Toto je fotografia partičky, ktorá sa dnes, pri príležitosti výročia nežnej revolúcie, položila veniec k pamätníku Alexandra Dubčeka. Človeka, ktorý sa vzoprel diktátu "ruského miru". A rovno z tejto maškarády sa presunuli na stranícky čurbes, na ktorý pozvali veľvyslanca Ruska. Krajiny, z područia ktorej nás chcel Dubček dostať.
Zdá sa vám to trochu antagonizmus? Pre súdruha Fica a jeho nohsledov je to normálne. Títo ľudia bľabocú, že Rusko je náš priateľ, že vojna v Ukrajine nie je. Jedným dychom dodávajú, že ju zapríčinilo USA a Rusi sa v podstate len bránia. A zbrane Ukrajincom dodávať nebudeme, lebo tým len predlžujeme vojnu, ktorá nie je. Ale predávať ich môžeme, lebo keď nepredajú naši ľudia, predá niekto iný. A predávať zbrane do vojny, ktorá nie je, je predsa ľahšie ako zháňať dvadsať miliónov vlastnou hlavou, že. Hlavne v roku 2024, keď ich führer nie je v politike 10 rokov.
Pozrite sa im do tvári. Čo vidíte? Lásku? Ľudskosť? Empatiu? Nie. Srší z nich zlo, nenávisť a túžba po pomste. To je ich motor. Spolu s túžbou po moci. Po štáte pod kontrolou našich ľudí. Po krajine bez slobodných médií, bez reálnej opozície. Vzorov majú dosť. Ich politický kompas im zreteľne ukazuje, všetky svetové strany, kde hľadať inšpiráciu ...
A kto za to môže? Stretol som na svojich cestách po Ukrajine armádneho kaplána. Má prezývku "Askol". Bavili sme sa raz, prečo vo vojne bojujú prevážne starší muži. "Lebo je to naša vojna. Je naša vina, že nás Rusi napadli. My sme príčinou toho, kam sa naša krajina dostala. Nie, nechceli sme Rusov. Ale spravili sme málo proti tomu, aby to takto skončilo. Preto bojujú otcovia, namiesto synov," povedal mi vtedy.
Verím, že ešte nie je neskoro. Ešte stále máme šancu. Ficovi a jeho poskokom môžeme vyjadriť našu "podporu" dnes na námestiach. Ukrajincom, bojujúcim aj za našu slobodu, môžeme pomôcť aspoň materiálne. Napríklad prostredníctvom niektorej z našich kampaní, na platforme DONIIO:
Ďakujem!
