Chvíľu mi trvalo, kým som sa aspoň ako tak pozbierala z osláv a konečne sa aj trochu ochladilo. Už bolo iba 32 stupňov. Asi po týždni som sa zobudila do pekného dňa a mala som prekvapivo dobrú náladu. Asi som meteosenzitívna. Filip sa v noci zobudil len dvakrát.
Aj raňajkový rituál som zvládla bez kriku a plaču. Síce som malého musela prezliecť, ale nerozhodilo ma to. Chvíľu sa dokonca sám hral. Sedel na podložke a obzeral si hračky, takže som stihla umyť riad. Asi hodinku som sa s ním bláznila. Mama tiež vstala a sadla si k nám. Bolo to celkom fajn. Okolo desiatej sme sa s Filipkom vybrali do mesta. Tento raz som však nešla kupovať ani krkovičku ani údené koleno, ani plienky ani kašičku. Vybrala som sa kúpiť si niečo na seba. Konečne. Tú dobrú náladu treba využiť. Veď ani na Filipove narodeniny som si nič nové nekúpila. Aj ma to mrzelo. Nie preto, že by som sa chcela parádiť. Skôr som to brala ako prejav úcty. K Filipovi. K Bohu, že nám dal Filipa a už rok môžem byť jeho mamou. Ale nakoniec som to predýchala, chvíľu som bola smutná, ale veď vlastne keď sa na to pozrieme pragmaticky aj Filipovi aj Bohu je jedno čo mám na sebe a na rodinný rozpočet som nakoniec nesiahla.
Naposledy som si kupovala oblečenie v polovici tehotenstva. Musela som. Kým som bývala v Bratislave, nakupovala som v sekáčoch. Pár som ich mala obľúbených a raz za mesiac mávali veci za euro. Vtedy som si kúpila, čo som potrebovala. Aj tie tri či päť eur sa mi však púšťali ťažko. Najmä od kedy som randila s Tomim. Víkendy trávil u nás a ja som varila. Teda aj nakupovala potraviny. Pre moju mamu to bolo asi pod jej úroveň. Variť. Mne nevarila. Len ak mal prísť môj brat.
Ak sa stalo, že prišiel neohlásene, čo sa vlastne stávalo často, bola schopná celý víkend preplakať, že mu nemala čo dať jesť. Nad tým, že ja som v chladničke nachádzala po návrate z internátu iba plesnivé papriky, ktoré si chcela zapiecť so syrom, ale nestihla a dva jogurty, nad tým sa moja mama nepozastavovala.
Moje peniaze šli teda dvoma smermi- na život v BA a na jedlo pre môjho priateľa, neskôr manžela. Mame som tiež čo to nakúpila.
Teraz sa však nedalo nič robiť. Nemám si čo obliecť. Môj muž má 37 tričiek. Ja mám tri s krátkym rukávom, jednu bielu blúzku a jeden sveter. Nič iné mi nie je dobré a nehodí sa na jar a leto.
Musela som však vyriešiť ešte jeden problém. Kam mám ísť nakupovať a je to pre mňa aj cenovo dostupné a zároveň sa tam dostanem s kočíkom. Prešla som dva číňáky, ale to bola rýchlovka, lebo medzi regále som sa nedostala a rifle čo som narýchlo pozrela končili číslom 32. To som nosila v šestnástich. Od vtedy sa už len zväčšujem. V druhom som si vyskúšala tri, štyri tričká. Ani jedno mi však nesadlo. Filip začal byť nervózny, mal toho dosť.
Mojim posledným cieľom bol malý butik. Tam zvykli mať aj väčšie čísla. Len bol drahší. Vošla som a pozdravila. Nič.
Zo všetkých síl som sa snažila kolesom kočíka nedotknúť ani jedných nohavíc či blúzok, ktoré viseli až takmer po zem. Predavačka, mladá baba asi okolo 22 sledovala každý môj pohyb. Sedela za malým stolíkom na ktorom bola položená kasa, nejaké update chrumky a nejaký maďarský dámsky časopis. Nemala som čas na to, aby som sa vo všetkom prehŕňala, tak som sa na rovinu spýtala: „Prosím vás, máte nejaké tričká na jar vo veľkosti 44?“ Baba si ma premerala od hlavy po päty a obrátila sa k regálu za sebou a začala ukladať košele. Chvíľu som si myslela, že hľadá niečo pre mňa. Keď sme tam však takto stáli už hodnú chvíľu, zistila som, že nie. Stála som od nej na dobré dva metre, možno ma nepočula, alebo si myslela, že telefonujem. Tak som nechala kočík tam a pristúpila k nej: „Prepáčte, mohla by ste mi poradiť?“ Žiadna odpoveď. Pozerala na mňa. Asi mi nerozumela. Tak som moju otázku zopakovala po maďarsky. Jej odpoveď bola strohá: „Reád nincsen“. Na teba nemáme. V tom vošla pani v rokoch.
„Jó napot.“
„Jó napot. Tudok segítenni?“ odpovedala predavačka s úsmevom.
Dobrý deň? Či môže pomôcť? Prečo sa k nej ozvala tak prívetivo a ku mne tak odmerane. Veď ju nepoznám. Chvíľu som premýšľala. Nič mi však nenapadlo. Skutočne sa nepoznáme. Neprebrala som je chlapca na základnej ani strednej, lebo som žiadneho nemala. Nemali sme rovnaký účes, vyzerala lepšie než ja, tak nechápem, čo proti mne mala. No, možno mnou pohŕdala práve pre ten výzor... Stála som pri kočíku a chystala sa odísť, keď vtom Filip stiahol niečo z vešiaku a ja som po tom prešla kolesom. Veľmi ma to mrzelo, hanbila som sa. Predavačka sa na mňa vyrútila. Podávala som jej tričko: „Veľmi ma to mrzí, nagyon sajnálom.“
„Buta tótok“, zdrapla tričko a hodila si ho na pult. Tak v tom bol ten problém. To označenie poznám. Počula som ho často. Hovorila mi ho Anita, že ja som taká „fele magyar fele tót“. To preto, že som do maďarských viet dávala aj slovenské slová. Znamenalo to, že som na pol Maďar, na pol Slovák. Ako tót tu označovali Slovákov. Doteraz neviem prečo. Po prvýkrát sa mi však stalo, že ma tak označil niekto iný. Ešte k tomu v spojení so slovom buta- hlúpy. Nenávistne. A označil tak aj môjho syna. Nenávistne.
Vyšla som z butiku ako obarená. Nič som jej na to nepovedala. Takmer som sa rozplakala. Pohladkala som Filipka, dala mu pusu a pobrali sme sa smerom domov.
Nevedela som, čo mám robiť. Zobrala som do rúk telefón a zavolala som Tomimu.
S plačom som mu rozpovedala, čo sa mi stalo. Moja prvotná depresia z toho, že som tučná sa striedala s plačom nad tým, že niekomu vadím a čo je horšie vadí mu, teda jej, aj môj syn. Reakcia môjho muža bola dokonalá: „Zlatko ty nie si tučný, teda tučná, len tí debili vyrábajú také malé čísla. Pôjdeme do Dunajskej, alebo do Blavy, alebo do Parndorfu, tam určite niečo nájdeme. A neplač už.“
„Ja neplačem preto, že som si nič nekúpila.“
„Čo sa stalo? S malým? Je v poriadku?“, Tomi začal chytať paniku, tak som mu rozpovedala, čo sa prihodilo v obchode.
„Büdös ribancz.“, reagoval Tomi na moje sťažovanie.
Zvláštne, celé to vzniklo kvôli maďarčine a slovenčine a teraz, keď tú predavačku môj manžel označil po maďarsky ako smradľavú rajdu, mi to padlo neskutočne dobre. Môj manžel za nás, mňa a môjho syna, bojuje, aspoň pomyselne.
„Kde je ten butik? Vieš aké má tá ženská auto? Napíš si ešpézetku.“, fu ha, ide na to zhurta.
„Neviem Tomi, nemá tu auto, ukážem ti, kde to je, keď prídeš. Čo chceš robiť?“
„Nič, to nechaj na mňa, ja sa o to postarám.“ Vedela som, že jej nič nespraví. Kým príde domov zabudne, že sa niečo také stalo. Ale aj tak mi to padlo dobre.
Takto príšerne som sa zvykla cítiť, keď ma spolužiak na výške nevolal inak ako „Uheráčka“. Nechápala som to. Asi tým chcel vyjadriť to, že som Maďarka. Jeho tvrdenie však bolo chybné. Ja som Slovenka. A po druhé, v čase, keď bolo Maďarsko Uhorskom, bolo Uhorskom aj Slovensko, takže ma tým oslovením od seba nijako neodlíšil. On bol potom „Uherák“. Dvadsať dekový.
Mnoho som sa natrápila pre rôzne poznámky, ohľadom môjho bydliska, pôvodu a mena. Bolo mi ľúto najmä toho, že ani po rokoch štúdia nevedeli niektorí docenti vysloviť moje meno správne a na promócii mi namiesto Földiová rodená Kerekesová, povedali Fulďová, rodená Krekesová. Doteraz nechápem. Veď to vôbec nie je ťažké- ny sa číta ako Ň, gy sa číta ako Ď, ly sa číta ako J. To fakt nie je zložité. A keď sa dokážeme naučiť vyslovovať anglické nosovky a prídychy, či čo sú to, tak prečo sa nedokážeme naučiť vyslovovať ö, ü, ő, ű. Veď ň, ä, ô nám idú skvele. Aha...asi nám v tom bráni protimaďarská národná hrdosť. Neznášala som, keď spolužiačka komentovala niekoho chybu slovami: „A čo si Maďar?“ (rozumej: A čo si sprostý?).
Moje zážitky sú však šuvix oproti tomu, čo zažívajú študenti, ktorých po slovensky nenaučili ani doma, ani v škole a ani na ulici. Chcú však študovať ďalej a chcú študovať na Slovensku, ale tu sa im za zlé vyslovovanie, chýbajúce „sa“, alebo „si“ vysmievajú a ponižujú ich. A ich srdce ešte viac zatvrdne voči ich vlastnej domovine,lebo ich vlastní ich vysmiali. No...pre takých vlastencov mám odkaz: „SA poserte a SI vyserte oko“.
Môj deň však nebol úplne stratený. Cestou domov som stretla Kláriku.
