Chcela som tento blogový príspevok uverejniť včera, ale nestihla som. Venovala som sa iným povinnostiam ženy. Musela som sa rozhodnúť, čo je pre mňa dôležitejšie. Tak ako ženy často musia. Rozhodovať sa. Dvom malým povinnostiam. Ale ani dnes nie je neskoro.
V roku 1908 sa 40000 krajčírok postavilo za obranu práv, a to nie len práv žien. Žiadali zníženie 10-hodinového pracovného času na 8-hodinový, zvýšenie smiešnej mzdy a zlepšenie príšerných pracovných podmienok. Demonštrácie žien boli pravidelné, konali sa na konci zimy. Jedno takéto zhromaždenie, za právo žien voliť, sa konalo v New Yorku práve k dátumu 8.marec 1908. Mnohí si každoročne tento prejav odvahy a spolupatričnosti pripomínali. Múdri muži v OSN sa rozhodli, že by bolo vhodné si tento počin pripomínať aj na medzinárodnej úrovni a tak slávime 8.marca i teraz. Jasné, že je to jeden z vhodných sviatkov na propagovanie svojej strany, názoru, produktu. Vždy to tak bolo. Využime, čo sa dá, aby sme vyzerali dobre.
Dôležitejšie však je, že si máme pripomínať, že sa jedná o oslavu medzinárodnej solidarity žien, rovnoprávnosti, spravodlivosti, mieru a rozvoja.
To, že aj ženám leží na srdci mier, rovnoprávnosť a rozvoj, sa stáva, našťastie, čím ďalej tým viac zjavným. Mnohé úžasné dámy, ženy a dokonca ešte len dievčatká tvoria mier, šíria vedomie o potrebe rozvoja, ochrany zeme, života...
Vďaka vám, každej jednej, ktorá tvoríte. Ktorá tvoríte mier vo svete, krajine, ale aj vo svojej rodine.
Ale. Čo tá solidarita? Je jednoduché povedať, že sme solidárne so ženami na druhom konci planéty. Že nás mrzí, ak vydajú dievča za neznámeho na ďalekom východe, alebo odoberú deti matke v niektorej severskej krajine.
Ale sme solidárne jedna s druhou? Sme solidárne s kamarátkou, susedou, mamou, kolegyňou, predavačkou... Alebo máme pred očami len jedno veľké JA.
Nedávno sa mi stala veľmi nepríjemná vec. Vlastne sa nestala mne, o to je to smutnejšie. Stalo sa to dobrej mladej žene, ktorú jej rodina presvedčila, že je nikto. Pritom je NIEKTO. Starostlivá mama, obetavá (bohužiaľ) manželka, poslušná nevesta, tichá, pokorná...
Najprv som si myslela, že sa mi to len zdá, že je všetko v poriadku. Občas sme sa stretli, deti sa zahrali a ona rozprávala. Obyčajné veci. Veci, ktoré znejú obyčajne a predsa vám zamrazia. Prečo sa bojí zdvihnúť telefón, keď volá svokra? Prečo pozerá na hodinky, lebo sú vonku už 20 minút a už vypršal čas? Prečo chodí s chronicky chorou dcérou k lekárovi manžel ale jej nepovie, ako to dopadlo a čo treba robiť. Ale potom jej dennodenne vyčíta, že všetko robí zle. Ale ona nevie ako to treba robiť dobre. A jeho to teší. Ďalší dôvod prečo je on v práve, že ona leží schúlená. Prečo sa ma pani učiteľky v škôlke pýtajú, ako dobre rodinu poznám a čo viem o vzťahu otca k deťom? Ale stále je to len čudný, mrazivý pocit.
Zrazu sa stane náhoda. Niekto iný naznačí, že má rovnaký pocit z tejto mladej ženy. Niekto to dokonca konečne povie na plné ústa. Až dospejete k spoločnému názoru, že by bolo vhodné niečo spraviť. Bolo by dobré začať ju aktívne a cielene chváliť a povzbudzovať. Bolo by dobré ostať s ňou v kontakte. Bolo by dobré ukázať jej, že v iných rodinách manželia a svokry rozprávajú s inou rovnoprávnou bytosťou inak. Že to nie je v poriadku. Povedať jej, že ak chce, tak jej pomôžeme (lebo, tak to funguje, musí chcieť, ale našou úlohou je povedať jej, že smie chcieť). Povedať je, že má kam ísť. S deťmi. A, že súdy len tak deti matke neodoberú.
Na malom stretnutí pár priateliek, samozrejme bez nej, lebo veď izolácia, si každá povedala svoj príbeh, ukázala svoje rany. Bolo to veľmi povzbudzujúce. Dodalo nám to nové sily v našich životoch, ale aj naznačilo plán pomoci pre ňu.
A potom sa to stalo. Jedna ZRADILA. Nacupitala za jej mužom. So všetkými informáciami. Možno po ňom túži. Lebo niektorým ženám po 45 je jedno kto bude otcom ich detí. Možno chcela ublížiť. Možno len nerozmýšťala.
A povedala všetko.
Tu by som mohla vlastne skončiť. Asi ste pochopili. Na chvíľu sa vám zatajil dych. Prebehol mráz po chrbte.
Áno.
Presne TOTO nasledovalo.
Pýtam sa, kde je tá solidarita? Je jednoduché byť solidárny s neznámymi. Ale čo tak chvíľu porozmýšľať, pred tým než niečo spravíme a byť solidárni aj so známymi. V každodennom živote. V maličkostiach.
Žena so ženou.
