Väčšinou sa viem vytočiť do vývrtky úplne sama. A nepotrebujem k tomu ani dôvod. Ja si ho nájdem, občas vytvorím. Veď každodenný život na to dáva dostatok príležitostí.
Ale som rada, že existujú ľudia, ktorý mi so zvýšením srdečnej aktivity a stavom nas...rdenosti pomáhajú. Ani sa nemusia veľmi snažiť. Stačí nevinná poznámka. Najradšej mám túto: Nemáš doma deti? Aspoň si odpočinieš.
V tajných snoch si predstavujem, že ak budem mať volný deň, sama pre seba, dám si na tvár masku a budem písať. Napríklad ďalšiu kapitolu knihy.
Skutočnosť je však iná.
Nemyslím si, že len ja trpím týmto „postihnutím“, ale ak sa nááááhodou vyskytne situácia, že sa nachádzam v domácnosti bez mojich detí (v počte kusov dva), snažím sa dohnať všetko to zameškané. Napríklad. Žehlenie, resty v robote, upratovanie, umývanie riadu, vysávanie, nákup....
Plánovanie „Veľkého dňa“ začína vo chvíli, keď sa dozviem informáciu o opustení materskej lode malými neskutočne rozkošnými ničiteľmi. Vlastne, zväčša iba ničiteľmi. Nie sú príliš rozkošní. Skôr hluční. A sú všade. A to sú len dvaja.
Predstavujem si ako ich so slzou v oku odprevádzam, napríklad ku krstnej mame, ktorá si ich raz za čas vezme, dokonca u nej už aj spali. Moje kroky vedú do kuchyne. Odpratať, umyť riad, postierať plochy. 30 minút fuč. Uvarím si kávu.
Dobre pracovať sa dá iba vtedy, myslím si, ak sú zbytočnosti poodkladané a plochy upratané. Takže uložím povyťahované hračky, roztriedim oblečenie, ktoré sme nechali akože vyvetrať, lebo ho netreba prať (mali ho na sebe 5 min), ale už ho nedávam do skrine, medzi čisté. Nakoniec sa naštvem a všetko aj tak putuje do prádla. Púšťam práčku. Upratujem veci na stole. Ceruzky, farbičky, perá, plyšáky, plastelína, neviemčo, lyžička, zlomený kúsok autíčka, 17 autíčok, traja draci a hrsť smetí. Neviem čo sú to za kúsky a je mi to jedno.
Prešla ďalšia hodina. Dokelu, kam sa stratila. Je obed a som hladná. Ale ešte som nič nespravila. Rýchlo niečo vyžehlím a potom sa najem. Prešla ďalšia hodinka a pol. Vyberám z chladničky všetko, čo sa dá narýchlo zjesť. Bolo by fajn umyť ju. Umývam chladničku. Konečne sa najem. Sedím pred pusteným televízorom so zaslúženou kávou. Odrazu sú štyri poobede a ja som nespravila nič z toho čo som chcela. Nenapísala som ani riadok. Pritom taký bol primárny plán. Začínam byť nervózna.
Ten zvláštny pocit v žalúdku, taká zvláštna nervozita, naberá na intenzite. Je to taký ten pocit, kedy sa nič vlastne nedeje, ale niečo nie je v poriadku. A ani nie je. Nie sú tu moje deti. Objavujú sa u mňa abstinenčné príznaky. Sú v poriadku? Chýbajú mi. Čo som to za matku keď sa teším, že odídu z domu, aby som mala trochu času pre seba. Ako to kedysi robili mamy, keď mali deti celé roky na krku a bez akéhokoľvek odpočinku. Som zlá matka.
Posledné dve hodiny sa mučím myšlienkami na deti a výčitkami, aká som zlá matka.
Konečne prichádzajú deti. V priebehu sekundy mi prebehne mysľou deň, kedy som si mala trochu oddýchnuť, deň bez detí, ktorý ma vyčerpal viac ako deň s deťmi. Nespravila som nič z toho, čo som chcela. Žiadna pleťová maska, žiadne vymetanie obchodov, žiadne písanie. Vykonala som pár vecí, ktoré robím aj vtedy, keď sú doma. Len mi to išlo pomalšie a smutnejšie.
Znova raz si sľubujem, že nabudúce budem oddychovať. Vykašlem sa na všetko a urobím len to čo chcem. Ale na jedno je ten „oddych“ dobrý. Až bolestne si uvedomujem, akí dôležití sú tí malí muži v mojom živote. Na celom dni je najkrajšie to, keď ma oblapia dva páry krpatých rúk okolo krku a v krátkej chvíli na mňa vychrlia tristo slov a osemnásť požiadaviek.
Konečne. Práve takto to milujem. Takto si moja duša oddýchne. S nimi.
