Je mnoho ľudí, ktorí si myslia, že v Amerike (myslím tým USA), sa žije lepšie. Pravdepodobne prišli k tomuto presvedčeniu na základe filmov. Ja som však stretla ľudí s rovnakými problémami, názormi, osudmi, akých môžeme stretnúť aj tu na Slovensku.
Žila som na okraji malého mesta v Pennsylvánii, blízko Philadelphie. Bola to dobrá štvrť. Dobré štvrte sú v súčasnosti väčšinou na okraji miest. V strede malých miest ostali opustené domy, veľké domy (asi ako naše poschodové rodinné), natlačené jeden vedľa druhého. S rozpadajúcim sa schodiskom, deravou strechou, opadanou maľovkou a v nich natlačených niekoľko rodín z Južnej Ameriky. Cesta autom do stredu mesta kde som robila, bola ako cesta do iného sveta. Z domčeka s upravenou predzáhradkou do spleti budov, v ktorých sídlil holič, reštaurácia, bývali rodiny s kopou malých detí... najviac ma však udivovalo, keď som vozila staré panie do kostola. Počúvali kázeň, medzi sebou sa pri koláčikoch po bohoslužbe rozprávali o tom, ako je potrebné prispievať na charitu a cestou domov v aute ohovorili svojich spoluobčanov pod čiernu zem, pretože „kazia peknú tvár našej Ameriky“. Náramne mi to pripomenulo vzťah mnohých k rómskemu etniku... Nie, Amerika nie je krajina otvorených možností, ktorá víta každého. Víta cudzie, pokiaľ sa to dá zjesť. Musíte mať riadne ostré nechty, aby ste sa predrali k svojmu „snu“.
Je mnoho vecí, ktoré by som o mojich zážitkoch chcela napísať a možno tak aj niekedy v budúcnosti urobím, ale teraz by som chcela spomenúť 3 veci, ktoré sa snažím včleňovať do môjho zmýšľania a ktoré, podľa môjho názoru robia Ameriku inou.
Iný spôsob zmýšľania
Hoci majú rovnaké problémy, názory a osudy ako my, hľadia na ne inak. Na prvom mieste stojí sebadôvera. Mám pocit, ako keby nad každým v Amerike svietilo veľké „JA“. Sú, ak to môžem tak povedať, sebeckí. Ale je to veľmi inšpirujúce. Sú si vedomí svojich práv, bojujú za ne ako hladné levy a zriedka kedy prestanú, kým nie je tak, ako si to predstavujú. Z toho som sa poučila.
Konkrétne sa to prejavilo hneď po mojom návrate. Moja mama si kúpila kulmu v hypermarkete. Ale nefungovala. A tak ju založila do skrinky a posťažovala sa mi, ako prišla o desať eur. Keď som zúrivo vyhrabávala kulmu, že ju okamžite ideme vrátiť, povedala, že netreba, veď to bolo len desať eur, tak načo si robiť problémy.
Nič také. Je to ťažko získaných 10 eur, vyhodených za vec, ktorá nefunguje- to znamená, že nás podviedli a to je neprípustné. Slečna na informáciách sa na nič nevyhovárala, ani nezisťovala, len vrátila peniaze. Také jednoduché. A to všetko iba vďaka troške sebavedomia. (To je aj dôvod, prečo vyhrávajú tak banálne súdy typu- Nevedela som, že v mikrovlnke sa pes nesuší, veď to tam nie je napísané. A mala pravdu. Našinec by si povedal- Aký som hlupák. Američan povie- Akí sú to hlupáci.)
Ich sebavedomie im však nebráni ďakovať. Veľmi populárne je posielanie ďakovných kartičiek. Ak vám dá niekto dar, príde na oslavu, na oplátku mu pošlete poďakovanie. Nemusíte nič vymýšľať. Tak ako sú natlačené pohľadnice, sú natlačené aj kartičky v desiatkach vzorov. Veľký biznis. Milé gesto.
On sale
Stredná trieda kupuje veci vždy na konci sezóny, so 70% zľavou, na ďalší rok. Ale poznala som aj rodiny, ktoré mali nakúpené ošatenie pre deti na 6 rokov vopred (keďže kreditka pustila). Kupujú sa nadčasové kúsky. Strčíte ich do skrine, kde spokojne odpočívajú až nadíde ich čas. Po polroku ich vytiahnete, dokúpite pár šmrncovných maličkostí, ktoré spravia vzhľad trendovým a hotovo. Ušetrili ste stovky. Myslím, že toto sa pekne ujalo už aj u nás, ale k dokonalosti máme ešte ďaleko.
Let´s Celebrate
Zapôsobilo na mňa, koľko krát do roka je možné oslavovať. Mám pocit, že v našich zemepisných šírkach sa oslavujú okrúhle narodeniny a Vianoce. Ako keby sme sa hanbili oslavovať. Američania oslavujú radi a často. Počnúc od Vďakyvzdania, cez 4. júl, nedeľnajšie opekačky, trhy, ktoré sa nesú v znamení kubánskej, nemeckej, poľskej kultúry (aj keď väčšina ani netuší, kde sa Poľsko nachádza). Hlavným dôvodom nie je ani tak samotná oslava niečoho, pripomenutie si niečoho, ale možnosť stretnúť sa, pochváliť sa pred inými napr. vlastnoručne upečeným koláčom (aj keď ste si iba kúpili polotovar v obchode, primiešali ste vodu a dali to piecť, budete označený ako neskutočne šikovný- teda aspoň na čas, kým vás za chrbtom neohovoria), ale ide najmä o možnosť dobre sa najesť a zažiť niečo iné ako každý deň.
Myslím, že by sme mali oslavovať čo najčastejšie. Neznamená to, že je potrebné hneď pozývať celú rodinu a pretrpieť aj narážky neznesiteľnej tety z dvanásteho kolena len preto, lebo sa sluší pozvať aj ju. Jednoducho len si spraviť pekné popoludnie, možno aj s ľuďmi ktorých nie celkom znášame. Hlavne, nech každý donesie nejaké jedlo a potom už nie je potrebné ani sa starať o tému rozhovoru. Len zapneme ticho hudbu a všetci si budú s plnými ústami pochvaľovať Zuzkin koláčik a Ferov zdarný výber piva.
Možno sa síce nakoniec niekto ožerie, alebo si skočí do vlasov ale čo tam po tom. Odstráňte, čo je vám cenné, nech sa to nerozbije a take it easy. Aspoň budeme mať na staré kolená na čo spomínať.
Nechcela by som žiť v Amerike. Nie je to žiadna zázračná krajina. Mám rada Slovensko. Ale niektoré veci si rada uchovám v pamäti. Veď o tom tie otvorené hranice sú- privlastniť si to dobré a poučiť sa zo zlého. A život bude farebnejší.
