Keď sme sa rozhodovali, či si na cestu s našim malým synom požičať auto (vlastné sme nemali), alebo cestovať ekologicky vlakom, vybrali sme si druhú možnosť.
Jeden slovenský IC vlak začína už vo Viedni (ako osobný, v Ba k nemu pripoja niekoľko vagónov) a pokračuje priamo až do Košíc. Keďže sme cestovali z Mníchova na východ Slovenska, vybrali sme si taký vlak, aby sme vo Viedni mali prestup práve na toto IC-čko.
Medzi Mníchovom a Viedňou premávajú vlaky Railjet. Nie sú síce nízkopodlažné, ale majú nízke schodíky, čiže dostať do vlaku kočiar nebol problém. Vybrali sme si vagón pre rodiny s deťmi. Na jeho začiatku je obrazovka v ktorej idú rozprávky a pred ňou sú schodíky (ako sedačka, pre nášho malého preliezačka). Keby bolo treba, s kočíkom sa dá vojsť bez problémov aj do uličky medzi sedačky, my sme ho ale nechali v odkladacom priestore na začiatku vagóna (určenom pre kočíky).
Mníchovská aj Viedenská stanica majú nie len eskalátory ale aj výťahy, takže pohyb s kočiarom je bezproblémový. Vo Viedni na nástupišti už čakal jeden vozíčkar na náš vlak. Vedľa neho boli pracovníci stanice s vysokozdvižnou plošinou. Vravíme si že paráda, budú ho nakladať do vagóna, dáme im tam aj náš kočík a nemusíme ho vynášať po schodoch (v slovenských vozňoch sú vyššie ako v Railjetoch). Čakali sme teda s nimi, kým niekto otvorí bočné dvere do odkladacieho priestoru - tam by inak ten vozíčkar cestoval celú cestu. Ale necestoval.
Po chvíli nám sprievodca oznámil, že tie bočné dvere na vagóne neotvorí, lebo nemá kľúče. Tie má vlakvedúci, ale on nastúpi až v Ba. Tak si vravíme že čo už, my kočík do vlaku dostaneme, ale chudák vozíčkar, ten si bude musieť počkať (možno preňho aj lepšie, lebo ďalší vlak šiel nízkopodlažný do Petržalky).
Vyniesli sme kočiar do vagóna, chcel som ho zaniesť do toho odkladacieho priestoru, ale nastal problém – nezmestil sa cez dvere do uličky. Máme síce kočiar štandardných rozmerov, ale dvierka na slovenskom vagóne sú aj tak užšie. Musel som odmontovať jedno koleso aby cez ne prešiel až do odkladacieho priestoru (našťastie zvnútra bol otvorený). Keby sme potrebovali dostať kočiar až ku sedačkám, tak jedine bez odmontovaného kolesa, čo nie je úplne praktické. Cestovali sme inak tiež v detskom vagóne, ktorý sa ale od ostatných líšil iba tým, že na stenách kupé boli polepené obrázky zvieratiek a na stolíku nakreslený plán pre človeče nezlob se.
V Ba, keď k nám pripájali vagóny, som sa šiel sprievodkyne spýtať, či nám v Poprade zvonku otvoria dvere na tom odkladacom priestore, keďže tam máme kočiar. Lebo že vo Viedni si s tým Rakušáci neporadili. Tak ma ubezpečila, že sa nemusím obávať a môžem sa spoľahnúť na slovenskú kvalitu, tu mi to otvoria.
Tak sme sa potešili, že sme opäť na Slovensku :)
PS: V Poprade tie dvere normálne otvorili a neobťažovali sa so žiadnou plošinou. Kočiar z vlaku vyložili ručne (čo nie je až taký problém, zaujímalo by ma ale, čo by robili s vozíčkarom). Keď sme cestovali naspäť rovnakým IC-čkom, tak som sa za Bratislavou sprievodcu pre istotu šiel spýtať, či tie dvere bude možné otvoriť aj vo Viedni (krátko som mu opísal čo sa nám stalo predtým). Tak mi povedal, že on je na takéto situácie pripravený a keby aj Rakušáci kľúč nemali, on nosí so sebou vlastný, že ho kúpil za euro v Tescu :).
PPS: Trochu mi je ľúto, že táto príhoda ľudí s malými deťmi od cestaovania vlakom skôr odradí ako namotivuje...
