Mám pocit, že na všetko, čo sa deje, hľadím cez akésiokuliare, a chcem vedieť, čo by som videla, keby som si tie okuliare strhla. Z čohoteda tieto okuliare pozostávajú?
Vypožičiam si trochu z Kanta (myslím, že po tejtostránke má pravdu): nech hľadím na čokoľvek, budem to vnímať v časea v priestore a budem k tomu hľadať príčinu. To znamená, žechaotický komplex vnemov si môj mozog zoraďuje, usporadúva... Môžeme tedapovedať, že realita je len chaotický komplex vnemov, ale je to skutočne tak?Nie je to až náš rozum, ktorý si utvára to, čo označujeme pojmom realita?
Takto sa dostávame k druhej časti okuliarov, čižek abstrakcii. Môžem napríklad povedať, že matematika je ako rozprávka:všetko je v nej čierno-biele (správne-nesprávne) , dobro (pravda) víťazínad zlom (nepravda)... Čo vlastne robím, keď vyslovím takýto výrok? Vyššístupeň abstrakcie (matematiku) ujem pomocou nižšieho stupňa abstrakcie(rozprávky). Ale je matematika LEN rozprávka? Určite nie, názov „rozprávka“ lenvystihuje jej isté viac či menej podstatné črty.
Podobne môžem povedať: Spin elektrónu je ako rotácialoptičky okolo vlastnej osi. Ale nie je to LEN rotácia, je to niečo hlbšie. Tiež tu ide o porovnanie vyššiehoa nižšieho stupňa abstrakcie. A pri takomto porovnávaní sa určitéčrty toho vyššieho stupňa abstrakcie strácajú. Všimnite si, že zato, že jeniečo abstrakcia, ešte to nestráca svoju reálnu existenciu – ale, ako uvidímeďalej, táto predstava je len klamlivá. Spin elektrónu JE síce reálny, hoci bežnými pojmaminepopísateľný, ale stotožňovanie pojmu s jemu prislúchajúcou realitou jenepresnosť, ktorej sa dopúšťame všetci, budem sa jej teda zatiaľ dopúšťať ajja, inak by komunikácia nemala vôbec nijaký význam.
Vráťme sa teda k abstrakcii, konkrétnek matematickým objektom. Matematika je z tohto hľadiska už trochuťažší oriešok. Pojem „trojuholník“ je na nižšej úrovni abstrakcie ako pojem „limita“.Matematika je sama osebe komplexný systém, ktorý sa dá rozčleniť na rozličnéúrovne abstrakcie. Tieto abstraktné pojmy môžeme do určitej miery popísaťpomocou pojmov menej abstraktných, ba dokonca „reálnych“ (pretože každý pojemje sám osebe abstrakciou). Pojem „mačka“ je už dosť vysoko abstraktný, pojem„čierny kocúr“ je už abstraktný o niečo menej, pojem „čierny kocúr Miťo“sa už akosi zvláštne štiepi: u mňa vyvoláva predstavu KONKRÉTNEHO kocúra,ale pre niekoho iného je ešte stále abstraktný. Problém je teda v tomto: ľudia si vyvinuli pojmy, aby pomocou nichpopísali realitu, ale pokiaľ sa tento pojem dostane ku niekomu, kto príslušnúrealitu nepozná, nemôže mu ani navodiť predstavu reality. Ak, tak len neúplnú,čiastočnú. Presnejšie povedané: ľudia vyvinulipojmy, aby navodili sebe (a prostredníctvom komunikácie aj iným) predstavureality. Môžu teda pojmy za to, že nevieme, čo je realita a čo abstrakcia?Myslím si, že áno. Stačí, aby sa pojem, ktorý je určený na navodenie predstavyreality, začal používať aj na označenie reálneho objektu, a máme tu chaos.Napr. pojem „trojuholník“ sa použije spätne na označenie konkrétnehotrojuholníka... My ľudia väčšinou nemáme skúsenosť s abstrakciami, pretokeď vytvoríme pojem, sme nútení používať ho nie na označenie pôvodnejabstrakcie, ale konkrétneho objektu. V dôsledku toho prestávame rozlišovaťmedzi abstraktným a konkrétnym.
Odpoveď na otázku: „Čo je realita?“ teda znie: „Reálny jeten objekt, ktorý je PRE MŇA konkrétny,ktorý dokážem, zažiť, uchopiť, a nie je mi len sprostredkovaný pomocoupojmov. Keď niekto často pracuje s nejakou matematickou štruktúrou, dokážetúto štruktúru zažiť, uchopiť, stane sa pre neho reálnou, ale pre niekoho inéhoto bude stále len abstrakcia.
Je teda realita subjektívna? Isteže, ale nie dokonale. Súborobjektov, ktoré môžeme do tejto reality zahrnúť, je pre každého človekarovnaký. Iba deliaca čiara medzi konkrétnym a abstraktným vedie prekaždého z nás inde.
Na základe toho sa natíska otázka: Existuje objekt, ktorý jenevyhnutne súčasťou reality každého človeka? Takýto objekt by musel byť „reálnypojem“, pojem, ktorý nikto nevytvoril, ale ktorý má samostatnú nezávislúexistenciu. Zodpovedá tejto definícii pojem Boh? Inými slovami, existuječlovek, pre ktorého pojem Boh – ako najvyššia bytosť s atribútmi všemohúcnosti,nekonečnosti, vševediacosti... nie je súčasťou jeho reality? Isteže, vytesniťBoha zo svojej reality je možné, ale niekde na začiatku tam vždy je. Ľudia sanerodia ako ateisti.
A ešte čosi: nechápte ma zle, netvrdím, že Božiaexistencia závisí od toho, či ju človek uzná, ide len o to, že jeden zospôsobov, ako dokázať objektívnu Božiu existenciu (a myslím, že ten najpresvedčivejší),je dokázať, že pojem Boha je nevyhnutne obsiahnutý v realite každéhočloveka. Teda späť k otázke: myslím, že takýto človek neexistuje. Môžetemi odporovať poukázaním na rozličné staroveké kultúry, ktoré uctievalipanovníka ako boha, alebo u ktorých existovala celá sústava bohova tí mali poriadne ďaleko k uvedeným atribútom (grécka mytológia),ale v týchto prípadoch si treba uvedomiť jedno: tu nešlo o pôvodnépredstavy ľudí o Bohu, tieto predstavy o Ňom im boli nejakým spôsobomnanútené. Tu máme to činenia nie s pôvodnou, ale so zdeformovanourealitou.
Teda na záver: realita, ktorú my poznáme, je nevyhnutneovplyvnená pojmami, a aká skutočne je, spoznáme, až keď budeme poznávaťbez pojmov. Jednoducho... dokonale.
„Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, ale potomz tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznaťtak, ako som aj ja poznaný.“ (Prvý list svätého Pavla Korinťanom, 13. kapitola,12. verš)
