S napätím čakám na otvárací ceremoniál Olympijských hier. Deti spia a ja si googlim kadejaké upútavky, reklamy a profily športovcov. Doteraz som Olympiádu pozerala ako súčasť programu v telke- seriál, telenovela, 400m voľný spôsob. Avšak čím som staršia, tým viac za tým vidím ten úžasný výkon jednotlivca. Nie len ten chvíľkový, ktorý podá na Olympiáde, Paralympiáde, či inej súťaži, ale ten celoživotný.
Ja nemôžem byť olympionikom. Vlastne žiadnym športovcom. Nie kvôli tomu, že s mojou váhou by som mohla byť tak vzpieračka či guliarka, ale preto, že mi chýba pevná vôľa a vytrvalosť.
Nadchnúť sa dá pre veľa vecí. Ale zotrvať a keď sa nedarí, to je ťažšie. A pritom každý športovec viackrát okúsi pád, ako vydarený skok, bolesť svalov, únavu a ťažobu, ale ak vytrvá, pre ten pocit osobného víťazstva to stojí. Myslím, že najdôležitejšie je vyhrať sám nad sebou. Urobiť viac než si sprvu myslím, že dokážem, premôcť sa ku každodennému vstávaniu, kvôli rannému tréningu a aj keď som na dne tak nájdem silu vstať. A zvíťaziť.
Držím palce našim reprezentantom na Olympiádach. Ďakujem im, že dvíhajú našu národnú hrdosť a že sú vzorom pre decká aj dospelých.
