Koncom mája 2018 som opätovne využil možnosť, ktorá sa naskytla na našej fakulte, a to vycestovať do Číny. Konkrétne do najväčšieho a najľudnatejšieho mesta v provincii Chu-pej, Wu-han.
Toto mesto sa rozprestiera na rozlohe 8 467,11 km² a žije tam približne 10,5 milióna ľudí. Nie je to nič jednoduché, prispôsobiť sa životu v tak veľkom meste, najmä pri rečovej bariére ktorá vám znemožňuje akúkoľvek komunikáciu. V Číne nie je veľa ľudí, ktorí vedia hovoriť po anglicky alebo po rusky, čiže jazykmi ktorými sa môžem okrem slovenčiny dohovoriť ja. Ak neviete po čínsky, ste proste stratený. Pre mňa najfrustrujúcejší na tomto celom bol práve fakt, že som sa nemohol porozprávať s domácimi, a nemohol som bližšie spoznať ich kultúru, tradície a spôsob ich života. Cesta do čínskeho Pekingu z Prahy trvala niečo cez 10 hodín a po menšej pauze v Pekingu sme dorazili do cieľovej destinácie, mesta Wu-Han. Po dlhej ceste na hotel, som si chcel konečne oddýchnuť, no bez problémov sa to neobišlo a vytúžený oddych musel ešte chvíľu počkať. Keďže nikto z nás nemal zamenené Eurá za čínske Juany, nemohli sme zaplatiť za naše izby v hotely. Zameniť si peniaze nebolo v sobotu doobeda tiež nič jednoduché. Niektoré banky boli v danej lokalite zavreté, a v tej ktorá bola otvorená, od nás požadovali vedenie účtu aby sme si mohli dané valuty zameniť. Keďže sme účet nemali, museli sme rozmýšľať ako danú situáciu vyriešiť. Na hoteli prebiehala registrácia účastníkov letnej školy a my sme poprosili jednu milú čínsku študentku, ktorá hovorila po anglicky, aby nám pomohla a ona nám s veľkou radosťou vyšla v ústrety. Za jej pomoci sme si konečne zamenili peniaze a dobrodružstvo mohlo začať.
Po menšom oboznámení sa s vlhkou klímou a blízkym okolím som podľahol únave a trošku som sa vyspal. To som ešte ale netušil, že daný týždeň bude, čo sa týka spánku, veľmi, ale veľmi náročný. V nedeľu začala letná škola a po úvodnom dni sme sa hneď vydali navštíviť najznámejšiu pamiatku v meste Wu-Han, vežu „Yellow crane tower“. Dvaja domáci študenti nás vzali na spomínanú atrakciu a sprevádzali nás celý zvyšok dňa. Veža Yellow crane tower je nádherné miesto, z ktorého môžete vidieť celé mesto. Nezvyk z bielych európanov vyššieho vzrastu viedol k prosbám čínskych dievčat a pánov o fotografie. Príjemné prekvapenie a pocit atraktívnosti nás sprevádzal počas celého výletu na tomto kultúrne nezabudnuteľnom mieste.
Letnej školy sa okrem domácich študentov zúčastnili aj študenti z Kazachstanu, Kyrgyzstanu, Talianska, Chorvátska a Slovenska. Počas nasledujúceho týždňa sme sa v ranných hodinách spoločne venovali problematike degradácie pôdy v spomínaných krajinách a hľadaním riešení na danú problematiku.
Voľný čas po skončení prednášok sme trávili spoznávaním mesta a lokálnych zaujímavostí. Čína je magická krajina s bohatou kultúrou a atraktívnou, ostrou kuchyňou, ktorá mnohým priveľmi nechutí, ale pre mňa to bolo veľmi vkusné jedlo ktoré svojou korenistou chuťou priaznivo vplývalo na môj organizmus. Ľudia sa správali dosť odmerane, neochotne a neprejavovali žiadne emócie. Možno ak by sme ovládali čínsky jazyk, mohli by sme sa im dostať pod kožu o čosi viac, no pri daných znalostiach to bolo nemožné. Organizovaný chaos v doprave sa nedal prehliadnuť, no domáci sa v tomto chaose veľmi dobre orientovali a pri veľkosti mesta a počte automobilov ktoré sa v ňom nachádzali bolo vidieť autonehodu veľmi zriedka. Nájsť nejaké miesto alebo sa spýtať na cestu bolo takmer nemožné a tak som sa rozhodol boxersky klub nehľadať a voľný čas som po náročnom roku plnom trénovania a fyzickej námahy využil na vytúžený oddych.
Počas tohto týždňa som spoznal mnoho skvelých ľudí a nadviazal zaujímavé kontakty ktoré som sa chystal prehĺbiť o týždeň neskôr po svojom návrate domov, v Kazachstane, v ktorom bola plánovaná ďalšia letná škola. Tejto letnej školy som sa v rámci európskeho projektu ktorý dané letné školy zastrešoval zúčastniť nemohol, pretože jeden študent sa mohol zúčastniť maximálne dvoch letných škôl, a keďže som bol v predchádzajúcom roku v Kyrgyzstane, do Kazachstanu som prostredníctvom školy letieť nemohol. Kazaši si nás v Číne ale veľmi obľúbili a jedna vyučujúca profesorka z Kazašskej univerzity, ktorá spomínanú letnú školu organizovala, ma pozvala aby som sa zúčastnil na vlastné náklady. Po skončení letnej školy a absolvovaní záverečných skúšok sme si vychutnali posledné dni v tejto čínskej metropole, prevzali certifikáty a pripravili sa na cestu domov.
Na letisko sme samozrejme vyrazili so značným oneskorením a už som sa začínal báť, že náš let do Pekingu nestihneme. Všetko sa nakoniec podarilo stihnúť a odleteli sme do Pekingu v ktorom sme sa ešte trochu pomotali po meste, no pozrieť mesto ako je Peking za pár hodín je nemožné, a tak sme sa uskromnili s menšou uličkou neďaleko od letiska. A to sme chceli stihnúť zakázané mesto a veľký čínsky múr.
Po dlhom a vyčerpávajúcom lete sme dorazili do Prahy kde nás už čakal šofér a vzal domov do Nitry. Prvú vec ktorú som spravil po absolvovaní viac ako 35 hodinového návratu domov by po tak náročnej ceste neočakával pravdepodobne nikto. S kufrom som prišiel do haly kde trénujem, a po vyše týždňovej pauze som si z chuti zacvičil a zničil som všetky zbytky fyzickej energie ktorá vo mne zostala. Večer som si musel ľahnúť veľmi skoro, lebo miera vyčerpanosti bola prekročená natoľko, že som nevedel ani hovoriť. Nasledujúce dni som rozmýšľal či sa mám zúčastniť a vycestovať do spomínaného Kazachstanu, ale keďže sme si s Kazachmi dosť rozumeli, a navyše je to krajina kde sa hovorí po rusky, čo mi mohlo veľmi pomôcť v zlepšení tohto jazyka na strane jednej a na strane druhej je Kazachstan čo sa boxu týka svetová veľmoc, rozhodol som sa kúpiť si letenku a centrálnu Áziu navštíviť po piatich dňoch doma opäť.
