Mňa čakalo ďalšie stretnutie s mojou psychologičkou. Tešila som sa. Môžem sa vyrozprávať a nemusí ma mrzieť, že ju to nezaujíma, alebo ju zdržiavam. Jej za to platia. A tešila som sa aj na to, ako teda bude vyzerať tá terapia.
Malého som nechala mame. Stislo mi srdce, pretože plakal, keď som odchádzala. Ešte sa za nou pozeral cez okno a posielal mi pusinky. Síce takým zvláštnym novonaučeným a ešte nie celkom vycibreným gestom, ale ja som vedela, čo to znamená.
Bola som presná ale doktorka meškala. Trochu mi to ubralo na nálade. Keď konečne dorazila, pozrela som na hodinky. Celkom ma potešilo, že som s ich nezabudla doma. A teda že vyzerám aspoň trochu k svetu, lebo mám na ruke hodinky a dokonca špirálu. To je ale terno.
No ale hodinky nemilosrdne ukazovali štvrť. To znamená, že má na mňa menej času.
Začala jednoducho. „Ako sa máte?“
A ja som sa chytila, asi 5 minút som rozprávala. Potom nič. Tak sa ma na niečo z toho spýtala. Odpovedala som. Ale nereagovala. Znova sa na niečo spýtala. Rozprávala som trochu dlhšie. Ale nepovedala som žiadnu inú informáciu ako na prvom stretnutí. Stále dokola to isté- manžel, svokra, mama, otec, s ktorým, od kedy odišiel, nemám problém. Vraj je za tými mojimi pocitmi on. Ok, to viem aj ja, ale ja potrebujem pracovať na tom, ako tie pocity meniť.
Stretnutie skončilo. Nedala mi žiadnu úlohu, ani radu. Na záver povedala pár všeobecných zhrňujúcich viet a teda, že mi odporúča tú terapiu. Ktorá zjavne ešte nezačala.
Ďalšie stretnutie sme mali mať o mesiac. Tak fajn.
Odchádzala som sklamaná. Necítila som sa dobre. Skôr tak prázdno. Pôvodne som chcela ísť ešte nakúpiť, možno sa trochu popozerať po obchodoch, ale už ma to prešlo. Narýchlo som nakúpila pár potravín a išla som domov. Za mojim synom. Už mi chýbal. Veľmi. On je celý môj svet.
Čoraz častejšie som si uvedomovala, že aj keby ho niekto brával von a ja som mala pár chvíľ pre seba, vždy budem mysľou pri ňom. Tomi mi pár krát naznačil, že by sa nám oveľa ľahšie dýchalo, keby som mala zamestnanie. Aj som poslala pár životopisov. Vlastne, pekných pár. Stále, keď vidím vhodnú ponuku, tak na ňu reagujem. Či už je to predavačka, kancelárska sila, vlastne hoci čo, okrem technických vecí, lebo na to fakt nemám kvalifikáciu. Píšem aj tam, kde uvádzajú potrebnú prax. Nemám prax, ale mám chuť sa učiť. A učím sa rýchlo, čo som zdôraznila aj v Motivačnom liste.
Začínam si však uvedomovať, že ja nemám chuť sa učiť, vôbec nemám chuť pracovať a už vonkoncom nemám chuť byť bez môjho syna. Lebo ho ľúbim. Lebo to pre moju rodinu nie je zas až taká otázka života a smrti. Lebo som závislá na mojom synovi. Asi dokonca viac ako on na mne.
Ale malý krôčik môžem spraviť. Raz týždenne by ho mohla vziať svokra k sebe. Ona sa poteší, že je tam, on sa bude tešiť, že sa mu naplno venuje a ja budem mať dobrý pocit, aj keď hrozné výčitky, lebo nebude so mnou. Ale za ten čas môžem nerušene navariť, upratať, alebo začať s tým maľovaním na textil, aby som sa konečne nemusela hanbiť za Filipove fľakaté bodinká, ktoré nejdú za nič na svete vyprať. Jednoducho to zamaskujem nejakým na maľovaným obrázkom.
Odhodlanie oznámiť to svokre vo mne však klíčilo pomaly. Lebo sme si nesadli.
Madzičasom som si kúpila nové šaty. Za 75 centov v sekáči. Ale skvelé. Cítila som sa v nich žensky a to som potrebovala. Lebo v nedeľu stretnem Karola. A potrebujem mať navrch. Aby vedel, o čo prišiel.
Tomimu som o stretnutí nepovedala. Ale povedala som mu o kostole. Že tam chcem ísť. A on že dobre. Pýtala som sa, či pôjde tiež a on že nie, že bude s malým. Filip ráno ešte spal. No jasné, veď v noci bol hore asi miliónkrát. Aj Tomi spal. A tak som ich nechala v posteli a ticho som sa vytratila. Dala som si záležať. Nakulmované vlasy, dobrý make-up, šaty, lodičky. Bola som top top. Môžem ísť. Do auta so si pre istotu beriem balerínky, aby som niekde nehavarovala kvôli zaseknutému opätku. Mám všetko. Okrem spevníka. Rýchlo som vbehla späť do bytu, schmatla zaprášený spevník a utekala som do auta. Prípravy prebehli v pohode. Dúfam, že malý to bezo mňa zvládne. Mne je bez neho ťažko už teraz.
Vystupovala som po schodoch do kostola pomaly. Meškám 2 minúty. Chcela som meškať. Chcela som, aby si Karol môj príchod všimol a aj si všimol. Sadla som si do poslednej lavice. Ťažko sa mi dýchalo. Bola som nervózna. O čom sa budeme baviť, čo mu mám povedať?
Karol vystúpil a kázal. Hovoril dlho, kvetnato, múdro, ale vlastne o ničom. Pozerala som na neho a uvažovala, kam sa vytratil všetok môj obdiv voči nemu, čo sa stalo. Veď on vôbec nie je tak úžasný. Ničím mi neprehovoril do srdca. Babky predo mnou sa rozplývali. Ešte aj po Službách ku mne prišli a pri podaní ruky mi okrem klasického: „Hradom pevným je náš Boh“, krochkali slasťou nad mladým pánom farárom. Vraj aký je zbožný, aký je milý a pekný. Pch, keby len vedeli.
Podala som ruku aj domácemu farárovi, ktorý stál pri východe z kostola a vedľa neho stál Karol. Len sme sa pozdravili. Poďakovala som za kázeň. Vtom ma farár pozval k nim na kávu. Vraj, keď sa s Karolom poznáme, budeme si mať čo povedať.
Ale nemali sme.
Napriek tomu som pozvanie prijala. Sedeli sme za stolom. Farár, jeho žena, Karol a ja. A bolo mi čudne. Téma viazla. Zdvorilostne som sa pýtala na to ako sa má, ako sa má jeho rodina a on mi otázku vrátil. Tak som povedala, že je to zložité, ale že s užívam materstvo, Filip je skvelý a Tomi robí, čo môže. Taká blbosť. Ďalej som sa pýtala aký je zbor, čo za aktivity majú. Nič extra dôležité, nič extra osobné. Našťastie opraty rozhovoru prebral farár a začali sa baviť o nejakom článku, čo nedávno vyšiel a obaja ho čítali a bla bla bla. Asi po pol hodine som sa ospravedlnila, že mám doma malé dieťa a ďakujem za kávu. Podali sme si ruky bez známok emócie, iba s obyčajným „Rád som ťa videl“ a mojím: „Pozdravuj manželku“ a odišla som.
Precitla som až niekde na pol ceste domov. Odstavila som na krajnici a srdcervúco som sa rozplakala.
Veľmi veľmi veľmi ma to celé mrzelo. Asi som mu nikdy nestála za viac, ako...ako...vlastne som bola pre neho ničím. Ale čo som vlastne čakala od takého bezcharakterného muža, akým bol. Veď on spával s kade kým. Celý tento prekliaty svet je nespravodlivý. Veď ja som krásna múdra a úžasná žena. Ako môžem dopustiť aby mi takýto chudák trhal srdce na milión kúskov. A čo je ešte horšie, bola by som schopná znížiť sa na jeho úroveň. Ešte aj teraz. Ak by sa na mňa aspoň milo usmial, niečo naznačil, napríklad, že po mne tajne túži, ak by povedal, že jeho manželstvo bol omyl, neváhala by som opustiť muža a ísť za ním hoc aj pol krajiny. To som naozaj až taká sprostá?
Som.
Veď doma mám muža, ktorý mi aspoň nezahýba a vymenila by som ho za tohto hňupa. Strašné. A prečo. Pre jeho oči, hlas, charizmu? Pre jedinú vec- bol niečím čo som chcela a čo som nedosiahla. A preto ho chcem. Lebo som rozmaznané decko, čo vrieska pred výkladom s cukrovinkami.
Pípla smska: „Domov idem až večer. Stretneme sa ešte?“
Karol. Srdce mi skočilo do krku a búchalo ako splašené. Čo mám napísať.
„Kľudne sa zastav u nás. Adresa: Hviezdoslavova 3456/36. Ale to si možno pamätáš. Príď po šiestej, Tomi už nebude doma.“
A Karol prišiel a Tomi už nebol doma. Popravde, neviem ako by som vysvetlila môjmu mužovi, že ma príde navštíviť iný muž. Dosť síl ma stála pretvárka, že je všetko v poriadku a v kostole sa nič nestalo. Vlastne, keď som prišla domov, Tomi ešte spal a mama sa s Filipom hrala v obývačke. Teda ona sedela a on búchal vareškou po autíčku.
Zvyšok dňa bol klasika, dovarila dom, uspala som, hrala som sa, pobalila som a Tomi, ktorý medzitým vstal a odišiel a prišiel sa najesť a znovu odišiel, prišiel po oblečenie a jedlo a odišiel.
Okolo deviatej som myslela, že asi umriem od nedočkavosti. Malý spal, mama bola v izbe a mobil pípol. Ahoj som pred bytom. Pozbierala som všetku odvahu, čo som v sebe našla, trochu som si našuchorila vlasy a vyšla som von. A vyzerala som dobre. Veď od siedmej som mala dosť času na sebaúpravu, aj keď ma medzitým Filip dva razy privolal.
Karol stál na parkovisku. Mal rifle a biele tričko, na ňom sivú mikinu, biele tenisky a neskutočne dobre voňal.
„Ahoj, tak ako?“
„Ahoj Karol, potrebuješ ešte niečo? Prečo si písal?“
„Ty vieš prečo moja hlúpučká. Tak ideme dnu?“
Chvíľu som váhala. Mám šancu zmeniť svoj život. Čo mám spraviť.
„Jasné poď“, povedala som mierne ironicky, „aspoň sa zoznámiš s mojou mamou a synom.“
Uškrnul sa, chvíľu bol ticho: „Tak si nájdeme iné miesto. Nastúp.“
chcela som nastúpiť, ale váhala som.
„Daj mi chvíľu“, vbehla som dnu, oznámila som mame, že Anita má problém a na chvíľu vybehnem, nech dá pozor na malého a už som aj bežala von. Nečakala som na odpoveď, lebo viem, že chcela povedať niečo ako ale čo budem robiť ak sa zobudí, to predsa nejde. Ale išlo. A ja som išla s Karolom. A presne som vedela kam. To miesto poznám. Tam ma brával Tomi, pokiaľ som ho nepredstavila mame. K Dunaju.
Bolo celkom príjemne, nie veľmi teplo, ale príjemne. Mne však bolo horúco. A Karol celý čas mlčal. Ja som hovorila len smer cesty, teda ešte menej ako navigačka.
Zastali sme.
„Takže tvoje manželstvo je zložité?“, prehovoril.
„Aké je to tvoje?“, hra sa začína.
„Moje je super. Všetko je super. Vieš, život nemôžeš toľko analyzovať, musíš ho jednoducho žiť...“, lakťom sa oprel o stredové operadlo. Koža našich rúk sa jemne dotýkala. Vlastne len chĺpky. Nebadane. Pozeral dopredu, ako pravý filozof.
Pootočila som sa k nemu, tiež som sa opierala ale teraz už oboma rukami a mierne som sa nahla. Bavilo ma provokovať. Iba trochu. Bolo to tak dávno.
„A ty teda žiješ...naplno?“, zovrela som pery aby sa mi prekrvili ale aj aby som prestala tak hlasno dýchať.
Otočil sa ku mne. Naše tváre boli od seba asi na desať centimetrov. Cítila som jeho dych a jeho odpoveď: „Snažím sa“, akoby skončili v mojich ústach.
Nedá mi to, musím sa spýtať, nech to akokoľvek pokazí túto chvíľu: „Karol, ľutuješ niečo z toho, čo sme spolu zažili?“
Hovoril pomaly, vychutnával si moje trápenie: „Ale dievčinka, to nemôžeš tak prežívať, sex bol fajn. Treba to brať tak ako to je. Sex nie je láska. A čo je vlastne láska. Maslím, že ľudia sa ani milovať nedokážu. Musíme len...“, odmlčal sa a ja som bola na pokraji omdletia, „musíme len žiť“, dokončil a jeho pery sa vášnivo dotkli mojich v horúcom bozku.
Horúcejša bola však facka, ktorú v zápätí dostal.
„Vieš čo Karol, ty si debil.“, povedal som vecne.
„Neber to osobne je to len konštatovanie. Ja som si myslela, že sme kamaráti. Akože ten sex, však fajn, aj keď v porovnaní so sexom čo mávam s mojím mužom, nehnevaj sa, ale bolo to úbohé. No ale to kamarátstvo, no ako si to mohol celé zahodiť, to fakt nechápem. A hlavne nechápem ako som mohla byť z teba taká predposratá a obdivovať ťa. Veď ty si strašný chudák. Doma ťa čaká žena s dieťaťom a ty sa tu zadrbávať len preto, aby si omočil. A je ti asi jedno s kým. Ako som si ja mohla kvôli tebe ničiť život, snívať o tebe, túžiť po tebe. V porovnaní s tebou mám doma poklad. Vlastne v porovnaní s tebou má doma poklad každá druhá. Buď tak láskavý a vezmi ma domov. Mám toho dosť.“
Karol nechápal. Pozeral ako bez ducha.
„Haló, preber sa, zober ma domov. Ďakujem“, slabikovala som.
Bez slova naštartoval a zobral ma domov. Cestu sa celkom dobre pamätal. Neprehovoril. Zastal, vystúpila som. Pred tým, než som zabuchla dvere bezducho povedal: „Ty si strašná krava.“
„Som, lebo som spoznala takého vola ako si ty. Pozdravujem manželku.“, dvere som zabuchla tak silno, ako som len vládala. Zapískali a Karola nebolo. A dúfam, že ho už nikdy neuvidím.
Zhlboka som sa nadýchla a išla som za mojím synom. Mama sedela v obývačke ako keby prehltla pravítko.
„Jaj, Ľubenka, dobre, že si doma už som takmer zinfarktovala.“
„Čo sa stalo?“
„Nič, malý spí. Ale keby sa zobudil, no celý čas som tu sedela a“
„Dobre mama, bola som preč pol hodinu, všetko je v pohode. Dobrú noc.“, vošla som do izby, vyzliekla som sa a ľahla som si k synovi. A bolo mi dobre, cítila som sa slobodná. Chvíľu som rozmýšľala, že si Karola vymažem z telefónu, ale chcem mať jeho číslo, aby som vedela komu nemám dvíhať. Alebo by som ho mohla zmeniť na Debil-nedvíhať, ale za toľkú námahu mi nestojí.
Nevedela som zaspať. Bola som zo seba nadšená. Toľký čas som sa kvôli nemu trápila a on je obyčajný chudák.
Uvidíme, do kedy mi to nadšenie vydrží.
Moje tretie sedenie u psychologičky nedopadlo nijako. Aj som rozmýšťala, či tam mám ísť. Veď jeden z mojich hlavných problémov som vyriešila- Niet za čím plakať. No ale ostali tu ešte ďalšie. A tak som šla.
Prišla som na desiatu. Čakala som a čakala a čakala. Chvíľu po jedenástej otvorila dvere. Spolu s ňou vyšla akási uplakaná pani. Psychologička pozrela na mňa a na hodinky a znovu na mňa. Pochopila som. Nemá na mňa čas, ale nevie ako mi to povedať.
„Kľudne ma preobjednajte.“, prečo som to povedala. A ešte som sa k tomu aj pousmiala. Hrozné.
„A nebude vám to vadiť? Dobre teda, mohli by ste, no, čo ja viem, čo najskôr.“, so sestričkou hľadali voľný termín. Našiel sa. Už keď som si brala do ruky vypísaný papierik s novým dátumom, rozmýšľala som, čo tam pôjdem. Mala som jej rovno povedať, že ma naštvala. Krava.
Ja mám problémy, ktoré sú pre mňa rovnako zdrvujúce, no dobre teraz už nie až tak, ako pre tú pani, čo vyšla uplakaná. Mám na to rovnaké právo.
Bola som však namrzená. Cestou domov som uvažovala nad tým, že to možno malo tak byť, že možno tú psychologičku nepotrebujem. Možno to mám vyriešiť sama všetko. Aj tak by som to musela riešiť sama. Asi jej zavolám, že nepôjdem. Uvidím, ako mi bude. Možno sa naučím zvládať svoje emócie. Darí sa mi to celkom dobre. Už dlho som na Filipa nezdvihla hlas a to je vlastne dôvod prečo tam chodím. A teraz ma čakajú pekné veci. Musím naplánovať malému oslavu. Bude mať jeden celý rok. A od Karola som sa oslobodila. No uvidíme. Škoda, že o Dóre stále nič neviem.
