Prvé dva dni po príchode domov som len trénoval, ale keďže vo štvrtok som mal štátnice a chcel som ich spraviť, musel som sa do toho aspoň trošku pozrieť. V stredu som si naordinoval deň kedy nebudem robiť nič a povenujem sa len škole. Po takto strávenom období ničnerobenia to nie je veľmi jednoduché, donútiť sa učiť, ale nejak som sa s tým popasoval a aspoň som mal prehľad čoho sa skúšky budú týkať. Na druhý deň ráno som si povedal, jednoducho to dám a bude pokoj. Na štátniciach mi perfektne vyšla obhajoba práce a šťastie ktoré som mal pri vytiahnutí štátnicovej otázky by som nemenil za nič. Odštátnicované ideálne a plus, cena dekanky za najlepšie spracovanú bakalárku. Na to že som nestíhal ani žiť a medzi všetkými povinnosťami a záujmami som takto k spokojnosti ukončil prvý stupeň školy, som nejakú výraznú satisfakciu nepociťoval. Bola to len ďalšia zvládnutá úloha a musel som ísť ďalej.
Týždeň som si potrénoval v o niečo väčšom kľude ako predtým a začiatkom Júla som sa vybral na posledný trip s Dušanom a Nikou. Z Nových Zámkov sme na vlaku odišli do Budapešti a odtiaľ na ďalšom priamo do Zagrebu. Cesta prebehla v pohode a nebyť domácej hrušky ktorú som vzal, určite by trvala dlhšie.
Po príchode do Zagrebu sme prvú noc spali v tichej časti mesta, no na druhý deň sme sa už presunuli do centra, kde sme strávili nasledujúci týždeň. Zagreb je pekné mesto a práve prebiehajúce majstrovstvá sveta vo futbale umocňovali zážitok z tohto pobytu. Toto mesto vo mne zanechalo príjemné pocity. Chorváti sa prebojovali až do finále, veľká škoda že nevyhrali. Domáci prežívali zápasy Chorvátska vo veľkej eufórii a v zápale fandili až do konca, čo sa cenilo najmä v zápase s Ruskom. A pozápasové oslavy, tak to radšej ani nebudem rozoberať, to musíš len zažiť.
Druhý deň sme sa ráno vybrali pozrieť na Univerzitu, kde prebiehala letná škola. Zhodou okolností sme prechádzali po jednej z hlavných ciest centra, keď ma Dušan upozornil na boxersky klub, ktorý sme práve minuli. Keď to tak má byť, tak to tak bude, išiel som sa zoznámiť a dohodnúť tréning. Trénovalo sa až poobede, veľa ľudí bolo kvôli letným mesiacom odcestovaných.
Po dohodnutí sa s trénermi v tomto gyme sme sa cez park, v ktorom bola Zoo, snažili dostať na Univerzitu. Nebolo to práve najbližšie, ale celé dni strávené chodením nebola pre nás v poslednom období žiadna novinka a tak sme sa nakoniec, spotení ale predsa, na danú Univerzitu dostali. Po príchode sme sa našli s ľuďmi, ktorí boli zúčastnení a išli sme sa spolu naobedovať. Na tejto letnej škole bolo mnoho nových tvárí a tak sme sa rozhodli zostať tam len chvíľku a potom si ísť po svojom. Pri odchode sme stretli baby, ktoré s nami boli v Číne a tak sme sa dali do reči a dohodli sa na stretnutí. Cestou naspäť som sa odpojil a išiel si po veci na tréning.
Gym bol fajn a trénoval v ňom aj uznávaný a veľmi pohodový tréner, ktorý sa v chorvátskej reprezentácii dostal na Olympijské hry. Chcel som si zatrénovať s boxermi, ktorí tam práve trénovali, ale ako som už spomínal, kvôli letným mesiacom ich tam priveľmi nebolo. Jeden „sympatický pán“ ktorý začínal práve trénovať, ma pozval do ringu, na sparing s ním. Takéto výzvy sa predsa neodmietajú! Tak som si s ním strihol 6 kôl v ringu. Ako sa hovorí, zdanie niekedy klame, a tento pán sa už potom nechcel vyťahovať ale radšej sa priateľsky rozprával. Následne som sa veľmi dobre porozprával so spomínaným trénerom, ktorý bol dlhoročný úspešný reprezentant Chorvátska. Nečakal by som až taký príjemný rozhovor a prístup, ale keď zavolal manažéra, ktorý sa venuje organizovaniu rôznych turnajov a plní významnú funkciu v chorvátskom boxerskom zväze, to bol pre mňa strop. S týmto pánom som sa rozprával o možnostiach spolupráce a účasti na rôznych turnajoch ktoré organizujú. Dohodli sme sa na ďalšom tréningu a so spokojnou hlavou som sa vybral preč. Večer sme sa motali po centre Zagrebu a objavovali jeho zaujímavé zákutia. Nič lepšie asi byť nemôže, všetko hralo do karát a bez starostí som si mohol užívať leto.
Ďalší deň sme sa vybrali do Ljubljany, hlavného mesta Slovinska. Spali sme asi 2-3 hodinky, tak to tak aj vyzeralo. Ljubljana je starobylé, no veľmi krásne mesto, vhodné pre turistov, ktorí sa chcú poprechádzať jej uličkami a načerpať novú energiu. Počas tohto výletu som sa cítil neskutočne príjemne. Toto mesto na mňa pôsobilo pravdepodobne najpríjemnejšie zo všetkých, v poslednom čase navštívených miest. Deň strávený prechádzaním sa po Ljubljane ubehol rýchlo a večer sme sa vrátili späť do Zagrebu, kde nás čakalo semifinále majstrovstiev sveta vo futbale.
Pred týmto zážitkom som sa šiel ešte fyzicky zničiť do blízkeho parku a potom sme mohli vyraziť do ulíc. Chorváti zvíťazili v napínavom súboji a bolo čo oslavovať.
Niekoľko dní sme si takýmto štýlom užívali bezstarostný život v Zagrebe, plnom kultúrnych pamiatok, rôznych festivalov a spoločenských akcií, turistov a chorvátskych vlajok azda všade. Zúčastnil som sa pár tréningov, kde som spoznal množstvo zaujímavých ľudí a nadviazal som ďalšiu formu možnej spolupráce. Cesta domov cez Budapešť bola o čosi horšia ako cesta tam. V Maďarsku nás pri kontrole v poloprázdnom vlaku ozbíjali maďarskí kontrolóri lístkov, formou pokuty, kvôli nekúpeným miestenkam. Ale nedalo sa nič robiť a po chvíli hnev opadol. V Budapešti sme si ešte užili zvyšok tohto výletu túlaním sa popri brehoch Dunaja.
Posledný trip s touto partiou ľudí sa blížil ku koncu a ja som si uvedomil, že po návrate domov ma čakajú promócie, na ktorých prednesiem ďakovný príhovor. Bol to sľub, ktorý som dal babám na študijnom oddelení a chcel som ho dodržať. Kvôli tomuto dňu som sa rozhodol zostať ešte pár dní doma. To už som ale mal kúpenú letenku do Kazachstanu, kde som mal v pláne stráviť celé leto. Malo to tak byť? Nemalo to tak byť?
