Pamätám si ako som raz, v roku 1999, šiel na kontrolu k lekárovi a ten sa ma spýtal, prečo mám na sebe tričko so slovenským znakom. "Lebo som Slovák a reprezentant Slovenska," odvetil som hrdo. Slovenský znak a vlajka boli pre mňa symboly. Bol som hrdý, že ich nosím na hrudi, že reprezentujem Slovensko. Žiaľ, nechali sme si tieto symboly "ukradnúť". Rovnako ako sme si nechali ukradnúť celé Slovensko.
Slovenskou vlajkou a znakom sa dnes maskujú "vlastenci", ktorí by našu krajinu bez váhania odovzdali okupantom. "Hrdinovia" čo hromadne podpisovali pamflet o "odopretí brannej povinnosti".
Zúfalci, ktorí si myslia, že Ukrajina by sa mala vzdať časti svojho územia. Aby bol konečne mier. "Ruský mier". Hanbím sa za nich. A priznávam sa - hanbím sa aj za to, že som Slovák. Už nenosím slovenský znak. Na čiapke mám ukrajinský trojzubec. Symbol národa, ktorý sa dokázal postaviť nepriateľovi a už tretí rok vzdoruje mnohonásobnej presile.
Hanbiť sa ale nestačí. Treba konať. Najbližšiu veľkú šancu budeme mať pri parlamentných voľbách. Dovtedy môžeme aspoň nášmu susedovi pomôcť v boji proti ruskej horde a ukázať svetu, že Slovensko nie je len banda priposraných hejslovákov, pripravených pobozkať tyranovi čižmu. Napríklad tak, že pošleme Ukrajincom ďalší dron:
ĎAKUJEM!
