všetkým týmto ťažkostiam sa Aurora dňa 15. decembra 1914 vydala zo Sydney na cestu do Hobartu, kam dorazila 20. decembra, aby prevzala posledné zásoby a palivo. O tri týždne neskôr, ako sa pôvodne plánovalo, sa Aurora konečne vyplavila do Antarktídy a dňa 16. januára 1915 doplávala k ostrovu Ross. Mackintosh sa rozhodol založiť pobrežnú základňu na Cape Evans, v bývalom tábore Expedície kapitána Roberta Falcona Scotta z rokov roku 1910 –1913 na lodi Terra Nova. V blízkosti hlavného tábora sa Mackintosh rozhodol nájsť bezpečné miesto na prezimovanie lode. Joyce s Mackintoshovým rozhodnutím nesúhlasil a ako sa ukázalo, bolo to prvé z množstva rozhodnutí Mackintosha, s ktorým sa Joyce nestotožnil.
Aeneas Mackintosh predpokladal, že Shackleton by sa mohol pokúsiť o prechod Antarktídy už počas prvej sezóny. Preto rozhodol, že prvé dva depozity potravín musia byť postavené bezodkladne, jeden na 79° južnej zemepisnej šírky pri mieste, ktoré pomenovali Minna Bluff, a ďalší ďalej na juh na 80° južnej zemepisnej šírky. To bolo podľa jeho názoru minimum, ktoré by umožnilo Shackletonovej výprave po prekonaní južného pólu úspešne dôjsť do cieľa expedície. Ernest Joyce, zo všetkých najskúsenejší člen expedície, navrhoval odložiť začiatok budovania depozitov aspoň o týždeň, kým sa posádka a psy aklimatizujú. Mackintosh sa však v tomto spore presadil a 24. januára 1915 sa prvá z troch výprav vydala na cestu cez Rossov ľadový šelf. Ostatné zásobovacie výpravy mali vyraziť v nasledujúci deň. Motorový ťahač saní v antarktických podmienkach opäť raz neuspel a sane museli ťahať psie záprahy.
Prvá výprava dopadla katastrofálne. Mala za následok stratu desiatich z osemnástich psov a rozsiahle omrzliny u jej demoralizovaných účastníkov. Podarilo sa im vybudovať jediný nekompletný sklad potravín a takmer pritom prišli o život.
Strata lode Aurora
Loď Aurora, ktorú sa rozhodli nechať prezimovať v Antarktíde, kotvila neďaleko hlavného tábora na Cape Evans. Dňa 7. mája 1915 bola Aurora počas víchrice vytrhnutá z kotviska spolu aj s veľkou ľadovou kryhou. Prúd odvliekol loď ďaleko na more. V ľadovom zajatí zostala deväť mesiacov, až kým sa dňa 12. februára 1916 po prejdení vzdialenosti asi 2.600 km uvoľnila a podarilo sa jej doplávať na Nový Zéland. Aurora bohužiaľ niesla so sebou väčšiu časť paliva, prídelov jedla, oblečenia a vybavenia pre podpornú expedíciu, hoci časť potravín pre budovanie depozitov už bola vyložená na brehu. Lodné zásoby pobrežným členom expedície veľmi chýbali. Aby mohli muži, ktorí uviazli bez lode a jej zásob na Rossovom ľadovom šelfe, pokračovať v budovaní depozitov, museli sa živiť zvyškami potravín z predchádzajúcich expedícií, najmä zo Scottovej expedície Terra Nova, ktorá pred niekoľkými rokmi vybudovala základňu na Cape Evans a zanechala tam časť nespotrebovaných zásob. Za týchto komplikácií museli veľa improvizovať, avšak Shackleton nedorazil a tak prežili zimu a po jej skončení začiatkom septembra 1915 pokračovali v budovaní depozitov pre Shackletonovu výpravu.
Druhá sezóna budovania depozitov, 1915–1916
Práce v druhej sezóne boli naplánované v troch etapách. V prvej etape mal byť obsah pre všetky sklady – celkovo 1.700 kg – presunutý z hlavného tábora na Cape Evans do skladu v tábore Hut Point. Obidva tieto tábory boli na ostrove Ross ale charakter pobrežia neumožňoval presun po pobreží, ale za musel uskutočňovať po morskom ľade. Tieto zásoby sa mali v druhej etape prepraviť z Hut Pointu do základného skladu na Rossovom ľadovom šelfe v Minna Bluff. Tieto práce sa dali realizovať len vtedy, keď bolo more medzi ostrovom Ross a Rossovým ľadovým šelfom zamrznuté. V rámci tretej etapy sa mala uskutočniť výprava na juh, aby sa dobudoval sklad na 80° a položili sa nové depozity na 81°, 82°, 83° a nakoniec na Mount Hope, v blízkosti úpätia ľadovca Beardmore, na bode 83°30'.
Deväť mužov v trojčlenných tímoch sa ujalo rozvážania potravín na saniach, ťahaných psími záprahmi. Najprv museli presunúť náklad z tábora Cape Evans do Hut Point. Tento presun sa začal 1. septembra 1915 a do konca mesiaca bola dokončený bez nehody. Druhá etapa, rozvážanie nákladu medzi Hut Pointom a Minna Bluff sa ukázala ako problematická, pretože bolo nepriaznivé počasie, náročný terén a dochádzalo k väčším nezhodám medzi Mackintoshom a Joyceom ohľadom postupu prepravy. Mackintosh presadzoval ťahanie saní ľudskou silou, zatiaľ čo Joyce chcel zapriahnuť štyroch zdravých psov – zo šiestich psov, ktoré prežili zimu, pretože dve sučky boli brezivé a nemohli ťahať. Napokon spor vyriešili tak, že Mackintosh umožnil Joyceovi postupovať po svojom. Joyce viedol skupinu šiestich ľudí so zapriahnutými psami, zatiaľ čo Mackintosh pokračoval v ťahaní saní s Frankom Wildom a Arnoldom Spencerom-Smithom. Joyceov prístup sa ukázal byť efektívnejší z hľadiska množstva preneseného nákladu, ako šetrnejší k fyzickej kondícii mužov. Po veľkej námahe a viacerých výmien názorov bol základný depozit v Minna Bluff dňa 28. decembra 1915 dokončený.
Krátko po začatí najdlhšej výpravy na Mount Hope, dňa 1. januára 1916, zlyhala prenosná piecka Primus. V dôsledku toho sa traja muži z Joyceho skupiny museli vrátiť na základňu v Cape Evans, kde sa pripojili k Stevensovi. Tento vedec zostal na základni, aby vykonával meteorologické merania. Náklad prenášalo už len zvyšných šesť členov expedície. Z nich boli dvaja v zlom stave. Spencer-Smith bol veľmi vyčerpaný a a chorý a Mackintosh sa sťažoval na bolesť v kolene. Avšak pracovali aj naďalej, rozvážali potraviny do skladov, pričom sami dostávali len minimálne prídely jedla. Na Joyceovo naliehanie sa aspoň psom dával dostatok krmiva. Keď sa blížili k najvzdialenejšiemu depozitu na Mount Hope, Arnold Spencer-Smith náhle skolaboval a nemohol ďalej pokračovať. Ostatní ho nechali samého v malom stane a prešli zvyšných pár kilometrov bez neho, aby dňa 26. januára 1916 položili najjužneší depozit na Mount Hope, pri ľadovci Beardmore. Ernest Wild v tomto sklade zanechal list svojmu bratovi Frankovi, o ktorom si myslel, že je v tom čase už blízko.
Keď vybudovali potravinové zásoby na každom stupni južnej zemepisnej dĺžky na Rossovom ľadovom šelfe od Minna Bluff až po úpätie ľadovca Beardmore, s pocitom dobre vykonanej práce sa vracali do hlavného tábora na Cape Evans. Ako sa zistilo počas spiatočnej cesty, zlá výživa, zima a náročná fyzická práca zanechali svoje následky. U všetkých členov výpravy sa prejavil skorbut. Arnold Spencer-Smith, kaplán a fotograf expedície, trpel skorbutom už skôr a návratu na základňu sa nedožil. Zvyšku výpravy sa s vypätím posledných síl podarilo dosiahnuť tábor na Hut Pointe, kde našli dočasné útočisko a kde sa pomaly zotavovali. Dňa 8. mája 1916 sa Aeneas Mackintosh a Victor Hayward rozhodli prejsť cez nestabilný morský ľad do hlavného tábora na Cape Evans. Počas cesty ich zastihla snehová búrka a už ich nikto viac nevidel. Tí, ktorí prežili, sa nakoniec predsa len dostali na Cape Evans, kde museli čakať ďalších osem mesiacov na príchod záchrannej lode. Avšak úlohu splnili a aj za vysokú cenu troch životov depozity pre Shackletonovu výpravu vybudovali.
Záchrana podpornej skupiny
Ako som už spomínala, loď Aurora, aj s časťou posádky, bola uviaznutá v ľadovej kryhe, ktorá ju 9 mesiacov, unášala smerom na sever. Po vyslobodení sa z ľadu v apríli 1916, značne poškodená Aurora doplávala na Nový Zéland. Stenhouse začal okamžite získavať finančné prostriedky na opravu lode pred jej návratom do Antarktídy, aby mohol čím skôr zachrániť opustených druhov na ostrove Ross. Ukázalo sa to takmer nemožné, pretože o Shackletonovi nemali žiadne správy, odkedy loď Endurance v decembri 1914 opustila Južnú Georgiu a zdalo sa pravdepodobné, že záchranné lode budú potrebné pre vyzdvihnutie oboch častí expedície. Stenhouse však bol bez akýchkoľvek finančných prostriedkov a neexistoval žiadny alternatívny zdroj financií. Vzhľadom na problematickú finančnú situáciu, ktorá sprevádzala Auroru ešte pred jej odplávaním z Austrálie, bolo ťažké nájsť súkromných sponzorov. Nakoniec sa vlády Austrálie, Nového Zélandu a Veľkej Británie spoločne dohodli na financovaní opravy lode Aurora, ale trvali na tom, že ich spoločný výbor bude mať plnú kontrolu nad záchrannou misiou.
Keď Shackleton 20. mája 1916, po strate lode Endurance vo Weddellovom mori, priplával do Južnej Georgie, jeho prvoradou prioritou bolo zachrániť zvyšok hlavnej expedície, ktorá uviazla na Sloňom ostrove. Preto na Nový Zéland dorazil až začiatkom decembra 1916. Bolo to príliš neskoro na to, aby ovplyvnil organizáciu záchrannej misie pre členov podpornej expedície v Rossovom mori. Spoločný výbor, ktorý vlády Austrálie, Nového Zélandu a Veľkej Británie na záchranu podpornej časti expedície v Rossovom mori zriadili, poveril vedením záchrannej výpravy kapitána Johna Kinga Davisa, pričom ostatných dôstojníkov z lode Aurora prepustil. Davis bol veteránom Mawsonovej Austrálskej expedície a v roku 1914 odmietol Shackletonovu ponuku na velenie jednej z lodí Endurance alebo Aurora. Shackleton však dostal povolenie zúčastniť sa záchrannej misie ako nadpočetný dôstojník. Dňa 20. decembra 1916 vyplávala Aurora z Austrálie a 10. januára 1917 dosiahla tábor na Cape Evans. Tí, čo prežili, boli veľmi prekvapení, keď uvideli na jej palube Shackletona. Až vtedy sa dozvedeli, čo sa s hlavnou expedíciou na lodi Endurance stalo a že zbytočne budovali depozity, ktoré stáli tri ľudské životy. Po ďalšom týždni strávenom márnym hľadaním tiel Mackintosha a Haywarda, Aurora zamierila na sever na Nový Zéland aj so siedmimi členmi podpornej časti expedície, ktorí prežili.
Záver
Chaty na Hut Point a Cape Evans sú dnes chránenou pamiatkou pod patronátom organizácie Antarctic Heritage Trust a vlády Nového Zélandu. V chatke na Cape Evans je ešte stále čitateľný Richardsov nápis na stene pri jeho lôžku s menami stratených účastníkov.
Po ukončení záchrannej misie Aurora prežila menej ako rok. Shackleton ju po skončení expedície predal za 10.000 libier a jej novou úlohou bolo prevážať uhlie medzi Austráliou a Južnou Amerikou. Po vyplávaní z Newcastlu v štáte Nový Južný Wales dňa 20. júna 1917, Aurora zmizla v Tichom oceáne. O pol roka neskôr ju vyhlásili ako nezvestnú. Predpokladalo sa, že buď stroskotala v búrke, alebo bola potopená pri stretnutí s vojnovým nepriateľom. Ernest Wild sa stal obeťou prvej svetovej vojny. Zomrel na týfus na Malte v marci 1918, počas služby v Britskom kráľovskom námorníctve.
Po skončení vojny udelil britský kráľ Juraj V. Ernestovi Joyceovi a Dickovi Richardsovi Albertovu medailu za ich statočnosť a za úsilie pri záchrane života počas kladenia posledného depozitu potravín. Frank Wild a Victor Hayward dostali rovnaké ocenenie in memoriam. Ani na sklonku svojho života, posledný preživší člen Imperiálnej transaktarktickej expedície Dick Richards, neoľutoval svoju účasť na nej. Veril, že ich snaha o objavovanie neznámych miest, nebola zbytočná.
Touto časťou polárnych expedícií sa končí obdobie Heroického dobývania Antarktídy. Môj blog o polárnych expedíciách však bude pokračovať ďalšími príbehmi, ktoré budú nemenej dobrodružné, ako tie predchádzajúce.
Zdroje:
Shackleton - The Great Explorer and Survivor Documentary - YouTube
d396043d6d0895848ca2e9ce56612f9a.jpg (1094×1495) (pinimg.com)
Imperial Trans-Antarctic Expedition - Wikipedia
Objavili vrak lode Endurance, ktorú pred sto rokmi pohltil antarktický ľad - Tech SME
(101) Underwater robots find Shackleton's Endurance shipwreck in Antarctic - BBC News - YouTube
National Library of Scotland (nls.uk)
Shackleton's Unfinished Business | Antarctic Expedition | Jöttnar – Jottnar US
Endurance: Shackleton's lost ship is found in Antarctic - BBC News
Ross Sea Party Rescued - Australian National Maritime Museum
