Zelení mužíci
Za niekoľko dní si pripomenieme ôsme výročie ilegálnej anexie Krymského polostrova, ktorá prebehla ako výsledok ruskej vojenskej intervencie v rozpore s medzinárodným právom a dohodami. Na jej začiatku boli maskovaní vojaci v zelených neoznačených uniformách, ktorým neskôr prischol názov malí zelení mužíci. Režim v Kremli spočiatku zapieral, že by mali títo mužíkovia niečo spoločné s ruskou armádou a naznačil, že zrejme ide o skupiny sebaobrany, ktoré možno kúpili uniformy podobné tým ruským v miestnych vojenských obchodoch.
Táto hra na slepú babu trvala do apríla 2014, kedy ruský prezident Putin prvý krát verejne priznal, že sa ruské špeciálne jednotky podieľali na udalostiach na Kryme s cieľom „chrániť“ miestnych obyvateľov a „pripraviť“ podmienky na referendum. To sa napokon zrealizovalo v rozpore s ukrajinskou ústavou, bez prítomnosti medzinárodných pozorovateľov z OBSE, ale za prítomnosti spomínaných zelených mužíkov, teda špeciálnych jednotiek ruskej armády.
Maskirovka
Táto ruská hra na slepú babu sa volá maskirovka, pričom ide o vojenskú taktiku, ktorej súčasťou je utajenie, imitácia, rôzne manévre zamerané na oklamanie a popieranie a v poslednom čase najmä dezinformovanie. Jej historické korene siahajú niekde až do roku 1380, keď ruský princ Dmitrij Ivanovič dokázal poraziť približne dvojnásobnú presilu mongolsko-tatárskych vojsk Zlatej Hordy aj vďaka tomu, že sa časť vojska ukryla v lese, odkiaľ potom nečakane zaútočila. Súčasná garnitúra v Kremli sa hrdo hlási k tejto vojenskej taktike a veľmi efektívne ju využíva na dosiahnutie svojich cieľov, či už ide o zasahovanie do volieb v iných krajinách, vypúšťanie protichodných verzii výkladu nejakej udalosti (ako napríklad zostrelenie lietadla MH17), alebo odvádzanie pozornosti. Peter Pomerantsev veľmi výstižne opísal aplikovanie maskirovky v 21. storočí vo svojej knihe Nič nie je pravda a všetko je možne.
Po ôsmich rokoch od spomínaného začiatku vojny na Ukrajine sa svet opäť s napätím pozerá na súčasnú eskaláciu, keďže prezident Putin zhromaždil na rusko-ukrajinských hraniciach a tiež v Bielorusku približne 130 tisíc svojich vojakov. Popri tom vyjednáva so Západom o prepísaní bezpečnostnej architektúry Európy, pričom Ukrajinu drží ako rukojemníka. Režim v Kremli popiera právo každého štátu slobodne sa rozhodnúť o svojej budúcnosti. Je jedno, či ide o Ukrajinu, Gruzínsko, Moldavsko, Fínsko alebo Švédsko, ide o princíp, ktorý určuje jasnú červenú líniu pre demokratické krajiny. S tým sa však prezident Putin nevie zmieriť, keďže túži po inom geopolitickom delení sveta, kde budú pri hlavnom stole sedieť iba veľké štáty, ktoré si medzi seba rozdelia zóny svojho vplyvu.
Deň jednoty
16. február označili americké a britské zdroje ako možný deň ruského útoku. Zverejňovaním týchto spravodajských informácii môže ísť z ich strany o snahu nenechať si vnútiť nejaký informačný naratív zo strany Ruska, ale hlavne celková snaha odradiť Kremeľ od útoku. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj reagoval na tieto informácie tým, že vyhlásil Deň jednoty. „Povedali nám, že 16. februára dôjde k útoku, ale my z toho urobíme Deň jednoty. Na budovách vyvesíme naše vlajky, všade budú modro-žlté stuhy a celému svetu ukážeme našu jednotu. Máme jednu veľkú európsku túžbu, chceme slobodu a sme pripravení za ňu bojovať “, povedal Zelenskyj.
Čo bude ďalej?
Rusko medzitým informuje o ukončení vojenského cvičenia na Kryme a taktiež o stiahnutí časti svojich jednotiek z ukrajinskej hranice. Vladimír Putin získal bezprecedentnú pozornosť zo strany Západu, na pravidelnej báze má telefonáty s americkým prezidentom Bidenom a Moskva sa stala momentálnou destináciou európskych lídrov. Z tohto pohľadu dosiahol jeden zo svojich cieľov, že Rusko je momentálne v centre pozornosti. Čo zo svojho pohľadu stratil je fakt, že sa mu nechtiac podarilo zjednotiť demokratický svet, keďže pozícia väčšiny spojencov NATO a EU sa zdá byť až na pár detailov jednotná.
Prípadnou inváziou môže získať buď časť ukrajinského územia, alebo v prípade celoplošnej invázie sa mu zrejme podarí dobiť Kyjev, ale nepodarí sa mu získať Ukrajinu, ktorú stratil už dávnejšie. Prípadná totálna vojna na Ukrajine ho môže stáť všetko aj na domácej politickej scéne, ktorá je týmto jeho avantúram naklonená iba v prípade rýchleho útoku pri minimálnom počte ruských strát, ako to bolo napríklad v Gruzínsku, na Kryme, alebo v Sýrii. Otázkou najbližších dní a možno týždňov je hlavne to, či nie je súčasné stiahnutie časti vojsk iba maskirovkou. Odišlo síce pár vojakov, ale prezident Putin so svojou predstavou o geopolitickom delení sveta nikam neodchádza.
