Polárne expedície - časť 4. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Buchanov ústup

Písmo: A- | A+

Kapitána Davida Buchana s poručíkom Johnom Franklinom sme v predchádzajúcej časti Britských arktických expedícií opustili dňa 1. mája 1818 keď sa ich dve plachetnice oddelili od Rossovej výpravy a plavili ďalej rovno na sever.

Cieľom Buchanovej výpravy bolo, aby jeho lode Dorothea a Trent preplávali cez severný pól a v Beringovej úžine sa opäť spojili s Rossovou výpravou. Loď Dorothea viedol samotný kapitán Buchan, kým menšia loď Trent plávala pod velením poručíka Franklina.

Všetky štyri lode prvej Britskej arktickej výpravy z roku 1818.
Všetky štyri lode prvej Britskej arktickej výpravy z roku 1818. (zdroj: Zdroj: National Maritime Museum)

Samotná myšlienka na vyslanie výpravy na plavbu cez severný pól, ktorá pozostávala z dvoch drevených plachetníc, sa zdá byť z dnešného pohľadu bizarná, bez ohľadu na konštrukciu britských vojnových lodí 19. storočia a ich úpravu na plavbu arktickými moriami. Predstava, že sa na severnom póle nachádza otvorené more, pochádzala od Johna Barrowa, druhého sekretára Britskej admirality. ktorého dejiny považujú za otca britských arktických výprav. Z pozorovania pohybu ľadových krýh zo severu smerom na juh Barrow logicky usúdil, že sa pohybujú z miesta, kde je teplejšie more. Podľa jeho úsudku sa ľad vplyvom zvýšenej teploty topí a rozpadá sa na kryhy, ktoré morské prúdy unášajú smerom na juh. John Barrow si plavbu cez severný pól predstavoval tak, že stačí prekonať bariéru z nakopeného ľadu, ktorá sa v okolí severného polárneho kruhu tvorí a otvorí sa šíre voľné more, v strede ktorého sa nachádza severný pól.

Po rozdelení expedície dňa 1. mája 1818 až do prekročenia severného polárneho kruhu, prebiehala plavba Buchanovej časti výpravy bez pozoruhodností. Nálada posádok oboch lodí bola výborná a námorníci s nadšením vítali príchod občasných ľadovcov, ktoré priniesli do pomerne nudnej plavby milé rozptýlenie. Dokonca sa tešili, keď začal padať prvý sneh a roztopašne pobehovali po palube. Avšak dobrá nálada ich čoskoro opustila. Sneženie hustlo, postupne sa premenilo na mrznúci dážď a ten pokryl lode hrubou vrstvou ľadového panciera, ktorý bol niekoľko ton ťažký. K tomu sa pridružil drsný severák. Z plachiet, rahien a lán viseli obrovské cencúle a nehybné laná bránili manévrovaniu. Námorníci museli ľad neustále odstraňovať sekerami a tyčami. Navyše im ostrý severák už aj tak namáhavú prácu ešte viac sťažoval.

Takéto neznesiteľné počasie trvalo bez prerušenia niekoľko dní, až kým konečne obe lode dorazili ku Špicbergom. Tam sa studený vietor utíšil, ale aj naďalej vytrvalo mrzlo. Ani na jednej lodi nezostalo suché miesto, posádka bola vyčerpaná a premrznutá na kosť. Pokúšali sa zakotviť v zálive Magdalena Bay, aby sa zotavili pred ďalšou plavbou. Záliv bol však v tom čase plný ľadových krýh, ktoré sa vrstvili a kapitán sa obával zablokovania lodí.

Magdalena Bay, Špicbergy - aktuálny snímok
Magdalena Bay, Špicbergy - aktuálny snímok (zdroj: Pinterest)

Preto dňa 7. júna lode opustili záliv Magdalena Bay a pokračovali v plavbe na sever od Špicbergov. Opäť ich sprevádzal silný vietor. V ďalšej plavbe im však bránila vrstva nakopených ľadových krýh, ktorú museli námorníci tyčami a pílami na ľad prerážať. Za ľadovou bariérou sa nachádzalo ľadové pole s voľne plávajúcimi ľadovými kryhami. Za ním bola ďalšia ľadová bariéra. Medzi voľne plávajúcimi ľadovými kryhami však nebolo možné lode ovládať. Akokoľvek sa lode snažili preplaviť pomedzi kryhy a nájsť otvorené more, nepodarilo sa im to. O mesiac neskôr, po neustálom uvoľňovaní lodí z ľadového zovretia si dňa 7. júla 1818 kapitán Buchan poznačil do lodného denníka najsevernejšiu zemepisnú šírku, ktorú sa im podarilo dosiahnuť: 80°37´. Na tomto mieste dul taký silný severák, že akokoľvek proti tomu bojovali, okolitý ľad sa spolu s loďami neustále kĺzali po hladine mora smerom na juh. Ani z najväčším vypätím všetkých síl sa námorníci nedokázali plaviť do vyšších zemepisných šírok. Situácia vyvrcholila, keď Franklin zavelil na ústup a obrátil loď. Keď sa jeho loď otočila, Franklin zistil, že súvislý ľad úplne pokryl more smerom na juh a vytvoril 30 míľ dlhé ľadové pole, v ktorom jeho loď uviazla. Po 4 hodinách namáhavého uvoľňovania lode sa dĺžka ľadového poľa znížila na 29 míľ. Hrozilo, že loď pevne uviazne v ľade. Statočná posádka sa však nevzdávala a bojovala dlhých 216 hodín bez prestávky, kým sa jej podarilo oslobodiť loď z ľadového zovretia a vyplávať na šíre more.

Lode Buchanovej výpravy Dorothea a Trent v arktickom mori
Lode Buchanovej výpravy Dorothea a Trent v arktickom mori (zdroj: BBC World Histories Magazine)

Človek by očakával, že v tomto bode sa výprava rozhodne nabrať kurz do bezpečia Temže, avšak Buchan to ešte nehodlal vzdať. Namiesto toho, aby sa výprava vrátila domov, obe lode si to namierili k západnému pobrežiu Grónska, pretože očakávali, že počas plavby pozdĺž 80° severnej zemepisnej šírky nájdu miesto, kde bude ľadové pole prerušené a umožní lodiam pokračovať v plavbe na sever. Cestou ku grónskemu pobrežiu ich zaskočila taká silná víchrica, že hnala kryhy veľkou rýchlosťou po morskej hladine. Kryhy narážali na lode a rozbíjali sa o ich trupy. Nárazy krýh, napriek železnému oplášteniu, poškodzovali lode a vytvárali trhliny. Námorníci museli neustále pumpovať vodu z podpalubia, aby sa lode udržali na hladine. Keď víchrica ustúpila, z oboch lodí zostali vraky. Nezostávalo nič iného, ako si priznať porážku a namieriť opäť ku Špicbergom, kde posádky hodlali lode opraviť. Konečne dňa 30. augusta 1818 kapitán Buchan zavelil na ústup a s provizórne opravenými loďami sa výprava vydala na plavbu do domovského prístavu.

Ani jedna z britských výprav, ktoré boli v roku 1818 vyslané do arktických morí s cieľom objaviť severozápadnú morskú cestu, svoj cieľ nedosiahla. Kým Buchan zakúsil široké spektrum desivého vyčíňania arktického počasia a dosiahol rekordnú hodnotu severnej zemepisnej šírky 80°48´, výprava pod vedením Johna Rossa kompletne zmapovala Baffinov záliv, vykonala množstvo meraní a vedeckých pozorovaní, objavila nový inuitský kmeň a priniesla živú arktickú medúzu. Na prvý pohľad by sa zdalo, že Rossova výprava bola úspešnejšia a zatienila Buchanovu.

Avšak, kým sa Rossove lode plavili pomerne pokojnými vodami Baffinovho zálivu, Buchanove plachetnice zažívali sériu život ohrozujúcich a takmer likvidačných situácií. Najväčší rozdiel medzi oboma výpravami bol v tom, že kým Buchanova vydala zo seba všetko a snažila sa s nasadením vlastných životov splniť úlohu, ktorou ju poverili, Ross si namiesto objaviteľskej expedície urobil okružnú plavbu, na tie časy luxusnou loďou, po Baffinovom zálive, spestrenú občasným rybolovom, zoznámením sa s Inuitmi a sánkovaním na ostrovoch. Počas plavby jeho ľudia zakresľovali mapu pobrežia, vykonávali merania a venovali sa vedeckej práci, kým Ross trávil čas pozorovaním romantického okolia a užíval si príjemné chvíle s čašou v ruke za zvuku husieľ. Huslistu totiž pre potešenie tiež zobral na plavbu so sebou.

Druhý veliteľ Rossovej výpravy, poručík William Edward Parry bol nespokojný s priebehom výpravy, hlavne sa mu nepáčil Rossov postoj k cieľu výpravy. Podľa Parryho, John Ross vôbec nebol presvedčený, že severozápadný prieplav existuje a preto sa ho ani nesnažil nájsť. Nehodlal riskovať, ani podstupovať námahu. Jediným Rossovým cieľom bolo sa bez ujmy na zdraví vrátiť a získať povýšenie. Ross po návrate predložil Britskej admiralite správu, v ktorej zveličil svoj prínos, prekrútil fakty a prisvojil si pozorovania a výsledky iných členov posádky, pričom všetky zásluhy vydával za svoje. Správa potvrdzovala, že severozápadná morská cesta neexistuje. V tomto zmysle informoval nielen Britskú admiralitu, ale aj verejnosť a tým popudil ostatných členov výpravy.

Parry sa cestou do Londýna so svojou loďou na krátko zastavil na Shetlandských ostrovoch a tam napísal list adresovaný svojej rodine, v ktorom sa zveril, že neprestal veriť v to, že severozápadná morská cesta existuje. Naopak, že je o tom presvedčený ešte viac, ako kedykoľvek predtým.

Trasa Buchanovej výpravy
Trasa Buchanovej výpravy (zdroj: Google maps)

Po príchode do Londýna po Rossovi dostal aj Parry audienciu u prvého lorda Britskej admirality, Melvilla. Počas ich rozhovoru Parry potvrdil svoje presvedčenie o existencii severozápadnej morskej cesty. Následne sa stretol s Barrowom, ktorý počas rozhovoru s Parrym zistil, že Ross vo svojej správe z výpravy klamal. Ross totiž tvrdil, že Lancaster Sound bol v čase ich výpravy zamrznutý, a preto ho nebolo možné bližšie preskúmať, kým Parry a ďalší poddôstojníci videli široké otvorené more bez kúska ľadu. Výsledkom bolo to, že John Barrow vyvolal konfrontáciu účastníkov výpravy, z ktorej vyšiel víťazne Parry so všetkými poddôstojníkmi. Dokonca na Parryho podoru vypovedal aj Rossov synovec James Clark Ross. John Ross sa politicky a spoločensky znemožnil. Do konca života žil v ústraní a viac nedostal od Britského námorníctva žiadnu úlohu.

V nasledujúcej časti sa vyberieme spolu s Williamom Edwardom Parrym na jeho najvýznamnejšiu objaviteľskú výprav. Podarí sa mu objaviť severozápadný arktický prieplav?

P.S. Nepodarilo sa mi nájsť Buchanov portrét, aj keď som sa snažila. Na rozdiel od ostatých veliteľov arktických expedícií, zrejme nerád sedel ako model.

Pokračovanie v ďalšej časti....

Predchádzajúca časť: 

Polárne expedície - časť 3. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Rossova výprava - Iveta Rall (blog.sme.sk)

Skryť Zatvoriť reklamu