Domov som dorazil bez problémov a trojmesačný pobyt doma sa mohol začať. Stretával som sa s priateľmi, rodinou, zažil som veľa nových vecí a rozprávať bolo o čom. Po pár dňoch doma som opäť začal poctivo trénovať a po pár dňoch tréningu sme spolu s priateľmi z klubu BC Stavbár Nitra opäť absolvovali náročné kondičné sústredenie na Štrbskom Plese v Tatrách. Tieto sústredenia sú super, pretože sa tam väčšinou zíde boxerská špička zo Slovenska a za tvrdých podmienok sa tam naberá kondícia na nadchádzajúcu sezónu ale na druhej strane je tam skvelý kolektív a zažije sa tam kopec, kopec srandy. V tomto duchu prebiehalo aj toto sústredenie, až na to že tam nebolo toľko veľa boxerov ako zvyčajne ale bolo nás tam asi 12 a bol to nesmierne užitočne využitý čas v krásnom prostredí a v rodinnej atmosfére.
Po návrate domov sa trénovalo viac v boxerskej réžii a príprava sa začala sústreďovať viac na zápasové tempo. Počas tohto pobytu na Slovensku som absolvoval dva výborné zápasy, jeden proti súperovi z Poľska v rámci európskej interligy a druhý zápas na galavečeri v Topolčanoch proti známemu boxerovi z Galanty. Oba dueli sa mi boxovali výborne, s prehľadom, so silným kondičným základom, s chuťou po víťazstve a so zmeneným štýlom s Portorickými prvkami som bez problémov zvíťazil. Náročný bol hlavne duel s Poliakom, ktorí aj napriek tomu, že mal asi o 8 kilogramov viac a vládal biť celé tri kolá vo veľkom tempe, nedokázal nájsť recept na moju šachovú partiu. Po zápase som ledva dýchal, to si pamätám do teraz, bol to zápas vo váhe do 91kg (ja som mal asi 84kg a poliak dorábal váhu tesne pred vážením, p.s. aj tak ju neurobil) a na túto váhu bol netradične plný výmen a boxoval sa vo vysokom tempe. Keď sa skončil a rozhodca nás volal do stredu ringu na vyhlásenie víťazov, v bruchu som mal kŕčovité bolesti a nevedel som sa ani nadýchnuť ale ako náhle mi rozhodca zdvihol ruku na znak víťazstva, bolo mi to jedno a tešil som sa z výhry.
V podobnej príprave ako pred prvým odchodom do USA som pokračoval aj v tomto období a do tréningov som dával ešte viac ako pred tým, cieľ bol jasný, ísť do USA a vybaliť to tam vo veľkom štýle.
Presne 11 Marca, 2015 som znovu odletel do USA. Cesta bola našťastie bez problémov, no napriek tomu, že kartu záhradkára som už nevlastnil, podobná kontrola na imigračnom pracovisku ma neminula =)
Našťastie sa odohrala až na letisku v Bostone, a tak mi to neprekážalo, už som nemal čo zmeškať. Po anglicky som už vedel oveľa lepšie a tak som len čakal čo sa bude diať. Ako som sledoval imigračných pracovníkov popri ich rozhovoroch s cudzincami, jedného som si vyhliadol a dúfal som že sa dostanem práve k nemu. Práve sa rozprával s rusky hovoriacim pánom ktorý vraj išiel za dcérou, a ja som sa mu snažil tlmočiť slová colníka do ruštiny a naopak colníkovi jeho ruské výrazy do anglického jazyka. Myslel som si, že mi to trošku pomôže a že sa dostanem k danému latino vyzerajúcemu pracovníkovi, no po vybavení daného rusky hovoriaceho pána sa postavil a vystriedal ho tam menej sympatický pán, vyzerajúci oveľa americkejšie ako jeho predchodca. Zavolal ma a spŕška jeho otázok bola podobne nepríjemná ako pri rozhovore ktorý som musel absolvovať počas prvej návštevy USA. Kufor sa zjavil rovnako rýchlo ako aj prvý raz a keď mal pracovník na rukách biele gumenné rukavičky, vedel som že to nebude na krátko =)
Po skontrolovaní batožiny a ďalších rozhovoroch ma konečne pustili, opäť som bol na pôde USA a tešil som sa na nové skúsenosti a zážitky.
Hneď ako som sa vybalil a oddýchol si, zašiel som do gymu, ktorý som opisoval počas mojej prvej návštevy USA, Canal street gym. Jeho majiteľ a tréner Jose Bugzzy Martinez bol veľmi priateľský človek, srandista na prvý pohľad. Jeho hlavná garda boli vo váhe do 91kg Jesus Flores, vo váhe do 69kg Xavier Vega, a vo váhe do 75kg sa do popredia dostával Yamarco Guzman. Toto bola moja partia na nasledujúce tri mesiace. Všetci boli veľmi šikovný a na majstrovstvách USA sa pravidelne dostávali do bojov o medailové umiestnenia. Xavier Vega v tom čase obsadil na majstrovstvách USA na finále v Las Vegas 3. miesto. Jesus vyhral tiež nejaký zápas, dva, no na medailu nedosiahol. Títo chlapci boli veľmi motivovaný a hnaný za úspechom v ringu a preto som ich spoločnosť využil na plno a makal som s nimi ako sa len dalo. Aj do tohto gymu za mnou začal chodiť môj kouč Alberto a trénoval som stále pod jeho vedením aj keď zmenu by som v tom čase veľmi rád privítal. Do gymu začali postupne chodiť nový boxeri a jedným z nich, za ktorého účasť som veľmi rád bol Alexis Santos, super ťažká váha, bombardér s výzorom a štýlom Mika Tysona. Veľmi šikovný profi boxer o ktorom si myslím ešte budeme počuť ak to tam s jeho tímom zvládnu po politickej stránke. Už v tom čase prerážal v profi boxe v USA a myslím si že pri správnom manažovaní to dotiahne ďaleko. Za sparing s týmto boxerom som veľmi vďačný a za jeho pochvaly po sparingu ešte viac. Jeho slová mi dodali veľa sebavedomia.
Mrzí ma len to, že všetky natočené sparingy a fotky ktoré som mal z toho obdobia podľahli nie dlhej životnosti môjho hard-disku a uchovali sa len niektoré z nich. Ale z hlavy mi ich už nevezme nikto. Tréningy boli o čosi pestrejšie ako počas prvej návštevy USA, za tréningy som platiť nemusel, a v tomto klube sa o mňa starali ako sa patrí, za to som všetkým ľudom z daného gymu veľmi vďačný.
Od začiatku mojej púte v tomto gyme bol dohodnutý zápas ktorý som mal absolvovať po dvoch mesiacoch a ak by sa nejaký iný pritrafil skôr, bolo by to veľké plus. Jeden sa pre mňa vybavoval na malom galavečeri v meste v ktorom sídlil aj Canal Street Gym, Lawrence, ale nebol dohodnutý na 100% a tak som vyčkával. Mal to byť jednoduchší zápas ako predchádzajúci duel no na nešťastie súper odmietol našu ponuku a mne zostávalo sa len ďalej pripravovať na dohodnutý zápas ktorý sa pomaličky blížil. Čím bol zápas bližšie, trénovalo sa mi lepšie a cítil som sa pripravený. Moja váha bola dlhodobo upravovaná takže s tým som problém nemal a mohol som sa venovať ladeniu formy. S trénermi sme chodili na sparingy do rôznych gymov, kde som sa stretával s tvrdými chlapcami boxujúcimi za svoju štvrť. Tieto zážitky mi dali veľa skúseností a spoznal som veľa super ľudí. Za sparingami sme často cestovali aj 4-5 hodín, do iných štátov a miest. Bolo to super a za tieto skúsenosti som veľmi vďačný.
Pripravený som bol na 98% a prišiel deň zápasu. Cítil som sa super, v daný deň som si oddýchol, skontroloval váhu ktorá bola v poriadku a pomaličky som sa pripravoval na zápas. Poobede som sa vybral na miesto zápasu, kde som sa stretol s mojimi trénermi a ostatnými chlapcami z klubu ktorý mali mať zápas tiež. Odvážil som sa, prešiel som cez lekársku prehliadku, ktorú je každý boxer povinný absolvovať v deň zápasu a išiel som sa najesť. Odvážený som netrpezlivo čakal kým galavečer začne a ja uvidím svojho súpera. No to by muselo všetko ísť ako po masle. Môj súper neprichádzal, ja som čakal a čakal, už som začínal byť netrpezlivý a on stále nechodil. Tréner ktorý tam bol so mnou im viac krát volal a vravel mi niečo v tom zmysle, že uviazli v zápche, alebo niečo na ten spôsob, že čochvíľa prídu. No oni nechodili a nechodili a galavečer sa začal. Vedel som, že ak neprídu a nebudem mať ten zápas, celé tri mesiace boli v podstate na nič a to na čo som sa pripravoval nebudem mať kde ukázať. A to sa aj stalo, súper neprišiel a z môjho zápasu nakoniec nebolo nič. Na poslednú chvíľu mi chceli vybaviť jedného súpera ktorý tam taktiež ostal bez zápasu, bol o niečo ťažší ako ja, no neskúsený a aj napriek tomu že sme váhu ktorú mal akceptovali, jeho tréneri ho do zápasu pustiť nechceli a tak som celý smutný opustil galavečer a išiel som do Burgerkingu na Oreo Shake. Týmto sa to u mňa zlomilo a zvyšné obdobie ktoré som tam strávil som trénoval len tak aby som sa hýbal a skôr som si začal užívať voľno ktoré som mal a začal som chodiť hore dole po okolitých mestách a cestoval som koľko sa dalo. Dva týždne pred koncom ma prišla navštíviť moja priateľka Kristínka s ktorou sme si USA užili a už som to bral skôr ako dovolenku. To, že môj súper neprišiel a ja som nemal kde vybuchnúť, bol hlavný dôvod môjho morálneho úpadku v športovom smere a tým pádom aj koniec mojich pokusov preraziť v USA v amatérskom boxe.
V Polovici Júna som sa vrátil späť na Slovensko kde ma čakal prijímací pohovor na vysokú školu SPU v Nitre, kde som sa pred odchodom do USA rozhodol nastúpiť. Prvotný dôvod bol ten, aby som mohol ako študent v USA zostať dlhšie ako tri mesiace, no nakoniec som sa tejto úlohy chopil zodpovedne a na SPU v Nitre študujem dodnes. O tom Vám prezradím viac v ďalších častiach.
