Písmo:
A-
|
A+
zlomok dôvery, bolesť na duši,
tlak na hrudi aj lásku zadusil,
keď vrátil sa na mínové pole.
Vzhliadam k nebesám,
o odpustenie prosím,
za to, že milovala som
a nechcela nič, len to nezištné,
čo núkalo sa.
Korunu z hlavy skladám,
s dôverou v nehu a čistotu citov,
pokorne na kolená padám,
toho na čom záležalo sa v mene
zodpovednosti vzdávam.
Nepochopí nik, že vďaku márne
by človek čakal tam kde chlad
jaskynný a tma pohltila dávno už svetlo.
Nevedieť a pritom poznať všetko,
chcieť byť oporou a dýchať aj za dvoch,
je niekedy prišerne málo ...
... na spoločný život.
Alebo sa mýlim?
