Znova som si poplakala do vankúša. Pretože stále naivne dúfam, že mu docvakne, že mrhá šancou vytvoriť si vzťah s vlastnými deťmi.
Zaspávala som s myšlienkou, že neviem ako ďalej, čo robiť, ako sa zachovať. Okolo štvrtej ráno som sa začala prebúdzať. Vlastne by som povedala, že som ešte stále spala, ale už sa viem rozpamätať na sen. Musel byť nadmieru nepríjemný a hodný filmového spracovania. Pamätám si len chlapíka, ktorý bol mojím partnerom v boji s diablom. Nič sexuálne. Stojíme v starej pivnici, všade sú police a pavučiny. A tma. Na policiach sú nejaké nádoby, akoby zaváraninové poháre. Nepamätám si, načo tam boli, asi na chytanie duší. Chytím jednu do ruky a vtom mi po šiji prebehne husia koža. Cítim za sebou...niečo. Bojím sa otočiť. Vtom...sa budím. Na pocit strachu. Veľkého strachu.
Ale počkať. Čože? Ja sa usmievam. Ale prečo? Lebo mi príde celá situácia smiešna? Lebo sa smejem sama sebe aká som blbá, že sa mi niečo také sníva, že sa bojím vlastného sna? Nie.
Je to úsmev, ktorý pochádza z dobrého pocitu. Ale prečo mám dobrý pocit? Veď sa mi práve sníval horor a masochista určite nie som (plačem keď sa pichnem ihlou do prsta aj keď vidím šteniatka).
No, ale aby to malo aj nejakú myšlienku. Myslím, že ten sen odrážal životný postoj, ktorému sa učím. To, či sa cítim dobre alebo zle, je nastavením mojej mysle. Tak, ako opisuje Kristina Kuzmicz v jednom zo svojich videí na Youtube. Okolo nás sa pohybujú ľudia, ktorí majú svoje problémy. Niečo ich nahnevalo, vytočilo, s niečím si nevedia poradiť. Svoj problém si však vylejú na vás. Náhodou ste prišli do rany alebo ste vhodný objekt. Predstavte si to ako kufríky. A v istom okamihu sa nám pokúsia ten kufrík strčiť do ruky. Položia ho pred nás. Môže mať hocakú formu. Napr. nakričí na váš šéf, lebo mu v garáži ťukli auto, ohovorí vás kolegyňa, lebo s ňou má zas problém suseda, nastávajúci exmanžel zoderie deti s nádchou na pohotovosť, aby dokázal, že ste neschopná matka, pretože ste náhodou prišli na to, že sa medzičasom zasnúbil (to je môj prípad), dosaďte si ľubovoľnú možnosť...
Nedajte si pokaziť deň, neberte ten kufrík.
Ok, situácia sa stane, ale, do kelu, nedvíhajte ten položený kufrík. Nepreberte na seba ich problém. Nedajte si zničiť deň, neupadnite do smútku, depresie, nedajte si zničiť život len preto, lebo nejaký trtko má problém a vás chce, vďaka tomu svojmu problému, rozdrviť. Pretože slabé osobnosti to tak robia. Oni niekde „prehrali“, tak musia niekde, nad niekým, „vyhrať“. Vyhrať je dobré, ale nie nad niekým iným ale skôr nad sebou, svojím kufríkom.
Teším sa, že som vyhrala nad tým mojím diablom. Dúfam, že nad ním budem vyhrávať pravidelne, nemyslím tým exmanžela, ale strach, zlý pocit, sebaobviňovanie, že niečo som nespravila, nie som dosť dobrá matka, kamarátka, zamestnankyňa...hocičo...
Prajem Vám deň plný úsmevov a víťazstiev.
