Prvý semester na druhom stupni Univerzity začal super, štúdium som si pre zmenu zvolil po anglicky. Partia ľudí, ktorá spolu so mnou prešla zo slovenskej na anglickú verziu štúdia, bola veľmi príjemná, a škola sa nezdala byť až tak náročná ako sme očakávali. Tréningy sa znovu rozbehli a moje dni vyzerali nasledovne, ráno budík, do školy, medzi školou alebo po škole cvičiť a potom do večera tréningy, večer som zbitý prišiel domov a išiel som spať. Päť dní v týždni dokola to isté. Víkend boli jediné dni, počas ktorých som si mohol oddýchnuť. Na jednej strane to hodnotím veľmi pozitívne, pretože aktívne využitý čas zbožňujem, nemám rád keď mám príliš veľa voľného času a mám priestor na nezmyselné veci a hlboké premýšľanie. Na druhej strane, obdobie štyroch mesiacov v tomto tempe nie je nevydržateľné, a to vo vás vzbudzuje radosť pri pomyslení na oddych, ktorý si doprajete keď toto obdobie skončí.
Počas víkendov som zvykol jazdiť do Bratislavy za Miškou, s ktorou to neskôr prerástlo do fantastického vzťahu. Tieto dva dni oddychu, počas ktorých sme boli spolu, vždy ubehli veľmi rýchlo, ale bol to čas, ktorý by som nevymenil za nič na svete. Jeden večer, keď sme sa spolu prechádzali v Nitre, konkrétne 30.10.2018, som videl prvý krát v živote padať hviezdu, a od tohto momentu som vedel, že to bude niečo zvláštne. Konečne sa blížilo obdobie, ktoré som netrpezlivo očakával, Vianoce. Škola pomaly končila, posledný týždeň pred Vianocami som si spravil takmer všetky skúšky, a obdobie oddychu sa mohlo začať. Tak dlho som si prial aby to už bolo, tak veľmi som potreboval od všetkého vypnúť a venovať sa len príjemnému ničnerobeniu. Sviatky sme strávili s Miškou presne v takej atmosfére, akú som si predstavoval.
Po novom roku sme mali naplánované v tomto programe ešte chvíľu pokračovať a zakončiť ho desaťdňovým výletom v Maroku. 08.01.2019 sme mali odletieť, ak by večer predtým nezačalo snežiť, asi by sa nám to aj podarilo. Sedeli sme v odletovej hale, čakali sme na otvorenie brány z ktorej sme odlietali, a oznam o meškaní letu sme nebrali až tak vážne. Po chvíli čakania sa začalo pošuškávať o zrušení nášho letu, že lietadlo kvôli poveternostným podmienkam nemohlo pristáť v Bratislave ale pristálo v Budapešti, odkiaľ letelo hneď späť, takže náš výlet bol ohrozený. Horko ťažko sme sa zmierili s tým, že neodletíme v daný deň, no zmieriť sa s tým, že na letisku nebol nikto kompetentný, kto by nás informoval o nasledujúcom dianí, podal nám informácie čo máme ďalej robiť, ako máme postupovať a či budú aerolínie poskytovať náhradný let alebo nie, s tým sa veru zmieriť nedalo. S hŕstkou chabých informácií sme odišli z letiska. Ešte že Miška zvláda organizovanie takýchto vecí na jednotku a všetky tieto záležitosti sme si vyriešili sami. Let sme si posunuli o dva dni neskôr, s odchodom z Viedne. Ako sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy! O dva dni sme sa skoro ráno vybrali do Viedne, dúfajúc, že tentokrát sa už vracať nebudeme. Našťastie, tentokrát sa podarilo a ráno, okolo desiatej, sme už boli v Marakeši. Toto starobylé mesto a ľudia v ňom vám ponúkajú deľbu práce, akú ste ešte nezažili. Jeden pán nás vzal k taxíku, ďalší sa s nami dohadoval, po úspešnej dohode na scénu prichádza tretí, ktorý nás odviezol o 200 metrov ďalej, kde si do taxíku sadol štvrtý pán, a ten nás napokon vzal do centra Marakešu, Mediny. Medina je historické centrum, opevnené hradbami, kde koncentrácia pouličných predajcov a ľudí pôsobiacich svojim arabským šarmom na turistov, je značne prekročená nad mieru znášanlivosti.
Maročania sú veľmi príjemní ľudia, len niekedy sú priveľmi dotieraví, a so svojou predajnou taktikou neváhajú zájsť až za hranice príjemnosti. Typické slovné spojenie, ktoré počujete na každom kroku: „haj brádr, du ju vont sam haš?“, „Luk is for frí“ a v neposlednom rade „bradr prajz for ju.“ Zo začiatku je to vtipné, ale každým ďalším dňom je to viac a viac obťažujúce. Na týchto ľudí si musíte nájsť taktiku a vôbec neodpovedať, ak nemáte o ich služby alebo tovary záujem. Po prvotnom prezretí mesta sme vyhladli, a išli sme sa najesť. Opäť musím poznamenať, ak sa niečo má stať, tak tomu neujdete. Čašník, ktorý nás usadil, uvidel moju mikinu s nápisom RZZ Boxing a spýtal sa ma, či boxujem. Dali sme sa do reči, hoci sme boli v Marakeši iba pár hodín, už som bol pozvaný na tréning. Vymenili sme si kontakty a ja som mu sľúbil, že s ním pôjdem ešte v ten deň. Napokon som to nesilil a dohodol sa, že na tréning pôjdeme až nasledujúci deň. Prvý deň sme strávili v uličkách Mediny. Na hlavnom námestí, kde domáci ponúkajú rôzne aktivity a služby, cez maľovanie henou, fotenie sa s opicami či hadmi, korálkové náhrdelníky podľa svojho želania a tak ďalej, sme sa predierali na druhú stranu, keď z ničoho nič mi jeden predajca na rameno hodil opicu, aby som sa s ňou odfotili. Nemám rád a nepodporujem štýl zárobkov, pri ktorých používajú zvieratá, a tak som mu vravel nech si ju vezme, že fotku nechcem. Samozrejme, on mal pravdu a fotka s opicou by mala byť, znovu som mu vysvetľoval, že takúto fotku nechcem a v tom som mal na krku hada, ktorého mi tam dal predajca z druhej strany. Nestihol som sa ani spamätať a Miška mala zafarbenú ruku od heny, ktorú jej tam začala striekať nejaká žena, napriek tomu, že ju odmietala. Toto všetko sa udialo v priebehu asi 20 sekúnd a vtedy som pochopil význam slovného spojenia, čo je veľa, to je veľa. Od tohto momentu som si všetkých držal viac od tela. Marocké uličky sú veľmi úzke, lemované vysokými tehlovými múrmi, jazdia v nich mopedy, bicykle, autá, chodia tam ľudia, rôzne predajné vozíky, no proste všetko. Je to druh organizovaného chaosu, v ktorom sa turisti zo začiatku trošku hľadajú, ale dá sa na to zvyknúť. Ubytovanie v zariadeniach nazývaných „riad“ je celkom fajn, len v období, keď je cez deň príjemné počasie na krátke tričko, by ste nečakali nepríjemný chlad, ktorý večer zaplavuje tmavé, hlinené izby.
Na druhý deň, po prezeraní rôznych pamiatok, uličiek, obchodov a iných typickostí marockej kultúry, sme sa stretli s Mouradom a išli sme spolu do gymu, kde trénuje. Zatrénoval som si s nimi, potom prišiel čas na RZZ lapy pre ich trénera, Jada Mouhssineho, bývalého reprezentanta Maroka. Po tréningu s ním, som sa cítil super, stále sa niečo snažil pýtať, zaujímal sa, chcel aby som mu upravil techniku a zlepšil jeho boxerský prejav. Videl som že ocenil moju prácu a tak som bol veľmi spokojný. Neskôr sme sa rozlúčili a šli späť do Mediny, pretože tento klub sa nachádzal v odľahlej časti mesta.
Ďalší deň, skoro ráno, sme už sedeli v mikrobuse a vyrážali na Saharu. Cestou, naprieč pohorím Atlas, sme sa zastavovali pri rôznych kultúrnych a prírodných pamiatkach, za spomenutie stojí najmä mesto Ouarzazate, pri ktorého názve výslovnosť znela ako keby kričia RZZ.
Na druhý deň poobede sme dorazili k Sahare, kde sme noc strávili v stanoch na púšti. Večer nám domáci beduíni pripravili večeru, oheň a živú hudbu. Tento večer bol veľmi príjemný a zaujímavý, rozhodne by som sa tam ešte rád vrátil a odpovedal jednému z domácich na jeho hádanky. Nebyť toho, že mi tam zhorela bunda, bolo by to dokonalé. Na druhý deň ráno sme sa vrátili z púšte a vydali sa na dlhú cestu späť do Marakešu.
Vrátili sme sa až večer, ale to už sme plánovali nasledujúci deň, kedy sme sa doobeda vybrali do mesta Agadir, turistickej destinácie na pobreží Maroka. Cesta autobusom bola fajn, a po približne piatich hodinách sme boli v Agadire. Krásne miesto, ktoré je v tomto období pomerne prázdne v porovnaní s letnou dovolenkovou sezónou. Poloprázdne pláže, dobré jedlo, o niečo teplejšie počasie ako v Marakeši, vodné fajky a možnosť dať si niečo alko. V tomto meste mi bolo asi najpríjemnejšie zo všetkých, ktoré sme v Maroku navštívili.
Strávili sme tam tri dni a odtiaľ sme sa vybrali na nočnú cestu autobusom do Kasablanky. Mali sme vytipovanú spoločnosť, ktorou sme chceli cestovať, ale keď sme dorazili na stanicu, práve odchádzal autobus druhej spoločnosti. Ešte som nestihol zaregistrovať čo sa deje, a už mi vzali batožinu, dali ju do kufra autobusu a vypisovali nám cestovné lístky. Tak sme si sadli do plného autobusu a cestovali. Toto mesto je asi najmenej turisticky atraktívne, na prvý pohľad špinavé, množstvo schátraných budov, ale mne osobne sa páčila jeho autenticita. Jediný zaujímavý objekt pre turistov bola obrovská mešita, umiestnená na útese, pod ktorým sa rozlievalo bezbrehé more. Toto mesto ponúkalo neskreslený pohľad na pravý marocký život.
Po dvoch dňoch strávených v Kasablanke sme sa vrátili do Marakešu, kde sme strávili posledný deň a poslednú noc pred našim odchodom späť domov. V porovnaní s mestami, ktoré sme navštívili za posledné dni, bol Marakeš hlučný, plný turistov, plný zbytočného prehovárania a násilných pohľadov predajcov. Posledný večer sme našli aj v Marakeši podnik, kde sa dalo posedieť pri pive a vodnej fajke, a to bola veru vzácnosť.
Takto sme si užili posledné momenty pobytu v tejto severoafrickej krajine, nasledujúci deň sme sa už právom tešili na pravé studené, zimné, slovenské počasie. Poobede sme prileteli domov a na chvíľu sme si mohli užiť domáce prostredie. Len na chvíľu!
