Vidím to tak, že existujú dva druhy básnikov.
Prvý druh tvoria egocentrici (prísne povedané), pre ktorých má význam len ich vlastná tvorba. Bez ohľadu na to, akú technicky zvládnutú poéziu tvoria, vždy túžia hlavne po uznaní. Svoje básne teda merajú buď podľa toho, o čom si myslia, že sa bude ľuďom páčiť (vymýšľajú krkolomné "originálne" metafory), alebo na vkus iných nereflektujú vôbec (čo je oveľa častejšie). V konečnom dôsledku však očakávajú vonkajšie uznanie, čo je v podstate cesta k posilňovaniu ega. Ich "poézia" je od začiatku samotným egom podmienená (JA som tvorca básne) a v závere egom aj limitovaná (aby sa moja báseň páčila iným).Sú väzňami vlastných predstáv o svojej poetickej duši. Tí lepší z tohto druhu skutočne majú talent, ich básne skutočne niečo zachytávajú a vtedy je šanca, že ich krása vlastných básní pretvorí, a že prestanú uľpievať na vlastnej dôležitosti v procese tvorby. Tým sa im otvoria dvere k mnohým ďalším krásnym svetom. A tí bez talentu tvoria väčšinou bez zaznamenaného úspechu, pričom veľký dôraz kladú na vlastnú "jedinečnosť" nepochopených autorov. Stávajú sa otrokmi vlastnej nenaplnenej ilúzie a túžby byť básnikom. V tom lepšom prípade sa takej ilúzie nakoniec zrieknu, v tom horšom prípade... (možno to poznáte sami).
Ten ďalší druh básnikov tvoria tí, ktorí by si toto pomenovanie naozaj zaslúžili, ale v skutočnosti o takú definíciu vôbec nestoja. Píšu hlavne sami pre seba, pre radosť z prežitej krásy a báseň sa im sama o sebe stáva odmenou. Načo by im bolo uznanie iných ľudí, keď to krásne zažívajú v záhyboch zachytených vzťahov? Ich poézia je ich vlastným zážitkom a akékoľvek vonkajšie hodotenie je úplne zbytočné. Zaroveň sú to ľudia, ktorí sa vedia tešiť aj z cudzích básní, pretože v nich nevidia veľkosť autorov, ale všezahŕňajúcu žiaru krásy, ktoré je v básni zachytená. Báseň už pre nich nie je koníčkom alebo štýlom života, ale samotná poézia sa pre nich stala prirodzeným vyjadrením vnútorného aj vonkajšieho sveta.
Poézia nie je tvorbou, je to spôsob dívania sa na svet.
