Knud Johan Victor Rasmussen (7. jún 1879 – 21. december 1933) bol grónsko-dánskym polárnym bádateľom, etnológom a antropológom. Nazývali ho „otcom eskimológie“ (jeho práce sa považujú za prvý antropologický výskum Inuitov, čiže domorodých obyvateľov Grónska a Arktídy, pôvodne nazývaných Eskimáci. Bol prvým človekom, ktorý zdolal Severozápadnú morskú cestu na psích záprahoch.
Knud Rasmussen sa narodil v časti osady Ilulissat - Jakobshavn v západnom Grónsku ako syn dánskeho misionára, vikára Christiana Rasmussena a inuitsko-dánskej matky Lovise Rasmussen (rodenej Fleischer). Mal viacerých súrodencov. Rasmussen strávil svoje rané roky v Grónsku medzi príslušníkmi inuitského kmeňa Kalaallitov, ktorí ho naučili ich jazyk, loviť, ovládať psie záprahy a prežiť v drsných arktických podmienkach. O svojej mladosti Rasmussen hovorí: „Moji kamaráti boli rodení Grónčania; od najútlejšieho detstva som sa hrával a pracoval s lovcami, takže aj útrapy pri tých najnamáhavejších výpravách na saniach sa pre mňa stali príjemnou rutinou.“ Keď sa jeho rodina vrátila do Dánska, Rasmussen sa usadil, aby dokončil školu a začal uvažovať o konvenčnom spôsobe života. Vzdelanie získal v dánskom meste Lynge.
Po krátkom a neúspešnom hereckom pôsobení v rokoch 1898 – 1900 sa rozhodol nadviazať na svoj grónsky pôvod a v rokoch 1902 – 1904 sa vydal na expedíciu, známu ako „Dánska literárna expedícia", s cieľom skúmať pôvodných obyvateľov Grónska a Arktídy. Jeho spoločníkmi boli Jørgen Brønlund, Harald Moltke a Ludvig Myliusom-Erichsen. Nakoľko Rasmussen plynule hovoril jazykom Inuitov, podarilo sa mu získať hlboké vedomosti o ich kultúre. Po návrate domov absolvoval prednáškové turné po Dánsku a napísal knihu „The People of the Polar North” (1908). Bol to jeho cestovateľský denník a vedecká správa o živote Inuitov. V roku 1908 sa oženil s Dagmar Andersenovou. V roku 1910 Rasmussen a jeho priateľ Peter Freuchen založili obchodnú stanicu Thule v Cape York (Qaanaaq) na západnom pobreží Grónska, ktorá v rokoch 1912 až 1933 slúžila ako východisková základňa pre ďalšie Rasmussenove expedície, známe ako Thule Expeditions. Všetky jeho expedície mali spoločné to, že dokumentovali a mapovali geografiu, kultúru, jazyk a migračné vzorce Inuitov.
Expedície Thule
Prvá expedícia Thule (1912, Rasmussen a Freuchen) mala za cieľ otestovať tvrdenie Roberta Pearyho, že kanál oddeľuje Peary Land od Grónska. Na pozoruhodnej 1.000 kilometrov dlhej výprave cez vnútrozemský ľad, počas ktorej takmer zahynuli, dokázali, že to tak nie je a že ostrov Grónsko je celistvý. Clements Markham, prezident Kráľovskej geografickej spoločnosti, nazval ich výpravu „najlepšou, akú kedy psie záprahy vykonali.“ Freuchen popísal osobné zážitky počas svojich výprav s Rasmussenom vo filmoch “Vagrant Viking” (1953) a „I Sailed with Rasmussen” (1958). V roku 1915 preložil do dánčiny grónsky román Mathiasa Storcha „Singnagtugaq” (v angličtine The Dream), bol to prvý román napísaný v grónčine.
Druhá expedícia Thule (1916–1918) bola väčšia a pozostávala zo siedmich mužov, ktorí sa vydali zmapovať málo známu oblasť severného pobrežia Grónska. Táto cesta bola písomne zdokumentovaná v Rasmussenovej správe “O Grónsku pri polárnom mori” (1921). Expedíciu poznačili dve úmrtia, jediné v Rasmussenovej kariére. Počas cesty zahynuli Thorild Wulff a Hendrik Olsen.
Tretia expedícia Thule (1919) budovala depozitné sklady pre polárny drift Roalda Amundsena na lodi Maud.
Štvrtá expedícia Thule (1919 – 1920) sa konala vo východnom Grónsku, kde Rasmussen niekoľko mesiacov zbieral etnografické údaje o Eskimákoch neďaleko Angmagssaliku.
Rasmussenovým „najväčším úspechom“ bola však masívna Piata expedícia Thule (1921 – 1924), ktorej cieľom bolo zistiť pôvod eskimáckej rasy. Výsledky expedície popisuje desaťzväzkové vedecké dielo (The Fifth Thule Expedition 1921–1924), ktoré obsahuje úplnú vedeckú správu a zahŕňa rozsiahle etnografické, archeologické a biologické údaje, ako aj vyobrazenie veľkého množstva artefaktov, ktoré sú dnes vystavené v stálych expozíciách dánskych múzeí. Sedemčlenný tím najprv odišiel do východnej arktickej Kanady, kde jeho členovia zbierali vzorky zo života Eskimákov, robili rozhovory a hľadali vykopávky.
Expedícia prešla so psími záprahmi vyše 30.000 kilometrov z Grónskej základne v Thule/Qaanaaq až na East Cape v Sovietskom zväze. Jednozväzková kniha „Naprieč Arktickou Amerikou” je Rasmussenovým vlastným prepracovaním a výberom z jeho dvojzväzkovej populárnej publikácie napísanej v dánčine a podáva svedectvo o jeho skúsenostiach s Arktídou a jej obyvateľmi počas Piatej expedície Thule.
Počas tejto expedície Rasmussen opustil výskumný tím a počas 16 mesiacov prešiel s dvoma inuitskými lovcami na psích záprahoch cez severné pobrežie Severnej Ameriky až do Nome na Aljaške a následne preplával na ruskú stranu Beringovho prielivu do East Cape. Pokúsil sa pokračovať v ceste na západ cez ruské územie, ale jeho žiadosť o vízum bola zamietnutá. Stal sa prvým Európanom, ktorý prešiel Severozápadnou morskou cestou na psích záprahoch.
Kniha “Naprieč Arktickou Amerikou” (1927), je dnes považovaná za klasiku literatúry o polárnych expedíciách. Rasmusenova výprava, tiež nazývaná „Veľká cesta so psím záprahom“, bola neskôr zdramatizovaná v kanadskom filme “The Journals of Knud Rasmussen” (2006).
Nasledujúcich sedem rokov Rasmussen často cestoval medzi Grónskom a Dánskom, prednášal a písal. V roku 1931 sa vydal na svoju Šiestu expedíciu do Thule, ktorej cieľom bolo podporiť nárok Dánska na časť východného Grónska, ktorú napadlo Nórsko.
Siedma expedícia Thule (1933) mala pokračovať v práci Šiestej, ale Rasmussen dostal zápal pľúc, ktorý sa nepodarilo vyliečiť. O niekoľko týždňov neskôr, dňa 21. decembra 1933 zomrel v Kodani vo veku 54 rokov. Počas pripravovanej expedície mal Rasmussen pracovať na filme „The Wedding of Palo”, ku ktorému napísal scenár. Film režíroval Friedrich Dalsheim a bol dokončený v roku 1934 pod dánskym názvom „Palos brudefærd”.
Ocenenia
Knud Rasmussen zasvätil väčšinu svojho života prieskumu Grónska, najmä pokiaľ ide o etnografiu jej pôvodných obyvateľov Eskimákov. Prispel k získaniu významných kartografických údajov a so psími záprahmi podnikol extrémne náročné výpravy. Avšak hlavným dedičstvom, ktoré po sebe zanechal, sú jeho vedecké práce a vedecko-populárne knihy. Jeho prínos k poznaniu Arktídy je natoľko významný, že jeho meno právom patrí na popredné miesto svetových dejín.
Okrem niekoľkých mysov v Arktíde a ľadovcov, je po ňom pomenované aj pohorie Knud Rasmussen Range v Grónsku, rovnako ako hliadkovacia loď Knud Rasmussen a dánska vlajková loď - HDMS Knud Rasmussen.
V roku 1912 mu bolo udelené čestné štipendium Americkej geografickej spoločnosti, ktorá hov roku 1924 ocenila medailou Daly. Britská kráľovská geografická spoločnosť mu v roku 1923 udelila medailu zakladateľa spoločnosti a Kráľovská dánska geografická spoločnosť v roku 1924 mu odovzdala medailu Hansa Egedeho. V tom istom roku bol menovaný čestným doktorom na univerzite v Kodani a v roku 1927 na univerzite v St Andrews.
V druhej časti tohto rozprávania o Knudovi Rasmussenovi prinesiem voľné prerozprávanie časti z Rasmussenovej knihy „Naprieč Arktickou Amerikou".
Zdroje:
Knud Rasmussen | Biography, Expeditions, & Facts | Britannica
ACROSS ARCTIC AMERICA : KNUD RASMUSSEN : Free Download, Borrow, and Streaming : Internet Archive
Knud Rasmussen Biography - Facts, Childhood, Family Life & Achievements (thefamouspeople.com)
