Hrdinkou dnešného príbehu je Ada Blackjack Johnson, ktorá ako jediná členka kanadskej expedície prežila dve zimy na arktickom ostrove Wrangel. Narodila sa v roku 1898 ako Ada Delutuk na Aljaške, v odľahlej osade Spruce Creek, ktorá leží neďaleko mesta Nome, na severnej polárnej kružnici. Zrejme bola sirota, pretože ju vychovali metodistickí misionári, ktorí ju naučili po anglicky, čítať a písať, šiť a starať sa o domácnosť podľa vzoru bielych ľudí. Vo veku šestnástich rokov sa vydala za Jacka Blackjacka a mali spolu tri deti, avšak iba jedno z nich prežilo útle detstvo. Manželstvo nebolo šťastné. Manžel Adu fyzicky týral a neskôr ju opustil. Samotná žena v Arktíde, navyše s malým dieťaťom, nemala veľa šancí na prežitie. Aby nezahynula, musela so svojim päťročným synom prejsť 40 km pešo do Nome. V meste Ada očakávala pomoc a podporu, ale nedostala, čo potrebovala. Jej synček bol chorý, trpel na tuberkulózu a Ada nemala prostriedky na jeho liečbu. Musela zarobiť toľko peňazí, aby si mohla dovoliť uživiť seba, svoje dieťa a hradiť výdavky na jeho liečbu. Preto bola nútená dať svojho syna dočasne do sirotinca. Aby mohla platiť sirotincu výživné, prijala v roku 1921 ponuku, aby sa zúčastnila expedície na Wrangelov ostrov, ktorú viedol Kanaďan Allan Crawford. Expedíciu vyslal, financoval a logisticky zabezpečoval Vilhjamur Stefansson.
Cieľom expedície bolo osadiť na ostrove kanadskú vlajku, vytvoriť jeho prvé osídlenie a zabrať ho pre Britské impérium. Členov expedície si Stefansson vybral sám, nábor účastníkov robil na základe ich predchádzajúcich skúseností a akademických znalostí. Čo je však zvláštne, Británia si zamrznutý Wrangelov ostrov, ktorý ležal viac ako 402 km východne od Aljašky a približne 161 km severne od Sibírskeho pobrežia, nikdy nenárokovala. Stefansson konal len na základe vlastného rozhodnutia a v prípade úspechu zrejme očakával od britskej vlády uznanie a finančnú odmenu. Ada zareagovala na Stefanssonov inzerát, v ktorom hľadal po anglicky hovoriacu Inuitku, ktorá bude expedičnou krajčírkou. Čo Stefansson nevedel, bola skutočnosť, že Ada ako odchovanka misionárov, nemala žiadne skúsenosti s prežitím v divočine. Hoci mala Ada určité pochybnosti o tom či sa vôbec pridať k výlučne mužskej expedícii, presvedčil ju plat 50 dolárov mesačne, ktorý bol oveľa vyšší, než aký by mohla dostať v Nome.
Dňa 9. septembra 1921 sa vydala expedícia na lodi Silver Wave (Strieborná vlna) na plabu na severovýchod. Celý tím sa skladal z piatich členov: Ada (23 rokov), Američania Lorne Knight (28 rokov), Milton Galle (19 rokov) a Freud Maurer (28 rokov) a Kanaďan Allan Crawford (20 rokov).
Maurer bol jediným, kto mal s pobytom v arktickej divočine skúsenosti. V roku 1914, po stroskotaní lode Karluk, strávil na ostrove Wrangel osem mesiacov. Samotný Stefansson nikdy nemal v úmysle sa k expedícii pridať. V rámci podpory jej členom oznámil, že im zariadi pravidelné zásobovanie a za rok ich z ostrova vyzdvihne. Posádka dorazila na Wrangelov ostrov bez väčších problémov, všetko prebiehalo podľa inštrukcií Stefanssona. Niekoľko prvých mesiacov členovia expedície žili v relatívnom pohodlí. Ada sa starala o posádku tým, že varila a plátala mužom oblečenie, zatiaľ čo muži chodili loviť zver. Podmienky boli síce oveľa tvrdšie, ako im Stefansson sľuboval, ale mužom sa darilo uloviť dostatok jedla a netrpeli hladom. Po roku pobytu na ostrove, na konci leta 1922, ostrov obalil pobrežný ľad, čo znemožnilo prístup lode Teddy Bear, ktorá mala expedíciu vyzdvihnúť. Navyše sa Stefanssonovi nepodarilo získať peniaze na poslanie ďalších zásob a kým bola žiadosť o vládnu pomoc vybavená, bol už koniec sezóny a už nebolo možné vyslať loď na sever. Lovná zver odišla prezimovať na pevninu, vtáci odleteli a na ostrove nebolo čo loviť. V januári 1923 expedícia hladovala. Teploty siahali pod −48°C a muži začali pod vplyvom podvýživy chorľavieť. Knight ako prvý ochorel na skorbut. Choroba ho pripútala na lôžko a Ada ho opatrovala. Relatívne zdravá trojica mužov Crawford, Mauer a Galle sa vydala na 700 míľ dlhú cestu cez zamrznuté Čukotské na Sibír, aby priviedli pomoc, ale nezanechali po sebe žiadne stopy a nikto ich viac nevidel.
Na ostrove zostala len Ada a chorý Knight, o ktorého sa Ada neúnavne starala ďalší polrok. Ako neskôr napísal denník Los Angeles Times, Ada bola „lekárkou, opatrovateľkou, spoločníčkou, slúžkou, drevorubačom a lovkyňou v jednej osobe“. Ani to však nepresvedčilo Knighta, aby si Adu vážil, namiesto toho si na nej vylieval svoju zlosť, dokonca ju osočoval, že sa o neho nedokáže riadne postarať a niet divu, že od nej manžel odišiel a zomreli jej dve deti. Ada bola aj bez jeho nadávok a urážania nešťastná a svoju frustráciu a hnev si vylievala vo svojom denníku. Napriek jej starostlivosti dňa 23. júla 1923 Knight zomrel. Jeho smrť Ada zaznamenala na písacom stroji, ktorý po sebe zanechal jeden člen expedície. Po Knightovej smrti sa Ada rozhodla neprepadať zúfalstvu, pozbierala všetky sily a vytýčila si cieľ za každú cenu prežiť, aby sa mohla znovu stretnúť so svojím synom. Strach, že už ho nikdy neuvidí, ju držal pri živote. Knightovo telo nechala v stane, kde zomrel, pretože nebola dosť silná na to, aby ho sama pochovala. Obložila jeho stan debnami, aby telo ochránila pred divokými zvieratami a sama sa presunula do druhého - skladovacieho stanu, kde pre istotu spala s nabitou puškou, pre prípad, že by sa objavil ľadový medveď. Tri mesiace žila Ada úplne sama, len v spoločnosti mačky Viktórie. Naučila sa prežiť v extrémne mrazivom prostredí – denne trénovala strieľanie na vtáky a nastavovala pasce na ľadové líšky. Postavila si čln z tuleních koží, plátna a naplaveného dreva, ktorý nahradil zničený čln posádky. Tiež si postavila vyvýšenú pozorovateľňu na sledovanie polárnych medveďov. Dokonca sa naučila sama obsluhovať fotoaparát a vyfotografovala sa pred stanom.
Po takmer dvoch rokoch od vylodenia na ostrove, konečne dňa 20. augusta 1923 pristála pobreží Wrangelovho ostrova loď Donaldson. Posádka lode bola stavom, v ktorom sa Ada a jej príbytok nachádzali, ohromená. Podľa svedectva by mohla Ada na ostrove prežiť ešte ďalší rok.Po návrate do Nome sa rozniesli správy o tragickom konci expedície a Ada sa ocitla v centre záujmu médií. Niektoré noviny ju nazývali skutočnou „ženskou Robinsonkou“. Tichá Ada sa publicity radšej stránila. Aj napriek tomu, že sa väčšinou tešila mediálnej obľube, musela čeliť aj obvineniu z toho, že nechala Knighta zomrieť. S obvinením prišiel člen posádky lode, ktorá ju zachránila. Ako však dokázal jej denník, Ada sa o Knighta starala ako mohla a nakoniec sa dočkala ospravedlnenia. Peniaze, ktoré medializáciou zarobila, Ada použila na to, aby vzala syna Benetta do Seattlu, kde sa vyliečil z tuberkulózy. Paradoxne, najväčšia sláva a zisk z medializácie, pripadol Stefanssonovi, ktorý Adin príbeh propagoval ako „najromantickejší arktický príbeh v histórii“ a napísal o ňom knihu Dobrodružstvo Wrangelovho ostrova. Najväčšou iróniou však bolo to, že Stefansson nevedomky vystrojil expedíciu, aby získala nárok Wrangelov ostrov pre Veľkú Britániu, hoci si ho už päť rokov predtým nárokovalo Rusko. Za týchto podmienok Stefansson nezískal od Britskej vlády žiadne peniaze.
Ada sa neskôr vrátila zo Seattlu na Aljašku, kde sa znova vydala a mala ďalšieho syna Billyho. Jej život však opäť nebol jednoduchý a jej životné podmienky sa takmer nelíšili od čias pred expedíciou. Celý život trela biedu a z finančných dôvodov musela dať aj druhého syna na deväť rokov do sirotinca, pretože nemala dosť prostriedkov, aby ho uživila Jej starší syn Benett zomrel v roku 1972 a Ada ho nasledovala o desať rokov neskôr. Zomrela 29. marca 1983 v meste Palmer na Aljaške. Dožila sa úctyhodného veku 85 rokov a je pochovaná na cintoríne Anchorage Memorial Park. Mesiac po jej smrti aljašské úrady uznali jej zásluhy a uctili ju ako skutočnú hrdinku.
Záver:
O živote Ady Blackjack vznikli viaceré krátke dokumentárne filmy a krátke publikácie. V súčasnosti je možné zakúpiť dve knihy.
Zdroje:
Ada Blackjack: Forgotten Queen of Arctic Expeditions (oceanwide-expeditions.com)
Ada Blackjack, the Forgotten Sole Survivor of an Odd Arctic Expedition - Atlas Obscura
Vilhjalmur Stefansson, Ada Blackjack and the Canadian invasion of Russia | Canadian Geographic
