Kočík sa stal súčasťou mojej osoby. Dieťa so mnou trávi 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Hoc kam idem, ide so mnou a keďže je jeho vek spätý s polohou ležmo, trepeme so sebou aj kočík. Všade.
Ešte ako tehotná som snívala, aké to bude úžasné chodiť na prechádzky, veď mamička s kočíkom na prechádzke mestom je priam idylický obraz. Dnes už môžem zo skúsenosti povedať- nie je.
Na chvíľu zabudnem na fakt, že dieťa vydrží v kočíku len istý čas a zásade chce von, keď je to najmenej vhodné a kočík sa stáva nadbytočným. V jednej ruke držíte plačúce dieťa a druhou tlačíte kočík. Vtedy sa stáva všetko ešte zložitejším. Pri tom je život odkázaný na kolieska už aj tak dosť trpký.
Priblížim vám situáciu. Ak bývate v bytovke a nemáte ohľaduplných susedov, čaká vás denný boj so schodmi. Ak vám aj ostala kočikáreň a je dokonca funkčná, nezaprataná na nepoznanie haraburdím či bezdomovcami, tak si môžete kočík uzamknúť tam a vaša denná tortúra sa zmenšuje na prekonanie dvoch – troch (ôsmych) schodov pri vstupe. V rodinnom dome si našťastie situáciu vyriešite bez sporov so susedmi.
Opustením bydliska sa však boj nekončí. Naše chodníky, ak vôbec nejaké sú, sú naozaj v žalostnom stave, samý výmoľ, samá jama. Ak prší, stojí na nich a vedľa nich voda. A tak ak sa vám aj podarí nestúpiť do mláky, s radosťou vás ošpliecha pako za volantom. Niektorí takí si mýlia chodník s parkoviskom. Žiadne dve kolesá na chodníku. O voľných centimetroch môžete akurát snívať.
Úrady na tom nie sú o nič lepšie. Ak aj náhodou majú vybudovaný bezbarierový prístup, tak nemajú domyslené dvere. Pošta, sociálka, mestský úrad, zdravotná poisťovňa, tam všade stoja kolieska pred výzvou. Dvere sú dvojité, oboje sa otvárajú do vnútra a vmanévrovať nimi kočík si vyžaduje prinajmenšom akrobatické schopnosti. A pomoc? O tej môžete snívať. Gentlemant alebo obyčajný týpek, čo vám podrží dvere je skutočne zriedkavý úkaz. Väčšina na vás pozerá ako sa trápite, krúti hlavou aká ste neschopná alebo sa rovno obráti. A to aj ženy, ktoré si rovnakým peklom prešli samé. Asi sa riadia heslom- ja som sa trápila, tak aj ty sa tráp. Zaklincujú to potraviny, kaviarne a detské obchody vo výške prvého poschodia.
Cesta odkázaná na kolieska sa podobá na cestu do pekla. Môj pohľad je iba pohľadom matky s kočíkom. Hlboko sa skláňam pred všetkými, ktorí sú pripútaní na vozíček a denne podstupujú tieto pekelné strasti aby dokazovali, že nie sú iný ako „chodiaci“. Ale sú. Sú maximálne znevýhodnení. Nepriamo vykázaní z mnohých reštaurácií, dopravy, úradov, potravín. A to pre takú hlúposť, akou je schod, prah a dvere.
Myslime na to, keď si budeme hopkať dole schodiskom a vážme si, ak „toto“ nemusíme riešiť. A ak je to možné- odstráňme schody, jamy, obrubníky, prekážky...
