Ak nepracuje, tak si láme hlavu nad tým, ako by mohol zarobiť viac. A ja na to často zabúdam a vyčítam mu, že nie je viac s nami. Bol by, keby mohol.
Hodil tašku s nádobami od jedla do kuchyne a tú so šatami do kúpeľne. Bola som prekvapená, že ich, ako obyčajne nenechal len tak v predsieni. Posadil sa pred telku. Ocenila by som síce, keby sa najprv osprchoval, ale keďže som nemala až taký hrozný deň a malý pomerne rýchlo zaspal, tak som mu len priniesla na tanieri ohriatu večeru rovno k telke. Sadla som si vedľa neho, nohy skrčila na pohovku a pozerala som sa, ako mlčky je. Asi mu chutilo. Alebo bol veľmi hladný.
„Chutilo?“
„Veď som to zjedol.“, aha takže chutilo.
„Aký bol týždeň?“
„Ako vždy. Aký bol malý? Rýchlo zaspal?“
„Áno, dnes mal dobrý deň.“
Chvíľu sme ticho pozerali televízor, Tomi si prepol na obľúbený kanál, kde furt nejaké zviera zabíja iné zviera. Poučné. Nie je to síce druh programu, ktorý by som chcela pred spaním pozerať, ale je to poučné. Ja by som si skôr predstavovala nejakú romantiku, keď tu už takto s mužom po týždni strávenom jeden bez druhého sedíme. A keďže bude chcieť sex.
Malý začal mrnkať. Tak som bez slov vstala a išla k nemu. Ako vždy. Keď som sa vrátila Tomi bol ešte stále v tej istej polohe.
„Vieš čo?“, povedal odrazu, „včera som telefonoval s Ďurim. Chcel som sa ho spýtať, či by si so mnou neprenajal autoumyváreň...(blablabla vraj muži nepočúvajú, keď ženy hovoria, no ja svojho muža tiež nie vždy počúvam, hlavne keď hovorí takéto veci, ktoré sa aj tak nikdy nestanú, to už viem, a podobajú sa skôr na krčmové reči pri pive...aha, takže aj muži občas trepú dve natri...ale určite menej často ako ženy) len neviem, či by sme takú vysokú pôžičku dostali.“, ok, chcem mať pokojný večer, takže si poriadne zahryznem do jazyka a nevypoviem, čo som už hovorila miliónkrát, že kvôli kamarátovi by si pôžičku zobral, ale to, že nemáme kde bývať ho veľmi netrápi.
„A predstav si, zas sa dali s Anitou dokopy.“, tak táto informácia ma zaujala. „Vôbec nechápem, ako ju mohol zobrať späť, ešte sa jej prosiť a toto pre ňu urobiť. Pre takú kravu!“
„Prečo, čo urobil?“
„Dal výpoveď všetkým nájomníkom a dal už urobiť nejaký projekt. Celý dom prerobí a bude v nejakom francúzskom, či akom štýle, lebo vraj Anita po tom strašne túžila. Kúpil nejaký starý stôl a poslal jej ho s lístočkom cez nejakú babu, že aby sa jej na ňom v pracovni dobre písalo. Ona sa jej pýtala, že čo to je a že má Ďurimu zavolať ak je zvedavá a ona mu zavolala a dali sa znovu dokopy. Pozri ten lev je aký kanec.“
„To myslíš vážne?“
„Jasné, že je.“
„Nehovorím o debilnom levovi ale o Anite.“
„Veď hovorím. Vy sa už nerozprávate?“
„No, zjavne nie, lebo ja o tom neviem.“
„Myslel so si, že je to tvoja kamarátka.“
To som si myslela aj ja. Mala som chuť rozrevať sa. Tak taká krava, ktorá bola aj na potrate, strieda chlapov a má inteligenciu a šarmu asi ako elektronika Stodvaciny, dostane nakoniec všetko, po čom túžila. A ja, čo som tomuto chruňovi vytlačila decko a varím mu jak blbá, nemám nič. Nie len dom, ale ani byt, vlastne ani šálku na kávu, čo by bola MOJA.
„Idem do sprchy.“
„Dobre, potom nezaspi, ešte idem trochu na net.“
No, aj keby som bola hore, tak sa radšej budem tváriť, že spím. Pustila som si veľmi teplú vodu a len som tam tak stála. Bolo mi strašne ťažko. Načo som študovala, načo som mala sny, načo som milá k ľuďom, keď som bez zamestnania, 24 hodín denne zviazaná s dieťaťom, ktoré kričí a kričí a kričí a môj muž, ktorý si ma nebral z lásky ale z donútenia a za peniaze svojich rodičov, je totálny sedlák, ktorý si ma absolútne neváži, má malú slovnú zásobu a veľmi pomaly mu to myslí. Kvôli nemu musím žiť tu, kde som pre Slovákov Maďarka a pre Maďarov Slovenka. A nenávidia ma všetci. Som nikto. Po tvári mi stekali okrem horúcich kvapiek vody aj slzy. Najlepšia možnosť, najlepšie východisko, by bolo zomrieť. Lebo tento začarovaný kruh neviem prelomiť.
Moje slzy ale nemali ten blahodárny očistný účinok, lebo trvali krátko. Neprišla žiadna úľava. Zo sprchy som musela rýchlo vyskočiť, lebo malý plakal. Ešte, že mi Tomi zakričal. Ale z pohovky sa nepohol, nešiel za synom. Uspala som, prezliekla som sa, ľahla som si k malému do postele a dúfala som, že ráno príde skoro, lebo tie mučivé myšlienky, ktoré prichádzajú večer sa už nedajú zniesť. Nevládzem.
Napriek tomu, že som chodila ako mátoha, každodenné povinnosti sa nedali odsunúť. Stále ten istý kolobeh, ten istý scenár, tá istá túžba ujsť. A nemyslím, že to robilo len to materstvo, alebo dieťa alebo muž. Ono celý tento môj život bol na figu. To znamená, že ja. To ja som na nič. Bolo mi zo samej seba smutno a zle. Bola som naštvaná. Na seba aj celý svet. A musela som to dostať zo seba von. Vykričať sa. Najlepšie by bolo vykričať sa na niekoho. Na Anitu. Veď je to taká krava.
Táto myšlienka vo mne driemala dlhší čas, ale teraz už stačilo. Malý zaspal. A ja som chytila telefón. Volať? Písať? Napísala som: Doma si?
Prišla odpoveď: Čo potrebuješ?
Krava. Píšem ďalej: Vraj ste sa dali s Ďurim znovu dokopy?
Ona: O 5 minút sa zastavím pred vami. Skoč dole.
Prišla o štyri. Vyzerala som ju z okna. Nebola som si istá, či chcem aby išla hore. Asi na ňu len nakričím na parkovisku a hotovo. Ale je tu jeden problém. Mama doma nie je a Filipa nenechám samého, aj keď spí a bolo by to len na päť minút. Dokelu. Takže musí prísť sem. Hneď ako zastala, zavolala som jej,nech vybehne hore, lebo ja prísť nemôžem. Namietala. Že len na chvíľu a musí zas ísť. Ale nedalo sa. Filip tu neostane sám. Ani na minútu. Hotovo.
Nechala sa presvedčiť.
„Prepáč, ale ja tu fakt malého nemôžem nechať.“, ospravedlňovala som sa jej, kým sa vyzúvala. Aj keď, vlastne neviem prečo som sa ospravedlňovala. Veď to je snáď samozrejmé, že tu môjho syna nenechám.
„No však dobre, aj keď by sa mu nič nestalo. Sadnem si len na chvíľu. Sľúbila som mame, že navarím. Ona išla na poobedňajšiu smenu a nestíhala.“
„Dáš si niečo, kávu, čaj?“
„Kávu a pôjdem si zapáliť.“
„Ty fajčíš?“
„Nie, len keď mám chuť.“
„Aha.“
Išla som spraviť kávu a Anita na balkón fajčiť. Moje predsavzatie vynadať jej ma dusilo, no napriek tomu som si nevedela predstaviť, že by som jej niečo škaredého mala povedať. Buď som tak zbabelá, alebo tak dobrá, že nechcem ľudí zarmucovať. Hm. To druhé nebude tak celkom pravda. Skôr to prvé, alebo taký mix. Nechcel ľudí zarmucovať, pretože nechcem byť vystavená ich hnevu. Chcem aby ma mali radi. Asi ma nik v živote skutočne nemal rád a tak si to takto kompenzujem.
Káva bola na stole s minerálkou a keksami. Aj Anita vošla späť do obývačky. Sadla si, odpila z kávy.
„Tomi mi povedal, že ste sa s Ďurim dali znovu dokopy.“, začala som.
„No hej. Ale až tak dokopy sme sa nedali. Najprv sa musí zmeniť, až tak môžeme zas o niečom uvažovať.“
„No ale keď chceš, aby sa zmenil, tak asi nemá význam aby ste boli spolu. Veď predsa ak sa má zmeniť, tak potom nechceš vlastne jeho, ale niekoho iného.“
„No ale mne sa už nechce čakať. Mám plné zuby roboty, už mám aj svoj vek. Mala by som sa vydať. A on má aspoň dom. A dosť veľký. Zobral si pôžičku a prerába. Dúfam, že to bude skoro hotové.“
„Aha. A ako si to celé predstavuješ?“
„No jednoducho. Urobí mi dieťa ja ostanem doma, potom mi urobí druhé a potom uvidíme. Asi aj tak dlho doma nevydržím. Vždy som chcela mať nejaký obchod. Možno si urobím taký so šatami. Už som to aj povedala Ďurimu. Vieš, aby spredu urobil taký vchod do izby aby sa tam dal urobiť obchod. Alebo tam otvorím potraviny. Vieš v dnešnej dobe musíš myslieť na to, čo ťa uživí a jesť budú ľudia vždy. Ale Ďurimu sa to nepáči, že radšej urobíme normálne dom a potom, ak budem chcieť, dostavia do záhradky nejakú búdu. To sa za nepáč mne. Prečo by som mala celý deň trčať v búde. Veď ak budem mať tie šaty, tak chcem mať také majetnejšie zákazníčky. Tie predsa nebudem ťahať do búdy. No ale keď budem mať potraviny, tak je to jedno. Možno budem mať oba obchody.“
„Anita, to sú síce skvelé plány, ale na to všetko treba peniaze a kopu času. Ale najmä tie peniaze a známosti.“
„Ale prosím ťa. Ja mám známosti a Ďuri dá peniaze.“
„Takže s ním chceš ostať.“
„No ja neviem. Tak má ten dom, dobre vyzerá, má robotu. Ja viem, ty si ešte naivná. Myslíš si, že žiť sa dá aj z vetra, ale pre ženu sú dôležité aj iné veci. Ja si neviem predstaviť, že by som žila s Tomim. Veď ako vyzerá. Oblieka sa hrozne. Tak staromódne. Ale ty si mala vždy taký oldies štýl. Taká, stará panna. Neuraz sa. Chcelo by to viac flitier alebo volánov, farieb.“
„Vieš Anita, som rada, že by si s Tomim nežila. Dáva mi to pocit istoty.“, že sa s ním nezľahne. A keďže Tomi asi nikdy nebude mať viac peňazí, tak aj tento dôvod vypadáva z hry. Chudobný a škaredý. Nič pre Anitu.
Chvíľu sme tak mlčky sedeli, popíjali kávu.
„Anita...mrzí ťa niekedy, že sa tak málo stretávame?“
„Áno mrzí, ale čo iné by si čakala. Už sme dospelé. Je treba chodiť do roboty, zarábať, obracať sa ako sa dá. Ty to asi tak ešte nechápeš. Si trocha pozadu. Dlho si chodila do školy a teraz si na materskej. Ale ty to čoskoro zistíš, že to nie je také jednoduché. Zatiaľ ti je dobre, lebo máš všetko, ale uvidíš, že život je poriadne ťažký.“
Mala som pocit, že niečo vo mne umrelo. Bolo vo mne prázdno. Ako ma môže posudzovať? Myslela som, že ma pozná, veď je to predsa moja kamarátka. Ale nepozná ma ani trochu. Ak by ma poznala, vedela by, že nie som vôbec spokojná a možno mám kde bývať a čo jesť, ale toto nie je život, ktorým chcem žiť. Veď predsa to je to, čo nás ženie dopredu, čo nás núti žiť- túžba meniť a budovať, aby bolo lepšie.
Prečo ma súdi? Asi preto, že ja súdim ju. Čo by bolo teraz správne? Nesúdiť a nechať veci tak, nech sa každý stará len o seba, alebo sa starať do vecí toho druhého, vyjadriť svoj názor a tak možno spoločne prídeme k nejakému obohateniu. Teda konkrétne- myslím si, že Anita vedie nemorálne život. Ona si to nemyslí, ale vďaka môjmu upozorneniu sa na svoj život pozrie z inej perspektívy, prehodnotí ho a zmení.
Hm. to je blbosť. Anita je spokojná so svojim životom. Nebude nič meniť. Na druhej strane, ona nemala problém vyjadriť svoj názor na môj život. A mňa tým neskutočne ranila. A aké je východisko z tejto situácie? Anita je moja známa, ktorá bola kedysi moja dobrá kamarátka z detstva. A to je všetko.
Zhlboka som sa nadýchla. Nestojí mi to za to.
„Anita a ako ide robota?“
„No hrozne. Je tam tá krava Ildikó. Furt sa tlačí do sekcie s časopismi, ktoré celý deň číta a nič nerobí. Ja som už tretí deň zahrabaná v sklade a triedim staré knihy. Vieš aký je tam prach? Vraj ja na to mám čas.“
„Hm. A prečo sa nevymeníte?“
„No lebo je to hlupaňa a strašná vterka. Ona ti dokáže povedať svoju pravdu tak presvedčivo, že tomu aj uveríš.“
„A doma čo nové?“
„Nič. Mama je na práškoch. Brata asi vyhodili z práce. Vôbec sa nestretávame. Moja, ja si ešte pôjdem zapáliť a potom už pôjdem, chcem si ísť niečo kúpiť do toho novootvoreného obchodu vieš.“
„Nie neviem.“
„No, mala by si chodiť viac medzi ľudí, prospelo by ti to.“
„Hm. Tak si choď teda kľudne zapáliť.“
Anita odišla. Konečne. Dúfam, že nadlho. Momentálne si k sebe cestu nenájdeme. Opovrhujem ňou a ona mnou. Aj to sa stáva.
Veľmi ma mrzí, že moje manželstvo nie je lepšie. Nie som zaľúbená. V bruchu mi nepoletujú motýle, keď myslím na manžela. A zrejme ani jemu nie. Nie je to láska ako z románu. Ani vášnivá ani hory prenášajúca. Skôr by sa dalo povedať, že sme kamaráti s benefitmi. Aj keď tých je od narodenia syna akosi pomenej.
A možno sa raz rozídeme. Ak natrafíme na životnú lásku, aj keď ja mám pocit, že aj Karola som považovala za životnú lásku. Kvôli nemu som si vytrpela a vyplakala toľko, že by to stačilo aj na sedem životov. To radšej ostanem s niekym, kto si ma večer pritúli aspoň raz za mesiac, neprechlastá a neprefajčí tisíce a ani toľko nezarobí. A nechodí za inými.
Mať manželstvo založené na kamarátstve nie je zlé. Je lepšie ako tisíce iných. Nie každý má také šťastie.
Život prináša všeličo. Napríklad pani z vedľajšieho vchodu. Ani neviem, či už mala tridsať. Má tri deti. Momentálne žiadneho muža. A všetci o nej rozprávajú.
Viem, že sa volá Rósza (Róža, teda Ruženka). Ale žiaden poriadny princ sa k nej nenašiel. Prvýkrát sa vydávala veľmi mladá, neviem, či mala 18. Vraj boli krásny pár. On bol šofér. A mal rád rýchlu jazdu. Krátko po sobáši aj otehotnela a keď bola v siedmom mesiaci, tak cestou k svokrovcom havarovali. On umrel. Ju zachránilo iba to, že sa zošuchla pri náraze na miesto, kde má spolujazdec nohy, pod palubovku, a tak ju ten strom, čo im preletel pri náraze kabínou, neublížil. Keď ju vyťahovali, nik neveril, že dieťa prežilo. Ale prežilo. Aj keď tetky si šuškajú, že to preto je taký „zlý“, lebo je „v šoku“.
Po piatich rokoch do jej života prišiel iný muž. Najprv boli len kamaráti. Pomáhal jej dostať sa z depresíí po strate manžela. Bol to už vlastne starý mládenec. Mal okolo 45. Ale všetci im priali. Veď taká mladá a sama s dieťaťom. Muž jej umrel. Nechal ju bez peňazí. A ešte k tomu ju chcela svokra obrať o dieťa, lebo vraj ona obrala o syna ju, takže to bude tak spravodlivé. Súd sa ťahá ešte aj dodnes.
No ale ani s týmto mužom nebola dlho šťastná, lebo po tom, čo ona z neho „spravila človeka“ a on jej dcéru, sa odrazu pobalil a odišiel bývať k milenke. Ale aspoň posiela peniaze.
Zúfalá, inak si to nikto nevie vysvetliť, si našla tiež novú známosť. Alkoholika, gamblera a kto vie čo ešte. Ale vraj je k nim dobrý, vzorne sa stará o ich spoločnú dcéru, ktorá má 8 mesiacov a má dobrý vzťah aj s dvoma staršími. Len keby nebol tak nezodpovedný a po alkoholických výletoch nevyspával do večera. Treba však uznať, že za inou ženou sa ani neotočí. Ale ani zobrať si ju nechce.
Veľmi by som jej dopriala poriadneho chlapa. CHLAPA. Občas ju doobeda počujem plakať. Vtedy, keď sú takmer všetci z bytovky v práci a je tu vlastne ticho. Je to len také tiché vzlykanie. Dookola však sama sebe opakuje: „Rózsa, Rózsa, prečo si vtedy neumrela. Mala si radšej zomrieť.“
Aj ja často myslím na smrť, ale musím bojovať. Kvôli Filipovi.
