Vladimir Putin od začiatku svojej agresie na Ukrajinu tvrdí, že „špeciálna vojenská operácia“ má jediný cieľ – ochrániť ruskojazyčné obyvateľstvo pred údajnou genocídou. Táto propaganda sa stala oficiálnou zámienkou pre inváziu, anexie území aj neustále bombardovanie. Realita je však presným opakom: ruská armáda ničí práve tie mestá a dediny, kde väčšina obyvateľov hovorí po rusky.
Stačí sa pozrieť na mapu. Mariupol – kedysi polmiliónové mesto, takmer úplne ruskojazyčné. Ruská armáda ho v roku 2022 zrovnala so zemou, zabila desaťtisíce civilistov a preživších donútila k úteku. Podobný osud postihol Severodoneck, Rubižne, či Lysičansk – mestá v Doneckej a Luhanskej oblasti, kde sa v obchodoch, školách aj na úradoch bežne komunikovalo v ruštine. Ak toto je „ochrana“, potom je ťažké predstaviť si, čo by znamenal „útok“.
Veľmi výstižne to pomenovala Iryna z Chersonu. Navštívili sme ju v roku 2023, nedlho potom, ako Rusi vyhodili do vzduchu Kachovskú priehradu a jej dom sa ocitol pod vodou.
"Nikto ich nevolal. Vravia, že nás prišli oslobodiť. Rabovali, znásilňovali, vraždili. Teraz sa nás pokúsili utopiť ako mačence. A to vravia, že sú naši bratia. Čo by asi spravili, keby neboli?"
Putinova logika je v skutočnosti cynicky jednoduchá: vytvoriť falošnú hrozbu, vykresliť Ukrajinu ako štát, ktorý údajne prenasleduje ruskojazyčných občanov, a následne ich sám zabíjať. Je to rovnaký mechanizmus, aký používal Stalin pri deportáciách či Hitler pri zámienkach na okupáciu – vyrobiť obete tam, kde žiadne neboli.
Ruská propaganda roky rozprávala príbehy o „zákaze ruštiny na Ukrajine“. V skutočnosti ruština na Ukrajine nikdy zakázaná nebola – vyučovala sa na školách, používala v médiách aj v obchode. Milióny Ukrajincov doma bežne hovorili rusky a súčasne sa cítili byť hrdými občanmi Ukrajiny. Keď sa však na ich mestá zniesli ruské rakety, veľmi rýchlo pochopili, že najväčšou hrozbou nie je Kyjev, ale Kremeľ.
Dnes sú práve ruskojazyční Ukrajinci jednou z najväčších obetí vojny. Podľa odhadov OSN žije viac ako polovica ukrajinských utečencov z oblastí, kde prevládala ruština. Mariupol, Charkiv či Dnipro – to sú mestá, kde sa ešte pred pár rokmi často ozývalo viac ruštiny než ukrajinčiny. Teraz sú z nich symboly odporu proti Moskve. Putin svojimi bombami paradoxne spôsobil, že aj tí, ktorí kedysi k Rusku cítili kultúrnu či jazykovú blízkosť, sa od neho úplne odvrátili.
Keď sme v decembri 2024 priviezli vianočné darčeky pre deti z Nikopola, poskytla nám svoj byt Žeňa - sestra Inny Golubeovej, ktorá sa so svojim manželom, pastorom Romanom, stará o deti z ostreľovaného mesta. Ako sme došli do vchodu kde býva, povedala, že byt je na "vtarom etaže". "Druhom poverchu", opravil som ju. "Áno, máš pravdu, ukrajinsky je to tak," reagovala. "Rusky hovorím plynule, ale snažím sa hovoriť ukrajinsky. Ruština je jazyk nepriateľa," pokračoval som ja. Hrdo. Tvár jej zosmutnela.
"Ruština je môj rodný jazyk. Som Ukrajinka, ale narodila som sa v ruskojazyčnej Luhanskej oblasti. Celý život som hovorila po rusky. Všetci sme hovorili po rusky. Nikto nás za to neprenasledoval. Až v roku 2014 sa zjavili Rusi a prišli nás zachrániť. Nevieme pred čím a kým, ale boli to oni kto nás začal zabíjať. Ušli sme pred nimi s celou rodinou sem do Nikopola. Ale oni prišli za nami. Ak ujdeme znova, bojím sa, že zas prídu za nami ..."
Prvé miesto, ktoré na našej augustovej misii navštívime bude práve Nikopol. Ideme na letný tábor pre deti z mesta, z ktorého si Ruskí "osloboditelia" spravili cvičný polygón a jeho obyvateľov používajú ako cvičné ciele pre svojich dronistov.
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
Je to tragikomický obraz: ruský prezident posiela tanky a rakety s tým, že ide „chrániť“ ľudí, ktorí by o takúto ochranu nikdy nestáli. Ochrana v ruskom ponímaní znamená rozbombardované nemocnice, masové hroby a deportácie detí. Výsledkom nie je „oslobodenie“, ale systematické ničenie miest, ktoré Moskva označuje za „svoje“.
Putin sa teda dostal do pasce vlastnej propagandy. Tvrdí, že bojuje za práva ruskojazyčných Ukrajincov, no vo svete už len málokto uverí, že masové hroby v Mariupole či Charkive sú prejavom „lásky a starostlivosti“. V skutočnosti sa stal najväčším katom práve tých ľudí, ktorých menom ospravedlňuje svoje zločiny.
Ukrajinci – bez ohľadu na jazyk – dnes stoja spolu. Ruština či ukrajinčina už nie sú deliacou čiarou. Deliacou čiarou je civilizácia proti barbarstvu, sloboda proti okupácii, život proti smrti. A každý ďalší ruský útok na ruskojazyčné mestá len potvrdzuje, že Kremeľu nikdy nešlo o ochranu ľudí, ale iba o moc, územia a obnovenie impéria.
Nádherným príkladom spolupatričnosti, bez ohľadu na jazyk, je náš kamarát, fotograf z Odesy, Boris Buchman, Má 64 rokov a žije vo Odese. V byte, ktorý kúpila jeho rodina v roku 1912. Boris by mal byť podľa ruskej propagandy mŕtvy. Boris je totiž Žid. Ruskojazyčný Žid. Ruskojazyčný Žid, žijúci v Odese. V meste kde „to“ v roku 2014 všetko začalo. V meste, kde takých ako on mali upaľovať za živa a vyhadzovať z okien. Boris po ukrajinsky rozumie, ale hovorí len veľmi slabo. Po rusky nám teda porozprával, čo sa v roku 2014 v Odese odohralo. Rozpisovať sa o tom nemá veľký význam. Informácií je dosť. Len v skratke:
"Pobili sa futbaloví fanúšikovia. Takých máte aj u vás. Sú v celej Európe. Predstav si, že by sa fanúšikovia klubu z Budapešti pobili s nejakými z Bratislavy. A Orbán by sa na základe toho rozhodol denacifikovať Slovensko. Smiešne? Pre nás nie. Pre nás je to realita."
Spýtal som sa ho,vtedy či nemá problémy s tým, že hovorí len po rusky. „Aké problémy by som mal mať?“, odpovedal otázkou Boris. „Na Ukrajine rozumie rusky každý. Je tu veľa Ľudí ako ja, čo hovoria len rusky. A nie je s tým žiaden problém. Žiaden. Máme tu samozrejme extrémistov a fašistov. Tých ale máte aj vy na Slovensku a majú ich aj v Rusku. To ale nedáva žiadnej krajine dôvod vtrhnúť ku nám a robiť nám tu akože poriadky. To všetko je len zámienka. To ty ale dobre vieš a preto si tu s nami,“ dodal.
Aj na Slovensku ľudia dobre vedia, že jazyk nerozdeľuje. Keď posielame pomoc Ukrajine – od humanitárnych balíkov až po zbierky na drony – nerobíme rozdiel medzi tým, či sú obete ukrajinsky alebo rusky hovoriace. Sú to ľudia, naši susedia, ktorí sa bránia pred agresorom. A práve tým, že im pomáhame, dokazujeme, že na rozdiel od Putina chápeme význam slova „ochrana“.
ĎAKUJEME!
NEZLOMNÍ - Jana Čavojská a Marcel Rebro
