Budím sa niekedy okolo desiatej, takže spánok výdatný. Doma som sám. Julie je v práci a jej kamoška bola venčiť psa. Keď sa vrátila, pripravila mi raňajky. Ja som si potom požičal počítač a na CS rozposielal žiadosti o ubytovanie všade po ceste. Toulouse, Bilbao, Santander, Gijon.
Okolo 12ej prišla Julie, tak sme sa naobedovali. Chvíľu som uvažoval, či si nedám pauzu a nepobudnem u nich ešte jeden deň. Bola to príjemná zmena po dvoch dňoch stopovania byť u dvoch Francúzok. Ale Julie sa ponúkla, že ma odvezie na peáge, ktorá je na môj smer. Bol som najedený, vonku je pekne, tak sme sa rozlúčili. Jasne, že keď pôjdem späť, mám sa zastaviť a jasne, že keď ony niekedy budú na Slovensku, majú sa ozvať :).
Niekedy okolo 13:00 som sa postavil za peáge. Po asi 15 min za mnou prišiel chlapík, niečo ako obsluha peáge a vysvetľuje mi, že tam stáť nemôžem. Neviem, či je to rovno zakázané, že by som dostal pokutu od polície, ale on ma žiada, aby som sa presunul pred peáge. Vravel, že je to kvôli bezpečnosti.
Ja som sa cítil bezpečnejšie za peáge. Tam sa totiž autá po zaplatení mýta iba rozbiehajú, takže idú pomalšie. A hlavne sa pozerajú okolo seba, lebo sa tam cesta zužuje, takže sa musia zaradiť. Keď prichádzajú z diaľnice, tak pred peáge len dobrzďujú a väčšinou idú oveľa rýchlejšie. A okrem toho sa tam cesta rozširuje, takže nedávajú až taký pozor na dianie okolo seba, lebo majú dosť miesta. A ešte sa mi zdalo, že keď autá prichádzajú, tak si ma vodiči ani nevšímajú. Akoby sa zameriavajú iba na to, ktorá závora je práve voľná.
Ale čo som mal robiť, nechcel som mať problémy. Po asi 20 min si ma predsa jeden šofér všimol. Zastavila pri mne dodávka. Šofér vystúpil, prišiel ku mne, otvoril zadné dvere a zrejme mi povedal, že si tam mám zložiť batoh. Ja som mu veľmi nerozumel, komunikovali sme cez spolujazdca. Zložil som si teda veci do zadu. Šofér mi ešte ponúkol na pitie. Išli priamo do Nimes, čo som mal na tabuľke, takže som bol spokojný.
So šoférom som si teda veľmi nepokecal, ale so spolujazdcom sme pokecali kvalitne. Chalan bol niečo starší odo mňa. Že sa vezie s tým šoférom na spôsob share ride. Šofér na nete napísal, že vtedy a vtedy ide tam a tam a chalan sa mu ozval. Že takto s ním chodí dlhodobo.
Chalan šiel do Nimes za wise man-om. Cestou sme teda mali filozofickú debatu. Riešili sme napr. maximálnu povolenú rýchlosť na diaľnici. Chalan hovorí, že vo FR majú obmedzenie 130km/h keď neprší a 110km/h keď prší, ale že to nie je dobré. Že v Nemecku to je vyriešené lepšie, tam je rýchlosť neobmedzená (v praxi je ale na veľa miestach obmedzená). Funguje to na však ľudí tak, že čo nemajú zakázané, to nepotrebujú skúšať. Takže tam je o veľa menej nehôd (oficiálne štaitistiky nemám k dispozícii) ako vo Francúzsku.
Ja som mu radšej nevravel, že na mojej ceste do Mníchova som chvíľu šoféroval a keď som sa dostal do Nemecka som skúšal, čo tá dodávka dá. No proste, mal s tým pravdu, že ľudí láka si skúsiť vysokú rýchlosť.
Vysvetľoval mi aj ako fungujú vetry vo Francúzsku. Resp. kde sme práve boli - približne uprostred južného Francúzska. Vietor (sa mi zdá, že vravel Mistrál - podľa Wikipedia to bude on) začína niekde na severnom pobreží Afriky, ponad Stredozemné more ide cez Španielsko (alebo Španielsko obchádza?) a cez SZ Francúzska. Od Atlantiku sa zvrtne späť do vnútrozemia FR (aspoň teda, takto nejak si to pamätám). Tento vietor je suchý, preto aj tá oblasť, ktorou sme prechádzali, je vysušená. Ale je tam cez 300 dní v roku slnka, preto sa tam darí, už neviem čomu.
Škoda, že keď sa človek dozvie veľa nových vecí, tak si ich potom nepamätá. A to som si povedal, že si budem z cesty robiť poznámky. Písal som si aspoň poznámky o tom, kto, kde, kedy ma viezol. Ale tiež nie až tak podrobne, ako som chcel.
Asi pol hodinu pred Nice sa ma spýtal, či chcem vidieť Portugal. Trochu som nechápal tej otázke, keď som mu už predtým vravel, že stopujem do Porta. Vysvetľuje mi, že je to pekné miesto, mal by som sa tam ísť pozrieť. Tak som pochopil, že to čo ja rozumiem ako Portugal, je Pont du Gard. Zachovalý rímsky akvadukt. Už neviem presne, či nevravel, že najkrajšia vec, čo vo Francúzsku majú, ale vravel, že určite preňho viac zaujímavý je tento most, ako celé mesto Nimes.
Na ten most sa pýtal šofér, že či som tam už niekedy bol a či to chcem vidieť, že tam odbočí ak chcem. Ale sme sa nejak nepochopili, ja som si najprv myslel, že ma tam zložia a odídu a proste, prešli sme odbočku, takže už bolo neskoro. Určite sa tam mám ísť niekedy pozrieť. Odporúčam aspoň vygoogliť - Pont du Gard.
Vyložili ma na vstupnej peáge do Nimes. Od tejto chvíle začína zaujímavejšia časť mojej cesty. Mohlo byť niečo po 15:00. Dal som si pauzu a užíval slnko. Ešte počas cesty som rozmýšľal, či sa pôjdem pozrieť aj do mesta. Strašne by som chcel vidieť arénu, kde Rammstein nahrali koncert Volkerball. Je to obrovská stará rímska aréna na spôsob kolosea. Ale z centra by som musel šlapať dlho späť.
Po krátkej pauze som sa teda vybral na druhú stranu cesty, smerom z Nimes na diaľnicu. Asi 50 m za peáge, (miesto, na ktorom obvykle začínam stopovať ja), už stál nejaký chalan. A pred peáge stál ďalší. Normálne som sa potešil, že môžem konečne s niekym stopovať a že pokecám a tak. Prišiel som k tomu pred peáge, začal som štandarnými otázkami, že kam ide. Samozrejme anglicky. On na mňa dal ako prvú otázku „are you czech?". Ja som nepochopil, tak mi ju zopakoval. Odpovedám, „no, slovak", na čo on odpovedal, „ja som čech".
Volá sa Honza, funguje v Prahe, je niečo ako jazykový vedec a multilingvista (hlavne čo sa týka románskych jazykov, ale so mnou napríklad rozprával slovensky, nie úplne najčistejšie, ale nebolo to zlé :). Po dvoch mesiacoch v Porte som už aj ja zistil, že nás Slovanov nie je až také ťažké odhaliť podľa prízvuku, keď hovoríme anglicky. (A teda, je pre mňa zaujímavé pozorovať aj skladbu anglickej vety, keď hovorí človek s rodným slovanským jazykom. Mám takú teóriu, že angličtina sa pomaly pretvára tým, ako ju používajú ľudia s rôznymi rodnými jazykmi a aj toľko málo pravidiel, čo v angličtine je - hlavne pri skladbe vety, sa vytráca. Hlavne preto, že slovanské jazyky (teda, neviem určite, ale predpokladám, že všetky), nedodržiavajú prisudzovací sklad ako v angličtine. Potom máme zamlčaný podmet a pod. To je zase podobné s románskymi jazykmi. A tak angličtina dostáva zabrať.) Vráťme sa späť k Honzovi na peáge za Nimes.
Že tam už stojí asi hodinu. Ja som sa strašne potešil, že som ho stretol. Pre mňa to bolo vlastne skoro neuveriteľné, že uprostred Francúzska stretnem stopára z mojich končín. Tak som sa pri ňom zložil. Najprv sa mi zdalo, že sa mu to až tak veľmi nepozdáva, že dvaja chlapi stopujeme na tom istom mieste a asi by bol radšej aby som šiel ďalej. Ale nepovedal to na rovinu (to sme asi my Česi a Slováci, že svoj názor nejak extra nepretláčame) a mal som takú dobrú náladu, že som som sa s ním strašne chcel rozprávať, tak som ostal.
Stopovali sme teda pred peáge. Vravel som mu, že štandardne by som šiel za peáge, či tam nechce ísť, ale že on radšej ostane tu. Toho chalana za peáge totiž o chvíľu na to niekto zobral. Medzičasom na peáge prišiel ďalší stopár, postavil sa presne na ňu, čiže medzi jednotlivé rampy, cez ktoré chodia autá. On sa so šoférmi aj rozprával. Toto je celkom efektívny spôsob stopovania, lebo za chvíľku aj jeho niekto zobral.
Ja som stopoval na tabuľku Perpignan. To je mesto, kde býva môj francúzsky kamoš, ktorý mi vybavil prespanie vo Valence. Po dvoch dňoch ma spanie na divoko v spacáku pri ceste prestalo baviť a opäť sa mi zapáčilo normálne civilizované spanie. Chcel som sa teda dostopovať k nemu. Perpignan bol odtiaľ dobrých 200 km.
Honza stopoval na tabuľku Béziers. Od Nimes je to asi 120 km. Stopovali sme tak, že som stál pár metrov pred ním, aby bolo vidno, že nie sme spolu, hoci cestu sme mali spoločnú. Boli sme v takej vzdialenosti, aby sme sa mohli rozprávať.
Mal so sebou jeden batoh, o veľa tažší ako je môj, a tašku do ruky, ktorá bola tiež dosť ťažká. Jeho prevažným nákladom boli knihy. On je asi prvý človek, ktorého poznám, ktorý stopuje nie preto, že je dobrodruh, ale preto, lebo je to lacný dopravný prostriedok. Ja vlastne tiež využívam stop lebo je to zadarmo. Ale chodím stopom preto, lebo to mám rád. Nie som síce z tých, čo sú strašne happy, že spoznajú nových ľudí a môžu s nimi kecať. Ja som niekedy (dosť často) rád, že ma napríklad vezme pár, takže sedím v zadu a nemusím sa s nimi rozprávať. A už som si pár krát v aute aj pospal, ale celkovo, mám stopovanie rád. Taká sloboda to je, alebo ako to nazvať. Raz som sa zamyslel aj tak, že stopár je vlastne exhibicionista, keď stojí pri ceste.
No ale Honza teda stopoval, lebo sa niekam potreboval dostať. Čo vlastne aj ja. No už sa začínam zamotávať.
Šiel do Béziers, lebo je tam knižnica historickej, resp. stále reálnej oblasti s vlastnou kultúrou, ktorá sa nazýva Occitania. Je to oblasť ťahajúca sa od juhozápadu FR až po Taliansko. Je to vastne menšina zaberajúca tretinu Francúzska, ktorá je však momentálne slabá, tak bojuje aspoň o prežitie.
Occitánci majú napr. vlastný jazyk. Patrí do skupiny románskych, ale od Francúzštiny sa líši. Ešte do 13. storočia mali napr. vlastné kniežactvá, kedy ich pohltili Francúzi (či vtedy ešte Frankovia?). A vraj sa od nich aj trochu geneticky odlišujú. Honza je do nich fanatik, takže som sa o nich dozvedel dosť. Kto chce viac info, nech pogoogli, ja si všetko nepamätám. Odporúčam pozrieť si aspoň mapu „Occitánska". Patria tam mestá ako Bordeaux, Toulouse, Marseille. V occitánčine sa píšu Bordéu, Tolosa, Valença, Marselha. Béziers je v occitánčine Besièrs.
On mal namierené do occitánskej knižnice v Béziers skúmať niečo ohľadom jazyka. Spomínal interpretáciu tvz. „májových slávností", ktoré sa odohrávajú v máji v Occitánsku, ale aj u nás. Že doterajší preklad je nepresný. Pôvodný Occitánsky text znamená niečo iné, ako sa to prekladá a malo by to mať vplyv na posudzovanie, resp. oddôvodňovanie májových sviatkov. Ale je dosť možné, že aj napriek zlému prekladu - zlým predpokladom, závery sú správne. Nepamätám si to už úplne presne. No veď raz ten objav možno zverejní.
Ja som počas stopovania vytvoril tabuľku ESP, keby náhodou ľudia nepoznali Perpignan. Stopoval som striedavo na jednu a druhú. Raz prešla okolo nás dodávka, z okna sa vystrčil chalan a kričal é-es-pé, čo nás trochu vystrašilo. By ma zaujímalo, či Španieli používajú skratku ESP, alebo som mal napísať Espaňa. Lebo mali Španielske auto. Tak teraz neviem, či bol fanúšik Španielska, alebo Espaňolu Barcelona. Teda, k týmto dvom záverom sme došli, možno mal iný dôvôd na zakričanie.
Po asi hodine zastavilo auto aj nám. Že nejde až do Béziers, iba do cca polovice cesty, do Montpellier. Nasadli sme a keď som pomáhal naložiť veci Honzovi, tak som pochopil, prečo sa mu nechcelo s takým ťažkým nákladom presúvať za peáge.
V Montpellier nás vodič vysadil pri vstupe do mesta. Že máme prebehnúť tú štvorprúdovku na ktorej sme a asi o sto metrov sa z nej odpája pripájač na diaľnicu. Šli sme to omrknúť. Teda, nechali sme veci v kríkocch medzi dvomi diaľničnými prúdmi, ja som ich strážil a Honza to šiel omrknúť. Vrátil sa s tým, že si z nás ten vodič zrejme spravil srandu, lebo je to už akoby diaľnica, autá tam idú dosť rýchlo a nie je tam poriadne kde zastať. Bol tam síce obmedzovač rýchlosti na 80km/h, ale ajtak sa nám to tam zdalo dosť nebezpečné.
Išiel ešte pozrieť, či sa poza pätníky dá dostať na peáge, ale tá bola v nedohľadne a že po asi 200m tam bol plot.
Zobrali sme veci a šli sme asi 200m smerom do mesta. Bol tam dosť veľký kruhový objazd. Na jeden smer sa autá odpájali na cestu, z ktorej sme prišli. Najprv sme sa postavili pred kruhový objazd, kde sa nám to zdalo najbezpečnejšie, lebo tam išli autá pomaly. Vyzeralo to, že z toho smeru prichádzajú autá z nejakého nákupného centra, ale chodilo ich to tam strašne málo. Ja som stopoval a Honza sa šiel popýtať domácich, čo nám odporúčajú.
Pýtal sa priebežne asi hodinu. Absolútna väčšina nám odporúčala ísť namiesto ktoré nám odporučil šofér, ktorý nás tam vysadil. Že tam sa normálne stopuje. Pár bolo takých, čo vraveli, že stopovať sa dá aj na tom kruháči, na ktorom sme boli. Najviac nás potešil jeden, ktorý robí v obchode neďaleko, a zrovna pred pár dňami videl, ako na výjazde z neho stopovali asi štyria ľudia a všetkých pomerne rýchlo zobrali. Takže sme sa na výjazd z kruháču presunuli aj my.
Najlepšia rada však bola od jedného černocha. Že on je prisťahovalec niekde z Afriky, žije vo Francúzsku už desať rokov a cestuje vlakmi a jedine na čierno. Nemá trvalé bydlisko vo Francúzsku, čiže pokuty od neho nevymáhajú, jedine ho z vlaku vyhodia. Aj to si nepamätám, či určite. Takže nám ordporúčal zobrať vlak a neplatiť. Celkom sa mi táto rada pozdávala a niekedy by som to aj chcel vyskúšať. Hoci, predsalen, som z krajiny EU a tam to vymáhanie zrejme funguje inak, ako od človeka z Afriky. Takže možno raz ako adrenalínový zážitok si dám čierne cestovanie Francúzskym vlakom, ale teraz sme sa zhodli, že s tými batomi by sa nám v prípade potreby utekalo ťažko.
Počas toho, ako sme stopovali ešte na vjazde na kruháč, teda našom prvom mieste, keď sa Honza pýtal ľudí, prišiel ďalší stopár. Pôvodom z Nemecka. Povedal, že sa postaví za nás. Ja mu vravím, že nám odporúčali ísť až tam ďalej, na výjazd na diaľnicu, ale že sa nám to zdalo byť nebezpečné. On tam šiel. Chodili sme ho raz za čas kontrolovať a asi za pol hodku tam už nebol. Nám sa to ale stále zdalo ako nebezpečné miesto.
Od nášho príchodu do Montepllier prešli už asi dve hodiny, bolo už niečo pred ôsmou a nás to prestávalo baviť. Dali sme si na chvíľu pauzu, čiže sme sa presunuli asi 50 metrov z kruháču k nedalekému fast-foodu, skočili na wc a dali bojovú poradu. Dve hodiny zabité a my sme tu uviaznutí. Premávka však pomaly ustávala, čo je na jednej strane nie dobré znamenie, lebo áut bude menej, ale na druhej strane, miesto, na ktorom sme nechceli stáť preto, lebo sa nám zdalo nebezpečné, už možno také nebezpečné nebude. Takže sme sa tam presunuli.
Na miesto, ktoré nám pred dvomi hodinami odporúčal chalan, čo nás tu vysadil, ktoré nám odporúčala väčšina domácich a z ktorého pred hodinou zobrali Nemca.
Keď sa na to teraz spätne pozerám, prečo sme tam nestopovali hneď, vidím príčinu asi aj v tom, že sme z východnej Európy. (Teda, my sa považujeme za strednú Európu, ale zatiaľ som od človeka nie z regiónu, nepočul o našich krajinách povedať inak ako eastern Europe.) Takže, my Východoeurópania zjavne nie sme takí priebojní (asertívni), ako ľudia na západe. A teda, zdalo sa nám to miesto nevhodné, či už kvôli strachu, abo čomu a preto sme tam nešli. Radšej sme sa uspokojili s tým, že si z nás robia srandu a stopovať sa tam nedá.)
Dopraviť sa tam so všetkými vecami bol adrenalínový zážitok, lebo autá chodili stále. Honzovu tašku sme niesli spolu po krajnici. Prešli sme zase tých asi 200 metrov a dostali sa na odbočku na diaľnicu. Nakoniec to miesto nevyzeralo až tak nebezpečne, ako sa nám zdalo prvý krát. Bol tam relatívne široký pás, kde sa dalo zastať. Najviac nás potešilo, že poza pätníky bol v tráve vychodený pás, zrejme od stopárov. Takže je to stopárske miesto. Po zabitých dvoch hodinách sme mohli začať stopovať. Bolo niečo po deviatej a ukazoval sa ďalší problém - pomaly sa začínalo stmievať. Ja som medzitým zavolal svojmu Francúzskemu kamošovi, že sa mi do Perpignanu nepodarí dostať a či nemá niekoho v Monpeliéri. Ak som správne pochopil, býva mu tam brat, ale nevedel sa mu dovolať.
Honza mal reflexnú vestu, ja som si ju obliekol, stál som pred ním a v rukách držal jednu jeho tabuľku Béziers. On stál za mnou s druhou tabuľkou a obliekol sa do Occitánskej vlajky. Béziers je niečo ako centrum Occitánie, tak sme to skúšali na lokálno-nacionálnu nôtu. Keď nás zbadá Occitánec, je väčšia pravdepodobnosť, že nás vezme. Bolo aj dosť možné, že nám zastaví nejaký Francúzsky nacionalista a mohol by byť problém, ale riskli sme to. Jedno auto na nás trúbilo, ale inak bez problémov. Ale teda, stále bez stopu.
Pred desiatou ma to už prestávalo baviť, začíal som byť aj unavený, tak som sa pozeral po okolí, kde by sa dalo zložiť. Honza bol rozhodnutý, že ostáva stopovať celú noc. On sa proste chcel dostať do Béziers. Vravím, toto bol medzi nami rozdiel, ja som stopoval dobrodružstvo a teda, dostať sa nakoniec do Porta, ale nie za každú cenu. (Teda zatiaľ, lebo poslednú noc mojej cesty som už šiel aj ja „na výkon", proste sa do toho Porta dostať. Ale to bolo až o 5 dní neskôr.) Preňho to bol proste dopravný prostriedok.
A hlavne, ja som v tom okamihu poriadne nevedel, čo chem. Môj pôvodný plán, dostať sa do Perpignanu, zjavne stroskotal. Chcel som sa však niekde zložiť a tam som mal dohodnuté ubytovanie. Bol to však odklon od priamej cesty do Porta. Ale bolo tam ubytovanie. Honza však vedel o dobrom mieste, kde sa dá v Béziers prespať a ponúkal mi, že na druhý deň ma vezme do knižnice, kde sa budem môcť napojiť na net. Ten som potreboval k tomu, aby som vedel naplánovať pokračovanie mojej cesty - pozrieť ako som na tom s ubytovaním a pod. Takže som sa už napevno rozhodol, že pokračujem do Béziées s ním. Čiže stopujeme bez spánku.
Vraví mi, že toto je ešte nič, niekedy dávnejšie niekde severnejšie vo Francúzsku má stopovací rekord. 14 hodín (slovom štrnásť) mu nikto nezastavill. Takže tri hodky sú ešte vpoho. Pre mňa už toto bol rekord. Dlhšie som zatiaľ nikdy nestopoval. A rekord narastal.
Povedal som si, že s ním teda ešte postopujem, ale o polnoci to zrejme zapichnem. Trochu ma potešil tým, že vo Francúzsku to funguje tak, že k večeru sú dve vlny vodičov. Prvá je podvečer, to sú ľudia idúci z práce domov. V tej nám nikto nezastal. Druhá vlna je v noci. To sú tí, čo idú za frajerkami a milenkami. Tak sa aj stalo. Okolo 22:15 nám zastal chalan na dodávke. Že ide do Béziers. Nahádzali sme teda veci do zadu a nasadli. V Montpeliére zabitých dokopy tri a pol hodiny. Celkom by ma potešilo, keby som tento stopársky rekord už neprekonal...
Vtipné pre mňa bolo ešte aj to, že chalan zastal uprostred cesty, resp. zastavil trošku za nami. Chvíľu mu trvalo kým zabrzdil, bola tma, bol rozbehnutý, tak nás zrejme hneď nevidel. Kým sme my nakladali batohy, ešte predtým sme s ním prehodili pár slov, a nasadli, za ním sa vytvorila kolóna asi z piatich áut. Čakal by som, že sa proste zasunie viac na stranu, aby ho mohli obísť. Ale zase, nikto naňho netrúbil. Taký nezvyk no.
Chalan teda šiel do Béziers za svojou babou, ale len na otočku. Čo ma nepotešilo, lebo som chcel, že by sme sa mu mohli nasáčkovať na noc do domu. Mali sme sprostredkovanú debatu cez Honzu, lebo sme nehovorili vzájomne kompatibilnými jazykmi. Ubezpečil ma, že Porto je super, že tam bol v lete na dovolenke. Veľa pekných žien, samé párty a tak. Môžem potvrdiť.
Pýtal sa nás na rasizmus v našich krajinách. Resp. hlavne na Slovensko. Že v Prahe už bol, tam sa mu páčilo, ale chel by sa ísť pozrieť aj na Slovensko. Tak či je to bezpečné. On bol černoch, takže celkom pochopiteľná otázka. Som sa tak zamyslel, že vlastne prvý krát sa ma to pýta nejaký cudzinec, lebo sa ho to reálne týka. Tak mu vravím, že v Ba by až taký problém nemal byť, ale inde na Slovensku ľudia až tak veľmi na turistov zvyknutí nie sú. Teda na turistov tmavšej pleti. Už neviem, či som spomínal aj to, že máme rómskych spoluobčanov z čoho vyplývajú isté nálady ľudí. No len dúfam, že som ho od návštevy nášho malebného Slovenska veľmi neodradil :)
(Hehe a teraz po voľbách rozmýšľam, či by som mu odporúčal návštevu BB kraja najbližšie 4 roky.)
Vyložil nás na mieste, o ktorom Honza vedel, že sa tam dá prespať. Neviem prečo som čakal nejaký luxus, ale bolo to vlastne obyčajné obdĺžnikové kamenné námestie. Bolo už okolo jedenástej, čiže ľudí skoro nikde. Chvíľu sme postáli na zástavke, aby sme nevzbudzovali pozornosť. Išli sme na striedačku pozrieť fleky. Honza odporúčal zložiť sa priamo na mámestí, resp. na jednej strane, kde sa námestie dvíhalo. Bolo tam schodisko medzi ním a ulicou, na ktorú sa napájalo a lavičky boli akoby na medziposchodí. On teda odpočúcal spať tam. Ja som to ešte šiel omrknúť za námestie. Tam bol areál zrejme školy, za ním boli kríky. Ja osobne by som sa asi zložil tam.
Mám za to, že keď spať niekde takto na divoko, tak čo najďalej od ľudí, resp. nebyť na očiach. Tak sa mi to zdá bezpečnejšie, keď ma vidí čo najmenej ľudí, resp. nikto. On práveže chcel ostať na námestí, verejnom, otvorenom priestranstve, kde sú kamery.
Ja som teda musel prekonať túto moju vnútornú dilemu. Presvedčilo ma asi to, že spať na lavičke na námestí ma strašne lákalo a vlastne, chcel som to už dlho vyskúšať. Presunuli sme sa teda na lavičky. Šli sme na to medzi poschodie. Ak teda námestie bolo prízemie, my sme boli na prvom poschodí, tak na druhom poschodí, čo už vlastne bola úroveň ulice, už niekto spal. Originál bezďák. Takže sme shareovali miesto na spanie s „domácim".
Šli sme úplne najďalej, ako sa dalo - toto bol môj nápad, ísť akože čo najďalej od ľudí. Ale tam to srmdelo, zrejme si tam niekto spravil WC. Posunuli sme sa teda na lavičku smerom ku schodom. Mne sa to už zdalo, že sme veľmi na očiach, takže pôvodný plán, že Honza bude spať na jednej lavičke a ja na druhej som zmenil na to, že Honza spal na lavičke a ja na zemi pod ním. Chcel som byť proste viac „na kope".
On má názvy miest, na ktoré stopuje, napísané na veľkých kartónoch, ktoré v noci využíva ako podstielku, tak som si nimi „obložil" zem, aby nebola taká tvrdá. Batohy som dal tesne vedľa mňa, aby som ich cítil a takto sme niečo po polnoci zaľahli. Zopár krát som sa počas noci prebral, je to asi nejaký vnútorný bezpečnostný mechanizmus, ale na to, že som spal na tvrdej zemi sa to dalo vydržať.
u k nedalekvodnjomne kompatibilnil nbr /ji v Occitziers, iba do cca polovice cesty, do Montpellier. Nasadli sme a kezsku, ma vidna kope
