Bolo neuveriteľným zážitkom vidieť, ako sa Simonka v tých guličkách váľala, zo srdca sa smiala a priam kypela šťastím. Keď bola unavená, spapala koláčik a dávala nám štípané pusinky na líce. Bola taká zlatá a nik by neuveril, že o mesiac tu už nebude. Maminka vtedy plakala. Od šťastia, že ju opäť vidí po troch rokoch v nemocnici sa smiať. Presne takú si ju chcela zapamätať. Simonka zomrela takmer na deň presne, ako povedali lekári...
Je hrozné, keď zomrie malé dieťa. Podľa mňa je však absolútne najhorší čas na smrť puberta. Rodičia sa už tešia, že ich deti vyletia z hniezda, začnú žiť a namiesto toho z nich začne vyprchávať život. Vtedy, keď už máte pocit, že ste ich vychovali, že ste to zvládli, príde krutý obrat. Toľko rokov lásky, nádeje, starostlivosti, vyjde nazmar.
A najhoršie je, že deti si už v tom čase dobre uvedomujú, čo sa okolo nich deje. Internet sa totiž neserie. Povie im všetko - aj to, že zomierajú... Podobný prípad sa nedávno stal v mestečku Holsworthy. Chlapcovi rodičia zatajili, že jeho ochorenie je smrteľné. A on si to „vygúglil". Jeho otec mal čo robiť, aby mu vysvetlil, prečo mu klamal. Podľa neho to bola tá najťažšia konverzácia, akú kedy viedol.
18-ročná Zuzanka, ktorá zomierala na rakovinu, mi v júli 2008 mi napísala: „Keď došli výsledky, prišla za mnou doktorka. Sedela u nás naozaj dlho a prvýkrát som jej videla slzy v očiach, keď mi ich hovorila. Ja som sa snažila tváriť, že všetko zvládnem a spolu zvládneme ešte veľa vecí, budeme pokračovať v hľadaní nejakého poondiateho ,,zázraku", ktorý mi aspoň trochu zas zaberie...Ale ona mi povedala, že operácia už nie je možná a vyzerala pri tom strašne. A ja som vedela, že keď mi už ona hovorí takéto veci, je naozaj mizivá šanca... Lomcovalo to so mnou, vydržala som ako-tak, ale keď odišla, všetko to vo mne vybuchlo..."
Posledný mail mi Zuzka napísala o mesiac neskôr, 18.8.2008. Veselý, milý, ďakovný. Potom už nemala síl. Zomrela v septembri 2008 na prahu dospelosti.
Kedy je ten správny čas zomrieť? Možno vtedy, keď mám pocit, že sme zažili všetko, čo sa zažiť dalo, že nám už život nemá čo dať. V starobe! Ale žiaľ, bolo ich toľko... Toľko detí, čo ešte nezačali žiť a odišli do neba... Aby sme na ne nezabudli, zriadili sme pre ne rubriku Naše hviezdy, ktoré zhasli. Aspoň takto si budeme stále pripomínať deti, ktoré ešte nemali zomrieť.
Lebo ešte bolo priskoro.
Lebo to rodičov veľmi bolí.
Lebo to tak proste nemá byť!
