Robil som raz rozhovor s mladou dámou - v meste kdesi na severe Ruska. Vonku bolo -20, tak sme zašli na čaj do bufetu na autobusovej stanici. Bolo celkom plno, ale našli sme si miestečko, kde sme mohli v kľude debatovať.
Zrazu som si uvedomil nejaký šum v dave. Moja respondentka v chvate položila nedopitý čaj na lavičku a rýchlym krokom opustila stanicu. Nebola sama. Nechápal som čo sa deje, ale nasledoval som ju. Vonku zahla za roh. Pridal som, aby som ju nestratil. Za rohom spomalila a dobehol som ju.
"Čo sa deje? Prečo si utekala?" spýtal som sa.
"Prišli policajti, nevidel si ich?"
"Videl. Ale prečo by som mal pre nimi utekať? Nič nezákonné som nespravil. Ty snáď áno?"
"Nie, ani ja. Ale jeden nikdy nevie ..."
Práveže vie. V Rusku kontakt s políciou znamená problém. Krásne mi to raz opísal jeden môj ruský kamarát – novinár. On sám kedysi pracoval v moskovskej redakcii známych novín. Nepísal ale úplne podľa schválených pravidiel. Písal totiž pravdu a to sa v Rusku nenosí. Nie v oficiálnych médiách. Tak dostal na výber – pôjde na „prevýchovu“ do tábora (kolónie), alebo zoberie miesto vedúceho regionálnej pobočky v meste na severe. Zamestnanecká výhoda k tomu : manželka s dcérou s ním na sever nemusia. Môžu ostať v Moskve. Teda lepšie bude, keď ostanú v Moskve. Ako poistka, aby tam na severe písal podľa pravidiel a tú správnu pravdu. Logicky si vybral povýšenie a tak teraz šéfuje jedno človekovej pobočke. Doslovne jedno človekovej, lebo ešte aj upratuje si sám. A píše už len pravdu a nič iné len ruskú pravdu. Trpezlivo čaká, kým mu vyprší trest, alebo kým sa v centrále v Moskve nenájde ďalší idealista, ktorý ho za odmenu vystrieda.
No a tento chalan, volajme ho Sergej, mi raz pri čaji porozprával, ako je to s oslovením „товарищ“ – súdruh. V ruskej armáde a polícii sa ešte stále používa – aj v oficiálnom styku. Nebolo by na tom nič zlé. Veď Nemci majú pre „súdruha“ výraz „Kamerad“, čiže kamarát. Takže „továriš“ je v podstate „kamarát“. Lenže nie v Rusku.
V Rusku, pokiaľ policajt občana oslovuje „továriš“, je všetko v poriadku. Keď sa ale zo súdruha teda kamaráta stane občan („гражданин“), začínajú problémy. „V okamihu, keď ťa policajt osloví ‘občan‘, znamená to, že si podozrivý. A keď si podozrivý, si v podstate už aj zatknutý, vyšetrovaný a obžalovaný. A ten kto je obžalovaný, bude určite súdený a spravodlivo odsúdený,“ vysvetľuje mi železnú logiku ruského policajno-justičného systému. „No dobre, ale odsúdený za čo?“ pýtam sa. „Za čo? Hlúpa otázka. Paragrafov je veľa a nejaký vhodný sa vždy nájde. A ak sa nenájde tak sa vyrobí,“ odpovedá Sergej so smutným úsmevom a pohľadom upretým do stola.
Neviem ako vy, ale ja ruský policajno-justičný systém nechcem. Momentálne medzi ním a nimi stoja nezlomní obrancovia Ukrajiny. Snažíme sa im pomáhať. A pomôcť môže každý. Napríklad podporou niektorej z našich aktuálnych kampaní na platforme DONIO.
Ďakujem za Ukrajinu!
Marcel (ročník 1968)
PS : strávil som v Rusku určite viac času ako 96,86% putinofilov. Mám v Rusku veľa priateľov. Dobrých priateľov. Menovať nemôžem, mali by problémy. Nemyslím si, že celé Rusko, celý ruský národ je zlý. Zlý je systém, ktorý je tam už desaťročia zavedený. V tejto sérii spomienok a úvah poukazujem na animozity s ktorými som sa v Rusku stretol. Viem, že podobné veci by sa dali nájsť aj v iných krajinách. Tie ale aktuálne neohrozujú civilizovaný svet, tak ako Rusko.
