Úprimne povediac, nie som športový typ. Kilá navyše síce nemám, ale pohyb mi nie je vlastný. Pred športom akéhokoľvek druhu uprednostním zaujímavú knihu, stretnutie s príjemnými ľuďmi, alebo ručné práce. Ešte aj upratovanie mi je bližšie. Nebyť pravidelných termínov, ktoré môj cieľavedomý manžel po vzájomnej dohode zapísal do spoločného kalendára, sama by som sa ísť do fitnes centra nedonútila.
Nenašla som žiadnu obhájiteľnú výhovorku, a tak sme sa dnes ráno, po prvýkrát od otvorenia fitnes centier po lock-downe, vybrali do toho nášho obľúbeného. Vzala som si športové hodinky a tašku, ktorá ma vyše pol roka čakala v skrini nabalená a pripravená na tento deň. V šatni som si obliekla čistý úbor, obula tenisky s bielou podrážkou a okolo krku prehodila uterák. Vysadla som na „môj“ stacionárny bicykel, ktorý na rozdiel od predpandemického obdobia, dodržiaval odstup 2m. Zvolila som si časový limit 30 minút a záťažový stupeň 4, čo bolo v minulom roku mojím štandardom a zabrala som do pedálov. Prvý dojem nebol najhorší, zdalo sa mi, že som si formu udržala. Čoskoro som však zistila, že sa sekundy na displeji načítavali o niečo pomalšie, než som dúfala a dych sa mi skracoval. „Zaujímavé, pred pandémiou som dokázala na stupni 4 bicyklovať bez problémov aj hodinu, ale dnes to nejako viazne....asi počas vynútenej prestávky kalibrovali stroje či čo...“ - prebehlo mi mysľou a po dvoch minútach námahy s pulzom 175 som prepla na trojku. Rozhodla som sa za každú cenu udržať tempo a z frekvencie 80 otáčok za minútu nepoľaviť. "To musím dať!" - hecovala som sa. Môj zámer vyšiel a pulz sa ustálil na hodnote 144 tepov za minútu. Sústredila som sa na dych. Dva zábery – nádych – dva zábery – výdych. Nádych nosom, výdych ústami. Presviedčala som sa, že je to len malá kríza na začiatku tréningu, ktorú treba prekonať.
Dýchala som síce pravidelne, ale ten čas nabiehal ešte pomalšie ako na začiatku. Zaumienila som si aspoň minútu nepozrieť na displej. Sústredila som sa na rytmus hudby, ktorá znela z reproduktorov. Prispôsobila som sa mu, ale pohľadom na otáčky som zistila, že som spomalila. Opäť som pridala tempo a v snahe nepozerať sa na displej, môj pohľad padol na televízny monitor, na ktorom práve prebiehali cyklistické preteky. Preniesla som sa v duchu na obrazovku a zrazu som pocítila obrovskú spolupatričnosť k peletónu a zároveň motiváciu vydať zo seba všetko, čo sa dá. Po vystúpaní na vrchol kopca po boku vedúceho jazdca súťaže som sa vrátila do reality a mrkla na displej. Ubehla necelá minúta a ja som sa cítila, akoby som mala v nohách už celú etapu. Uvedomila som si, že šprintom až do cieľa nedôjdem a že si musím rozložiť sily na celý pretek. Mierne som spomalila.
Všimla som si, že mi zvlhli predlaktia, na ktorých sa vytvorili kvapky potu a ten mi stekal do dlaní. Pocítila som, ako ďalšia kvapôčka smeruje z čela na nos. Rozmýšľala som, či si ju utriem, ale rozhodla som sa nerozptyľovať sa niečím tak malicherným. Už bola na špičke nosa. V duchu som tipovala, na ktorú stranu spadne. Kým som si túto úvahu vyhodnotila, kvapôčka potu dopadla na zem po mojej pravej strane. Pozorujúc miesto dopadu, mi neušlo, že na parketách sú vyblednuté miesta po oboch stranách riadidiel a usúdila som, že z cyklistov zrejme bežne kvapká pot.
Zmenila som polohu a oprela som sa o riadidlá predlaktiami. Zrak mi padol na moje pohybujúce sa stehná a uvažovala som, ako poznám, či sa mi zväčšuje svalová hmota. Počítala som v duchu sekundy a vydržala som dve minúty nepozrieť na displej. Keď som ho opäť zahliadla, s prekvapením som zistila, že uplynulo len 49 sekúnd.
Našťastie sa mi podarilo chytiť druhý dych. Už bol teda najvyšší čas. Tep sa mi trošíčku znížil a rýchlosť sa mi darilo udržiavať s menšou námahou. Logicky som si odvodila, že ak nič už nezmením, zotrvačnosťou sa mi podarí zachovať môj výkon až do konca. Zdvihla som hlavu a všimla som si, že v televízii práve predvádzali motorkári akrobatické skoky. Zaujalo ma to a očakávala som, že niekto spadne. Nestalo sa tak. Potom réžia prepla na paraglajding, čo bolo vzhľadom na moju situáciu málo dynamické. Časový ukazovateľ na displeji sa konečne začal blížiť k tridsiatke. Cítila som obrovské vyčerpanie, ale už som vedela, že moje finále nič neohrozí. Pohľad na parkety mi prezradil, že po oboch stranách riadidiel boli na zemi malé mláčky môjho potu, ktorý v pravidelných intervaloch dopadal na parkety. Naskočila tridsiatka. Konečne sa pedále zastavili a moje utrpenie skončilo. Opatrne som zliezla z bicykla. Vydezinfikovala som riadidlá, sedlo aj displej, utrela som mláčky potu na parketách a v zrkadle som uvidela svoj červený obličaj, ktorý sa na mňa usmieval, lebo som to dala! Ešte urobím zopár silových cvičení a na dnes to mám za sebou. A zajtra mám voľno! Podľa harmonogramu ideme najbližšie do posilky až pozajtra.
Ako to len robila slečna Marplová, že sa dožila vysokého veku vo výbornom duševnom a telesnom zdraví? Jednoducho. Pohybovala na čerstvom vidieckom vzduchu, riešila kriminálne prípady, chodila na čaj s miestnymi dámami, ale hlavne - nechodila do posilňovne!!!! To by bol zdravý životný štýl pre mňa! Sutočne by som chcela byť slečnou Marplovou!
