Myslím, že väčšinu času som hrozná matka. Som nervózna, netrpezlivá, kričím. Stále bedákam nad tým, čo mi uniká, namiesto toho, aby som hľadela na to, čo mám.
Ale snažím sa.
A snažím sa to zmeniť.
Myslím, že aspoň pár vecí robím dobre. Napríklad....
Napríklad spievam môjmu synovi uspávanky. Nepamätám si chvíľu, kedy mi moja mama prestala spievať uspávanky. Ale viem, že mi ich spievavala. Aspoň keď som bola malá snažila sa byť vzornou mamou. Teraz je už na to asi príliš unavená.
Text jednej z tých piesní mi znel v ušiach celé detstvo, dospievanie a občas mi znie aj teraz. Znel mi v ušiach keď som zaspávala, ale aj keď som sa cítila sama, smutná, vyčerpaná. Aj keď bola mama stovky kilometrov ďaleko, bolo to, ako keby ma pevne držala v náručí. Cítila som bezpečie.
Zvláštne.
Moja mama by pre mňa dnes určite nebola práve obrazom bezpečia. Ale tá pieseň je.
Dnes som mamou ja. Môjmu synovi spievam rovnakú uspávanku ako kedysi moja mama mne. Občas spievam ľudové piesne alebo texty náboženských piesní. Nejde však ani o text, ani tak o melódiu a už vôbec nie o to či viem spievať. Chcem, aby ma môj syn počul a cítil moju prítomnosť, chcem aby vedel, že „mama je tu“. A dúfam, že ak sa raz uzavriem do seba ako moja mama, tak mu aspoň tie uspávanky dajú pocit bezpečia. Inak sa bude musieť spoľahnúť už len na Božiu blízkosť.
Myslím, že dnes rodičia málo a veľmi zriedka spievajú svojim deťom. Každý má na to svoj dôvod -nedostatok času, je to trápne, nechce sa mi... presviedčam sa o tom denne, keď sa prechádzam po meste a tíško mrnkám známu melódiu môjmu zaspávajúcemu synovi. Staršia dáma, ktorá mi ide oproti sa pousmeje, mladá zvraští obočie a školáci za začnú chichotať. Pritom je spev, najlepším pomocníkom pre dieťa, aby sa rozvíjal jeho mozog, vytvorilo si základy pre budúcu reč, poznalo mamu a ostatných blízkych a vytvorilo si s nimi pevný vzťah.
Nie som psychológ, a psychológie sme mali na škole málo, ale myslím si, že všetko, čo rodič robí, formuje osobnosť dieťaťa a tvorí jeho budúci vzťah k sebe samému a k okoliu. A to platí aj pri takej maličkosti, akou je spev. Ak sa k tomu rodič postaví spôsobom: „nemám na to čas“, dieťa cíti a bude vyrastať s pocitom: „nemám na teba čas“. Bude sa cítiť na príťaž. Ak si rodič povie: „áno v knihách píšu, že deťom sa má spievať, ale je to trápne“, dieťa vycíti: „je trápne aby kvôli mne niečo robili, rodičom na mne nezáleží natoľko, aby sa strápnili, to ja som trápny, nie som hodný toľkej lásky“. Ak si rodič povie: „nechce sa mi“ každý večer, dieťa uvidí, že iné veci sú dôležitejšie ako ono. Zatiaľ, čo rodičia pozerajú televízor, v dieťati sa buduje presvedčenie: „ja som sám, som na všetko sám“.
Chcem, aby môj syn vyrastal s pocitom istoty, aby sa rozvíjal a aby z neho vyrástla silná osobnosť. Nie je to o túžbe, aby bolo dieťa naviazané na matku. Veď tá, nedaj Bože, môže umrieť. Ide o pocit istoty a dôležitosti pre dieťa.
Dnes kupujeme deťom drahé hračky, ktoré majú rozvíjať ich motoriku, fantáziu, reč a pohyb. Len aby si vystačili aj samé. Z nás rodičov sa stali len pozorovatelia. A je nám tak dobre. Čo by som ja dala za to, keby sa malý zahral aspoň 10 minút sám. Ale kedysi tu bola pieseň, hra, kolektív detí s rovnako roztrhanými kolenami na nohaviciach z detských hier. Dnes sme čistejší, bio-eko-ultra-super, moderní a pohodlnejší, lenivší, hlúpejší.
Prajem uspávankám, aby z nich bol zmietnutý prach zabudnutia aby boli vyslobodené z prekliatia trápnosti a nemodernosti a stali sa každodennou súčasťou života detí. Aby im tak pomohli vyrásť v silné osobnosti s fantáziou, ľúbozvučnou rečou a pocitom istoty.
Možno by som mohla založiť nejaký uspávankový portál na nete. Určite by som sa tým nemohla živiť, ale možno by sa našlo pár návštevníkov.
