reklama

Polárne expedície - časť 58. - Reinhold Messner: Antarktída - nebo aj peklo zároveň, 2/2 (1990)

Pokračovanie príbehu Reinholda Messnera a Arveda Fuchsa, ktorí sa počas prechodu Antarktídou zastavili na južnom póle.

Polárne expedície - časť 58. - Reinhold Messner: Antarktída - nebo aj peklo zároveň, 2/2 (1990)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Na konci predchádzajúceho blogu sme opustili Reinholda Messnera a Arveda Fuchsa, ktorí po strastiplnom pochode dorazili na južný pól.

Reinhold Messner a Arved Fuchs na južnom póle, 31.12.1989
Reinhold Messner a Arved Fuchs na južnom póle, 31.12.1989 (zdroj: https://www.southpolestation.com/trivia/history/messner0.jpg)

Na polárnej stanici Scott-Amundsen oboch polárnych cestovateľov vrelo privítali všetci jej zamestnanci. Vedecko-výskumná stanica na najjužnejšom bode Zeme zamestnávala 24 vedcov, technikov, mechanikov, radistov a iného personálu. MessneroviFuchsom sa dostalo mimoriadnej cti, pretože ich výnimočne ubytovali v budove polárnej stanice. Mohli sa s jej pracovníkmi najesť, porozprávať a konečne si vychutnať teplú sprchu. Po príchode si vymenili staré oblečenie za nové a vyložili nespotrebované zásoby potravín. Lyže dali do opravy polárnemu stolárovi, ktorý na ich sklznicu pripevnil novú tuleniu kožu, pretože sa stará zodrala. Messner sa s prekvapením dozvedel, že v jeho denníku mu chýbal jeden deň. Domnieval sa, že na pól dorazili 30. decembra, ale v skutočnosti už bolo 31. decembra a prípravy na polárnu silvestrovskú zábavu boli v plnom prúde. Messnera však viac zaujímali prípravy na ďalší pochod, než oslava nastávajúceho Nového roka. Bol si toho vedomý, že ak budú pokračovať v transkontinentálnom prechode Antarktídy až do základne McMurdo, bude ich čakať cesta dlhá 1.500 km. Na dosiahnutie pólu potrebovali 48 dní. Na to, aby dosiahli základňu v McMurdo v stanovenom čase 45 dní, museli zvýšiť tempo pochodu. Denný limit si preto museli stanoviť na 35 km. Tento cieľ však nebolo možné dosiahnuť bez využitia plachty a podpory vetra správnej sily a smeru.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Silvestrovská oslava na južnom póle bola veľkolepá. Kuchári navarili výborné jedlo, k tomu sa podávalo pivo a víno. Spoločnosť, pozostávajúca so zamestnancov a návštevníkov južného pólu, sa stretla v spoločenských priestoroch v presklenej polguli, ktorú nazývali Dóm. Nakoľko pracovníci na polárnej stanici boli prevažne mladí ľudia, oslava bola aj primerane bujará.

Kopula najväčšej haly základne Scott-Amundsen na južnom póle, nazvanej Dóm
Kopula najväčšej haly základne Scott-Amundsen na južnom póle, nazvanej Dóm (zdroj: http://antarcticaedu.com/amundsenscott.htm)

Messner s Fuchsom si termín odchodu stanovili, po krátkom odpočinku, na 3. januára. Prvý januárový deň strávili obaja balením nových zásob a drobnými opravami. Kolegovia novinári im priviezli nový stan a Arvedovi nové lyže. Kým sa prichystali na odchod, obaja si dopriali luxus vo forme pobytu v saune.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odchod z južného pólu. Messner s Fuchsom sa nachádzajú na štartovacej dráhe letiska s napnutými plachtami.
Odchod z južného pólu. Messner s Fuchsom sa nachádzajú na štartovacej dráhe letiska s napnutými plachtami.  (zdroj: https://www.southpolestation.com/trivia/history/messner.html)

Termín ich príchodu do stanice McMurdo bol záväzný. Museli sa tam dostaviť do 15. februára. Talianska expedičná loď musela totiž najneskôr 19. februára odplávať do Punta Arenas. Dlhší pobyt v Antarktíde, by bol pre loď priveľkým rizikom z dôvodu nastávajcej zimy. Zo stanice McMurdo sa potrebovali prepraviť na palubu lode, ktorá kotvila na otvorenom mori, čo bolo možné len vrtuľníkom. Nikto nemohol predvídať, či počasie umožní, aby vrtuľník odletel načas, preto bol termín príchodu Messnera a Fuchsa na stanicu McMurdo stanovený najneskôr štyri dni pred posledným možným termínom odplávania lode. Z južného pólu sa Messner spojil vysielačkou s kapitánom lode a ten mu potvrdil pôvodný najneskorší termín vyplávania lode, ktorý už Messner poznal - 19. februára 1990. Nedalo sa robiť nič iného, než urobiť všetko pre to, aby do 15. februára dorazili do McMurdo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako vysvitlo neskôr, Messner mal ešte aj plán B. Bol dohodnutý s pilotom agentúry ANI - Gilesom Kershawom, že v prípade, že zmeškajú loď, Giles priletí do základne v McMurdo a vyzdvihne ich lietadlom. Avšak let z Patriot Hills do McMurdo a naspäť by jednako stál obrovské peniaze a navyše tak neskoro v sezóne by bol priveľmi riskantný. O tejto krajnej alternatíve Messner nikomu nepovedal a nechal si ju len pre seba.

Pohľad na základňu Scott-Amundsen na južnom póle
Pohľad na základňu Scott-Amundsen na južnom póle (zdroj: https://www.nsf.gov/news/special_reports/livingsouthpole/newstation.jsp)

Dňa 3. januára pozval MessneraFuchsom na raňajky veliteľ stanice – John Fay. Pred odchodom im odovzdal meteorologickú predpoveď na najbližšie dni, hlavne očakávaný smer a rýchlosť vetra. Podľa všetkého, mali mať v prvých dňoch dobrý vietor na plachtenie a celkovo dobré počasie. Okolo poludnia opustili južný pól. Na pristávacej dráhe letiska, za sprievodu všetkých zamestnancov stanice, si otvorili plachty, priviazali si ich okolo pása, zapriahli sa do postroja saní a vyrazili. Za štvrť hodiny zmizla polárna stanica a južný pól z dohľadu oboch cestovateľov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred nimi sa nachádzal 500 km dlhý úsek cez Antarktickú náhornú plošinu, smerom k Transantarktickému pohoriu. Južný pól bol vo výške 3.000 metrov nad morom a výška Antarktickej plošiny sa smerom k Transaktarktickému pohoriu postupne znižovala. Cez toto pohorie viedla cesta cez členité ľadovce a veľmi komplikovaný terén, dlhá 200 km. Zvyšok cesty od úpätia Transantarktického pohoria prechádzal po Rossovom ľadovom šelfe, plnom skrytých a zradných trhlín. Na celej ceste nemali žiadny depozit potravín. Preto si viezli so sebou zásoby potravín na celú cestu, ktoré im priviezli kolegovia na južný pól. Jedlo mali rozdelené presne podľa plánu - do 45 dvojitých porcií. Expedičný náklad si rozdelili medzi seba s tým, že Messnerove sane viezli viac nákladu a boli ťažšie. Vážili aj s nákladom 120 kg. Týmto spôsobom Messner poskytol Fuchsovi výhodu, aby sa ich tempo pochodu vyrovnalo a aby Fuchs nezaostával.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Messner na trase do základne McMurdo.
Messner na trase do základne McMurdo. (zdroj: https://www.stuttgarter-nachrichten.de)

Počas prvého dňa fúkal priaznivý vietor a prešli hodný kus cesty. Večer sa pokúšali o spojenie s GPS satelitmi, aby zistili svoju presnú polohu, ale nepodarilo sa im to. Dĺžku ich celodenného pochodu odhadli na 30 km. Na druhý deň ráno ich čakalo sneženie so silným vetrom. Len s ťažkosťami sa držali blízko seba. Napriek zlému počasiu sa im podarilo prejsť väčší úsek cesty, než v prvý deň. Avšak ani na druhý deň večer sa im nepodarilo zamerať svoje súradnice. Na póle kolegovia novinári presvedčili Messnera, aby si so sebou zobral malú vysielačku, ktorá však fungovala len jednosmerne. Mohli vysielať na základňu, ale zo základne vysielačka signál neprijímala. Hoci nemali spätnú väzbu o úspechu vysielania, každý večer vysielali, aby v základni mohli sledovať ich pohyb a boli informovaní o tom, ako sa majú. Ako obaja cestovatelia zistili neskôr, počas prvých dvoch dní prešli oveľa viac, než predpokladali, a to približne 100 kilometrov.

Na tretí deň sneženie ustalo a opäť fúkal priaznivý vietor. Obaja si nasadili plachty, ktoré sa ukázali byť v čerstvo napadanom sypkom snehu výbornými pomocníkmi. Plachtili takmer šesť hodín, kým si dopriali oddych. Veru ho potrebovali, pretože ich boleli ramená a kolená, ktoré boli vystavené zvýšenej záťaži. Večer sa opäť pokúsili zmerať svoju polohu, ale GPS zariadenie stále nefungovalo. Nevedeli si to vysvetliť inak, než tým, že jeden zo satelitov nefunguje. Až o niekoľko dní neskôr prišiel Arved Fuchs po zdĺhavom skúmaní prístroja, záhade na koreň. Po prekročení pólu totiž zabudol prístroj prestaviť zo západného kurzu na východný. Po prestavení kurzu, začal GPS prístroj opäť poskytovať signál o ich polohe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno 6. januára zaznamenali, že nad nimi preletelo lietadlo. Bol to dôkaz, že idú správnym smerom. Deň bol slnečný a jasný, avšak bolo takmer bezvetrie, čiže počasie nebolo vhodné na plachtenie. Messner plánoval aj napriek tomu vyraziť a ťahať sane vlastnou silou, ale Fuchs navrhoval, aby počkali na vietor. Napokon sa dohodli, že si doprajú voľný deň, určený na regeneráciu síl a budú čakať na dobrý vietor. Po zmeraní polohy zistili, že za prvé tri dni prešli 156 kilometrov, čím si vybudovali náskok oproti plánu.

Na nešťastie, v nasledujúcich dňoch bolo buď bezvetrie, alebo fúkal severný vietor, ktorý namiesto toho, aby im pomohol, brzdil ich v pohybe. Na sypkom snehu sa sane nekĺzali a navyše boli príliš ťažké, a tak bez podpory vetra bol denný postup minimálny. Pohyboval sa od 5,5 km po 13 km. Ak by naďalej pokračovali takýmto tempom, nádej, že prechod dokončia v stanovenom, sa rozplývala. Po niekoľkých dňoch sa našťastie opäť vrátil južný vietor s rýchlosťou okolo 100 km/h. Hoci plachtiť po zvlnenom podloží bolo veľmi namáhavé, pretože museli prestupovať cez hlboké ryhy, šli oveľa rýchlejšie, ako keby postupovali bez plachiet a hlavne sa oveľa menej namáhali. Za tento deň prešli rekordných 103 kilometrov. Po dvoch týždňoch, odkedy opustili pól, sa vzdialili od neho o 400 kilometrov. Nádej na dosiahnutie základne v McMurdo sa zvýšila a tým aj nálada tímu.

Na ďalší deň boli poryvy vetra také silné a nepravidelné, že plachtenie museli vzdať. Avšak v nasledujúci deň uvideli na horizonte siluetu Transantarktického pohoria a to im dodalo potrebnú dávku adrenalínu a motivácie. Aj keď by sa najradšej rozbehli priamo k nemu, silný orkán im v tom zabránil a museli prečkať snehovú búrku uväznení v stane. Až dňa 18. januára sa orkán utíšil a mohli sa opäť vydať na cestu. Hoci ešte stále fúkal silný protivietor, pohľad na hory pred nimi im dodávali silu. Tri dni usilovne kráčali proti vetru v ústrety horám, ktoré sa zdanlivo nepribližovali. Konečne, na švrtý deň, sa im podarilo dôjsť k hornej úvrati ľadovca Mill.

Horná úvrať ľadovca Mill na Antarktickej náhornej plošine.
Horná úvrať ľadovca Mill na Antarktickej náhornej plošine. (zdroj: https://adam.antarcticanz.govt.nz/nodes/view/10875)

Messner s Fuchsom sa rozhodli, že poslúchnu radu anglického glaciológa Charlesa Swithinbanka, aby cez Transantarktické pohorie zostupovali ľadovcom Mill, ktorý klesá miernejšie a dovedie ich k strednej časti ľadovca Beardmore. Tento zostup mal byť ľahší, než trasa ShackletonaScotta, ktorí zostúpili priamo cez ľadovec Beardmore. Očakávali, že nad ľadovcom bude fúkať silný kabatický vietor v smere nadol. Mali šťastie. Vietor fúkal a navyše nebol príliš silný. Bol ideálny na plachtenie. Povrch ľadovca Mill bol čistý ľad modrej farby, ale mal len mierne klesanie a zostup po ňom bol sprvoti bezproblémový. Po dva a pol mesiaca dlhom pochode naprieč Antarktídou, si po prvýkrát postavili stan na skalnatom podloží. Na druhý deň bolo pekné počasie a výborná viditeľnosť. Ako zistili, terén ľadovca Mill, po ktorom zostupovali, bol plný dier a trhlín a museli postupovať s najväčšou obozretnosťou. V ten deň prešli viac než tuctom trhlín. Na nasledujúci deň s úľavou zistili, že trhlín bolo nielenže menej, ale boli aj užšie a prechod cez ne bol menej náročný. Blížili sa k miestu, kde sa ľadovec Mill napájal na Beardmore. Nachádzala sa tam malá plošina, kde niektorý z ich predchodcov postavil prázdny benzínový sud a miesto vyznačil bambusovou tyčou. Ihneď sa cítili byť bližšie k civilizácii. Až po miesto, kde sa začínal ľadovec Beardmore, mohli plachtiť, ale museli pritom dávať veľký pozor, aby noha s lyžou nezapadla do trhliny.

Povrch ľadovca Beardmore je pokrytý množstvom trhlín.
Povrch ľadovca Beardmore je pokrytý množstvom trhlín. (zdroj: https://www.cartermuseum.org/)

Ako vždy, Messner šiel napred a Fuchs ho nasledoval. Po zdolaní dlhšieho úseku sa Messner, ako vždy, zastavil a čakal na Fuchsa, ale tentokrát Fuchs nedorazil. Messner sa začal obávať, či nezapadol do nejakej trhliny a chystal sa ísť svojmu druhovi naproti, keď ho konečne zbadal prichádzať. Blížil sa pomaly, bez plachty. Keď sa stretli, vysvitlo, že plachta nadvihla Fuchsa do výšky a následne spadol. Pri páde sa mu jedna lyža dostala do trhliny, kde sa zasekla a takmer si zlomil nohu. Našťastie sa príhoda skončila dobre a Fuchs sa z pádu rýchlo otriasol. Postavili si stan a po večernom rituáli sa uložili na spánok. V nasledujúce ráno sa tešili na prvý deň zostupu ľadovcom Beardmore.

Centrálna časť ľadovca Beardmore, na ktorú z ľadovca Mill prešli, bola plná hlbokých a tmavých trhlín. Na úseku niekoľkých kilometrov nebolo nič iného, než trhliny. Pri porovnaní s ľadovcom Beardmore, bol zostup cez Mill príjemnou prechádzkou. Pomaly, s najvyššou opatrnosťou sa predierali cez trhliny. Neprešli veľa, ale po šiestich hodinách namáhavého pochodu mali toho dosť a postavili si stan. Obhliadka terénu pred nimi bola optimistická, pretože zdanlivo trhlín ubúdalo. Večer si dali na povzbudenie dva dúšky whisky, aby oslávili skutočnosť, že najhoršiu časť zostupu majú za sebou. Netušili ešte, ako veľmi sa mýlia.

Ako zistili v nasledujúce ráno, schádzali po mimoriadne členitom ľadovci, ktorý prechádzal údolím medzi vysokými vrchmi a tie nielen, že neprepúšťali slnečné svetlo, ale zadržiavali oblaky, čo sa prejavilo tým že sa ocitli v hustej hmle. V zlej viditeľnosti bolo mimoriadne ťažké rozoznávať trhliny a nebezpečné miesta. V ten deň prešli snáď tisíckou trhlín širokých od 20 cm až po 20 metrov. Večer postavil Messner po prvýkrát stan sám, pretože nemal trpezlivosť čakať na Arveda a postavil vodu na varič. Prezliekol sa do suchého a kým vošiel Fuchs, urobil si pohodlie. Messner si začal zvykať na to, že Fuchs potrebuje na prejdenie rovnakej trasy oveľa viac času, a to aj napriek tomu, že ťahal podstatne ľahší náklad. Na čo si ale Messner nezvykol bolo to, že každé ráno mal problém dostať Fuchsa von z vaku. Pripadal mu ako malé dieťa, ktoré bolo treba do všetkého poháňať.

Satelitná snímka časti Transantarktického pohoria, s vyznačenými ľadovcami Mill a Beardmore, ktorými zostupovali Messner s Fuchsom k Rossovmu ľadovému šelfu. Na ľavej strane ľadovca sa nachádza navyšší štít v okolí - Cloudmaker Mountain 2.681 m.
Satelitná snímka časti Transantarktického pohoria, s vyznačenými ľadovcami Mill a Beardmore, ktorými zostupovali Messner s Fuchsom k Rossovmu ľadovému šelfu. Na ľavej strane ľadovca sa nachádza navyšší štít v okolí - Cloudmaker Mountain 2.681 m. (zdroj: https://curator.jsc.nasa.gov/antmet/_images/annotated_map_3.jpg)

Po prejdení polovice ľadovca Beardmore sa ukázalo, že sa striedali úseky s veľkým množstvom trhlín s úsekmi s ešte väčším množstvom. Terén pod nimi bol neustále plný priepastí a nebolo im konca-kraja. Pred sebou mali rovnako dlhý a namáhavý úsek, aký od nástupu na ľadovec už zdolali. Najviac trpeli pri zostupe kolená a zdalo sa, že ich postup je čoraz pomalší a namáhavejší. Každý deň sa nádejali, že sa konečne terén zlepší. Nezlepšil sa. Jedného dňa Messner narazil na miesto, cez ktoré nedokázal prejsť. Naprieč celým ľadovcom sa nachádzala obrovská trhlina. Bola hlboká do 200 metrov a niekoľko desiatok metrov široká. Odložil sane a pokúsil sa preskúmať oblasť, ale nenašiel žiadnu cestu, ktorou by mohol trhlinu obísť. Vrátil sa k saniam a čakal na Fuchsa. Rozdelili sa, jeden šiel vpravo, druhý vľavo, skúmali terén a hľadali prechod. Po 500 metroch našiel Messner ako-tak schodný prechod a vrátil sa k saniam. Fuchs nenašiel nič. Vydali sa po ceste, ktorú objavil Messner a po ľavom okraji ľadovca sa im podarilo dostať sa na druhú stranu trhliny. Zdolaním nebezpečného miesta dosiahli svoj denný časový limit a postavili si stan na severnom okraji ľadovca. Nutne potrebovali oddych, pretože trpeli bolesťami všetkých kĺbov a šliach. Messner bol znepokojený pomalým postupom, ktorý znižoval šancu dosiahnuť základňu v McMurdo načas. Jeho obavy však neznižovali motiváciu ísť ďalej a urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, aby dosiahli základňu čím skôr.

Blížil sa koniec polárneho leta. Slnečného svetla ubúdalo a obaja vedeli, že sa za mesiac začne polárna zima. Pomalým postupom po ľadovci Beardmore sa jedlo míňalo rýchlejšie, než plánovali. Každý deň boli vystavení nebezpečenstvu, že sane, alebo aj ich samotných, pohltí priepasť. Niektoré trhliny obchádzali po uzučkým mostíkoch medzi nimi, iné prekračovali, alebo preskakovali a navzájom si pomáhali presúvať sane ponad priepasti, ktoré sa v ľade nachádzali. Smerovali k sedlu Gateway, ktoré sa nachádzalo medzi Mount Hope a reťazou malých granitových skál. Aj keď mali v pláne sedlo večer dosiahnuť, nemali dosť síl, aby k nemu v ten deň došli a na kúsku rovného terénu si postavili stan, aby tam prenocovali. Nasledujúce ráno bolo sivé s riedkou hmlou a viditeľnosť bola nízka. Arved Fuchs šiel po raňajkách preskúmať terén, aby sa mohli rozhodnúť, ako budú ďalej  postupovať. Natešený sa vrátil k Messnerovi. Zistil, že prenocovali len kúsok od sedla Gateway, ktoré predstavovalo významný míľnik na ich ceste do McMurdo. Od toho miesta zostávalo prejsť už len 700 kilometrov.   

Novozélandská vedecká stanicMcMurdo leží na ostrove Ross Island, na úpätí sopky Mount Erebus.
Novozélandská vedecká stanicMcMurdo leží na ostrove Ross Island, na úpätí sopky Mount Erebus. (zdroj: https://www.allure.com/story/alicia-sutherland-hairstylist-mcmurdo-station-antarctica-interview)

Pred odchodom z južného pólu Messner vypočítal, že sedlo Gateway musia zdolať najneskôr 30. januára, aby mali šancu dôjsť do McMurdo načas. V deň, keď dosiahli sedlo, bolo 26. januára a ich časová rezerva predstavovala 4 dni. Pod nimi, smerom na sever, sa nachádzal Rossov ľadový šelf, ktorý by v dobrom počasí mohli vidieť, ale hmla ho zakrývala. Avšak nádej, že načas dôjdu do cieľa svojej cesty, nanovo ožila. 

Aby sa dostali na Rossov šelf, museli zísť až k ústiu ľadovca Beardmore a prekonať navŕšené ľadové kopy na južnom okraji Rossovho šelfu, ktorý sa v tom mieste opieral o pevninu. Týmto úsekom sa mimoriadne zle prechádzalo, ale bola to posledná veľká prekážka, ktorá ich delila od planiny Rossovho šelfu, od ktorej si sľubovali možnosť rýchleho postupu. Ešte v ten deň dosiahli ústie ľadovca a tým prekonali Transantarktické pohorie. Medzi nakopeným ľadom našli ploché miesto, kde si postavili stan, aby si oddýchli a plánovali ďalší postup. Mali pred sebou tri týždne pochodu cez šelf, avšak zásoby jedla postačovali len na dva týždne. Dúfali, že plachtenie by im mohlo pomôcť postup podstatne zrýchliť.

V noci sa však počasie zhoršilo. Prišla snehová búrka a silný orkán fúkal 24 hodín. Nebolo ani pomyslenia na opustenie stanu a vydanie sa na cestu. Vietor navŕšil okolo ich stanu kopu snehu a ukryl ho v bielom objatí. Obaja si boli vedomí, že meškanie, ktoré vzniklo obtiažnym schádzaním ľadovca Beardmore, sa im za v podmienkach snehovej búrky, tak skoro nepodarí znížiť. Dvakrát vyliezol Fuchs zo stanu, aby skontroloval počasie, ale po každýkrát sa vrátil s tým, že v ceste sa nedá pokračovať.

Akonáhle búrka trochu poľavila, ihneď sa vychystali na ďalší pochod. Rossov ľadový šelf bol obrovskou planinou, zvlnenou ako more. Nemali pred sebou žiadny orientačný bod a jedine vďaka kompasu boli schopní udržiavať správny smer. Občas sa vyskytli zradné priepasti, ktoré v hmle zbadali až na poslednú chvíľu. Takmer stále prítomná hmla zapríčinila, že bolo síce teplejšie, ale vlhko. Vo vlhkom vzduchu sa im oblečenie nedarilo vysušiť. Ráno si preto obliekali vlhký odev, ktorý okamžite zamŕzal a menil sa na tvrdý pancier.

Podľa média Travel & Outdoors sa v rokoch 1911 - 2018 uskutočnilo 6 "prvých" prechodov Antarktídy. Trasa výprav Mesnera s Fuchsom je označená tmavomodrou farbou.
Podľa média Travel & Outdoors sa v rokoch 1911 - 2018 uskutočnilo 6 "prvých" prechodov Antarktídy. Trasa výprav Mesnera s Fuchsom je označená tmavomodrou farbou. (zdroj: https://www.pdxmonthly.com/travel-and-outdoors/2019/03/)

Až po niekoľkých dňoch sa konečne hmla rozpustila a začalo svietiť slnko. V jasnom počasí dokázali bezpečnejšie obchádzať trhliny a jediné, čo im chýbalo ku šťastiu, bol vhodný vietor. Radi by využili silu vetra na pohon, ale bolo úplné bezvetrie. Rezervy proviantu, ako aj paliva do variča sa stenčili a Messner musel pristúpiť k zníženiu denných prídelov jedla. Sprvoti to robil bez Fuchsovho vedomia, neskôr s jeho súhlasom.

Napätie rástlo a nálada v dvojčlennom tíme sa zhoršovala. Hádali sa kvôli prejdeným kilometrom, pre dĺžku denného pochodu a mali rôzne názory o ich polohe. Fuchs vyčítal Messnerovi, že na neho nečaká a že ho budí priskoro. Messner zase nadával Fuchsovi, že vstáva neskoro a zaostáva. Jedného dňa, keď hádky vrcholili, Messner pohrozil, že sa oddelí od Fuchsa a pôjde ďalej vlastným tempom. Ponúkol mu, že mu zanechá stan, GPS navigačný systém a polovicu proviantu.

Fuchs na ponuku nereagoval a mlčky sledoval Messnera. V ten spolu neprehovorili. Pochodovali každý sám deväť hodín, až do totálneho Arvedovho vysilenia. Messner ho sledoval z diaľky a videl, že sa jeho postup spomaľuje. Napriek Fuchsovmu maximálnemu úsiliu, počas pochodu po Rossovom šelfe, neprešli denne viac ako 28 kilometrov. Počas nasledujúcich dvoch týždňov, šiel vždy Messner popredu a udržiaval od Fuchsa taký veľký odstup, aby na neho dovidel. Putovali dovtedy, kým Fuchs neodpadol od únavy. Znížené dávky jedla si však vždy spravodlivo rozdelili a hoci hladovali, nesťažovali sa.

Konečne dňa 12. februára došli k okraju Rossovho ľadového šelfu a prekonali sedlo medzi ostrovmi Black IslandWhite Island. Nádejali sa, že zo sedla v diaľke uvidia základňu McMurdo. S pomocou ďalekohľadu ho skutočne zazreli. Kým hľadeli na základňu, zrazu zazreli v diaľke bodku, ktorá sa zväčšovala a približovala. Ako zistili o niekoľko minút neskôr, bol to snežný traktor s viacerými členmi vedeckej výpravy, ktorá smerovala na Black Island. Keď sa stretli a zvítali, vedúci výpravy privolal helikoptéru, ktorá oboch polárnikov odviezla do bezpečia novozélandskej základne McMurdo. Prvý Kanaďan, ktorého na základni stretli, sa spýtal, či si priviezli so sebou všetok odpad. Messner spokojne prikývol. Ich transantarktický pochod, dlhý 2.800 kilometrov sa po troch mesiacoch úspešne skončil. Počas cesty si doplnili rezervy potravín len 2x. Všetok odpad, ktorý vytvorili, odviezli z Antarktídy, aby tlmočili svetu svoj postoj za čistú Antarktídu.

Zľava Reinhold Messner, Arved Fuchs a  Malcolm Macfarlane na základni McMurdo dňa 15.2.1990.
Zľava Reinhold Messner, Arved Fuchs a Malcolm Macfarlane na základni McMurdo dňa 15.2.1990. (zdroj: https://adam.antarcticanz.govt.nz/nodes/view/40309)

Záver:

V roku 1989 sa podarilo Arvedovi Fuchsovi dosiahnuť peším pochodom oba zemské póly. Stal sa prvým človekom na svete, ktorý to dokázal. O svojich kúsenostiach vydal knihu Od pólu k pólu, v ktorej popísal svoje skúsenosti s expedíciami na oba póly. Po návrate z južného pólu zostal Fuchs verný polárnym moriam a venoval sa predovšetkým plavbám v Severnom a Južnom oceáne. K najvýznamnejším výsledkom z tohto pbdobia patrí preplávanie severozápadnej a severovýchodnej morskej cesty, ako aj plavba do Južnej Georgie, po stopách Ernesta Shackletona.

Reinhold Messner v roku 1993 uskutočnil 2.200 km dlhý peší pochod cez Grónsko. V roku 1995 sa pokúsil aj so svojím bratom Hubertom pešo dosiahnuť severný pól. Plánovali, že bez cudzej pomoci prejdú vzdialensť 2.000 km zo Sibíri cez severný pól až do Kanady. Zásoby na 90 dní si viezli na dvoch saniach. Avšak, po prejdení prvých 15 kilometrov si museli privolať záchranu pred útokom ľadových medveďov. Do bezpečia ich odviezol ruský vrtuľník.

Zdroje:

Messner Vita / Reinhold Messner (reinhold-messner.de)

Reinhold Messner: Antarktis Himmel und Hölle zugleich

Sastrugi - Sastrugi – Wikipedia

fuchsmessner1.jpg (1100×775) (southpolestation.com)

Reinhold Messner and Arved Fuchs at the end of their Trans-Antarctic Crossing | Antarctica NZ

Arved Fuchs und Reinhold Messner durchqueren 1989 die Antarktis - DER SPIEGEL

Reinhold Messner and Arved Fuchs at the end of their Trans-Antarctic Crossing | Antarctica NZ

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  87
  •  | 
  • Páči sa:  1 277x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu