Bolo svieže letné ráno, začiatok Júla, budík zazvonil priskoro. Na letisko ma viezol švagor, samozrejme, nerátali sme s tým že na diaľnici môžu byť uzávierky a zápchy. Hodinu pred odletom som konečne dorazil na letisko a to som sa naháňal ako ešte nikdy predtým, aby som let vôbec stihol. Nemal som vytlačený boarding pass, ktorý na letisku v Budapešti vyžadovali a elektronická verzia tohto zázračného dokumentu im nestačila. Nájsť priehradku, v ktorej to môžem vybaviť sa mi v tom momente zdalo takmer nemožné. Čas plynul, ja som pobehoval po letisku, celý spotený a nevedel som, čo mám robiť. Nakoniec som pani, ktorá mi s týmto problémom pomôže našiel, plus odbavenie batožiny, ktorá mala asi o 10 kilogramov viac, som vybavil k veľkej spokojnosti (to som veru nečakal). Utekal som cez kontroly a konečne som prišiel k miestu, kde čakali pasažieri na nástup do lietadla. Stihol som to, a to už som prestával veriť. Let bol fajn, na mieste vedľa mňa sedel mladý Kazach, ktorý študoval v Prahe a po skončení školy odchádzal na leto domov. Trošku som sa s ním zarozprával a o chvíľku som vystupoval v Astane. V Astane som počkal na let do Ust-Kamenogorsku a letel ďalej. Spoločnosť mi robil starší pán, z ktorého sa vykľulo, že je to vojenský veterán a bývalý člen nejakej tajnej služby. Ruština mi išla už od ruky a tak som sa s ním zarozprával a prebrali sme kadejaké témy. Keď sa začal príliš vypytovať, tak mi to popravde prišlo trošku nepríjemné, ale nakoniec bolo všetko v poriadku a po pristátí sa naše cesty rozišli. Bez problémov som prišiel do Ust-Kamenogorsku.
Neviem či mám byť vďačný, alebo smutný, z obdobia a udalostí ktoré sa počas leta stali, ale v každom prípade mi toto obdobie veľa dalo, no na druhej strane aj veľa vzalo. V Ust-Kamenogorsku som strávil približne tri týždne a tento čas som venoval prevažne tréningom a oddychu. V meste som si našiel gym, kde som trénoval a snažil som sa ho navštevovať tak často, ako to len šlo. Život, zvyky a tradície v Kazachstane sú podobné ako boli na Slovensku v post-komunistickom období. Ľudia sú tam ešte milí, pomáhajú si, klebetia, nikto nič nemá ale podelí sa so všetkým. Posedenie pri sladkostiach s čajom je tradičný rituál, ktorý sa opakuje niekoľkokrát do dňa a každý si na neho s radosťou nájde čas. Konzumný spôsob života, ako ho poznáme zo západných krajín, sa tam ešte neujal do takej miery, aby ovplyvnil myslenie ľudí a udával ich životné tempo. Jednoduchí ľudia, ktorí sa snažia vyžiť z mála ako najlepšie vedia, alebo na druhej strane ľudia, ktorí sa pomocou kontaktov a známostí dostali do vyššej spoločenskej vrstvy. Ust-Kamenogorsk bol v minulosti ruským mestom, kľúčový bod pre obchod s Mongolskom a Čínou, neskôr sa stal súčasťou územia Kazachstanu s nezastupiteľnou funkciou v oblasti výroby ocele. Metalurgické závody v tomto meste zamestnávajú množstvo ľudí, ale na druhej strane veľkým dielom prispievajú k obrovskému znečisteniu ovzdušia, ktoré v tomto meste vníma každý.
Po troch týždňoch som sa zbalil, nechcel som zostať v tomto meste, vzal som si veci a skúsil šťastie v bývalom hlavnom meste, Almaty. Cesta vlakom zo Severu Kazachstanu na teplejší Juh trvala 26 hodín. Táto cesta bola dosť náročná, ale spomienky sú večné!
V Almaty to bolo zo začiatku ťažké, nájsť si bývanie sa spočiatku nejavilo byť takým veľkým problémom ako v skutočnosti bolo. Rôzne podvodné realitné kancelárie, ktoré s vami uzatvoria zmluvu predtým ako idete na obhliadku bytu, ktorý ani neexistuje, a potom vám posielajú ponuky, ktoré za veľa nestoja. Nakoniec, asi po týždni hľadania, sa podarilo nájsť vhodný byt na bývanie. Almaty je krásne mesto s historickou architektúrou, obklopené horami a nádhernou prírodou. V porovnaní so súčasným hlavným mestom, Astanou, moderným mestom postaveným uprostred ničoho, sa Almaty javí ako kultúrne centrum krajiny s množstvom možností na oddych v prírode a ako ideálne miesto pre psychohygienu. V Almaty som už počas mojej predchádzajúcej návštevy bol a tak som vedel kam povedú moje kroky. Bekzat boxing gym bolo miesto, kde som strávil počas tohto leta najviac času. Tréner a veľmi dobrý bývalý boxer Bakhut Argynbaev mi pomáhal začleniť sa, trénovali sme spolu a stal sa mojim veľmi dobrým priateľom. Tento človek pre mňa od tohto obdobia znamená veľa. Veľmi rád by sa dostal z Kazachstanu a stal sa trénerom alebo boxerom niekde v zahraničí. Tento krok je pre neho veľmi zložitý a nie až tak ľahko realizovateľný ale pevne dúfam, že mu s tým raz budem môcť pomôcť. Každodenné tréningy, spoznávanie nového mesta a ľudí ktorí v ňom žijú, bolo mojou denno-dennou rutinou. Mojim prvotným plánom bolo zostať v tomto meste na dlhší čas, no po čase strávenom v Kazachstane som si uvedomil, že tam zostať nechcem. Odlišný životný štýl, zlá hospodárska a spoločenská situácia, aj keď s vyšším morálnym základom ma donútili zvážiť si všetky pre a proti. Klientela na Slovensku stále očakávala môj návrat, atakovaný otázkami typu: „kedy sa už konečne vrátiš?“, „chýbaš nám a tréningy tiež“, „príď už naspäť!“, „kedy trénujeme?“, som si uvedomil, že ich nechcem nechať čakať príliš dlho, a že mi život na Slovensku chýba. Z pocitovej stránky, to už dávno nebolo také isté ako keď som tam prišiel. Ďalším dôležitým faktorom, ktorý hral úlohu v rozhodovaní či zostať alebo sa vrátiť domov, bolo pokračovanie v štúdiu. Na školu som sa určite nechcel vykašlať, a preto mi ako najvhodnejšie riešenie prišlo vrátiť sa po lete späť na Slovensko. Získanie skúseností, či už z osobného života alebo z boxerského hľadiska bolo pre mňa určite veľkým prínosom, ale tento prínos je predurčený na ďalší rozvoj v domácich podmienkach. Tak znelo moje rozhodnutie, a definitívne som si vybral návrat späť domov. Po tomto rozhodnutí som mal pred sebou ešte dosť času, a tak som sa ho snažil využiť maximálne ako som mohol.
Prvú vec, ktorú som však musel absolvovať, bolo vycestovanie do Kirgizska (Kyrgyzstan), pretože slovenskí turisti v Kazachstane víza nepotrebujú, no môžu sa v krajine zdržiavať maximálne 30 dní. Po týchto 30-ich dňoch je potrebné opustiť krajinu, a najvhodnejšia alternatíva ako spojiť nutné s užitočným, sa mi osobne javila návšteva známeho klubu v Kirgizskom Biškeku. Cesta mikrobusom z Almaty do Biškeku trvala približne 5 hodín, ale bolo to ako cestovať večnosť. Prechod cez hranice, aké u nás už nepoznáme, bol tiež zaujímavý zážitok. Všetko sa podarilo bez problémov a po niečo viac ako roku som bol opäť v hlavnom meste Kirgizska, v Biškeku. Vopred som si dohodol spoločný tréning v Challenger boxing gyme, kde som sa veľmi tešil na trénera a bývalého úspešného reprezentanta Kirgizska, Illiara Ahmedova, s ktorým je vždy radosť trénovať. Po mojom príchode sa veľmi potešil tejto návšteve a následne sme sa pustili do tréningu. Po tréningu sme prebrali možnosti spolupráce do budúcna a už som sa musel ponáhľať cez celé mesto na autobusovú stanicu, aby som stihol mikrobus späť do Kazachstanu. Prišiel som práve včas, tieto spoje nemajú presne stanovený čas odchodu, spoj odíde, keď sa mikrobus naplní cestujúcimi. V okamihu môjho príchodu sa pokúšali zaplniť posledné dve voľné miesta cestujúcimi do Almaty, a navyše, daný spoj bol posledný v tento deň. Opäť som si pomyslel, je to presne ako má byť, stihol som všetko čo som mal v pláne, a to s najlepším možným načasovaním. Nestihol som si ani uvedomiť reálnosť tejto myšlienky a už sme opúšťali hlavné mesto Kirgizska.
Cieľ bol splnený, mohol som sa zdržiavať v Kazachstane ďalších 30 dní. Večer som prišiel späť do Almaty a do plánovaného odchodu domov som mal o vízovú stránku môjho zotrvania v Kazachstane postarané. Zvyšný čas som naďalej investoval do spoznávania mesta a skúmania kazašského úspechu v boxe. Tento čas ubehol veľmi rýchlo a z horúcej krajiny centrálnej Ázie som sa 7meho septembra, po dvoch mesiacoch strávených v inom svete, vrátil domov. Toto obdobie mi prinieslo veľa skúseností, veľa ma naučilo, vo všeobecnosti mi veľa dalo ale na druhej strane aj veľa vzalo. Príchod domov bol zvláštny, v podstate som sa cítil, že žiadny domov nemám. Vrátil som sa späť k rodičom a mohol som sa opäť začleňovať do reálneho života. Túto fázu na návratoch domov nemám popravde ani trošku rád :)
Onedlho začala škola, tréningy sa rozbehli v plnom prúde a do života mi prišli ďalšie veci, ktoré by som neočakával ani vo sne. Slovné spojenia: „nič sa v živote nedeje náhodou“ alebo „zmena je život“, sa v tomto prípade ukázali ako opodstatnené a potvrdili svoju účasť medzi týmito starými múdrosťami.
