Spisovateľka, bývalá novinárka, aktuálne sa už osem rokov venujem charite - plním sny ťažko chorých detí. Občas veselá, občas rezignovaná. Ale vždy s úsmevom, lebo ŽIJEME LEN RAZ a preto život treba žiť naplno, aj keď sa nedarí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Prvotná myšlienka bola dobrá: mať na čele štátu múdrych ľudí, ktorí budú viesť túto krajinu k vysneným zajtrajškom. Aký skvelý nápad! Vyberieme si pár šikovných hláv, ktorým pôjde o naše blaho a dovedú Slovensko k rozkvetu.
V utorok som bola na detskej onkológii potešiť chorú Vanesku. Drobunké útle dievčatko s veľkými smutnými očami už zvládlo tri operácie hlavičky, mimoriadne náročnú chemoterapiu, po ktorej jej vypadali nielen vlásky, ale aj mihalnice. Z hlavičky má vývod do bruška a pod ramenom ešte jeden - na podávanie liekov a infúzií.
Som obyčajná žena a v politike sa nevyznám. Nerozumiem kvetnatým rečiam, ktoré politikom plynú úst a zároveň nimi nič nepovedia. Nerozumiem prázdnym sľubom, lebo za ne si nič nekúpim. Apropó, ale veď nemusia toľko hovoriť! Mne stačia výsledky.
Nedávno som sa po rokoch stretla s niekým, kto mi kedysi veľmi ublížil. S prekvapením som zistila, že si na tú situáciu nielenže nepamätá, ale ani netuší, že ja na tie chvíle nikdy nezabudnem. Bola som v šoku: je možné, že aj ja som niekedy niekomu nechtiac ublížila a ani o tom neviem?!
Začínam byť alergická na toto slovné spojenie. Tak áno alebo ale? Pretože to je dosť veľký rozdiel. Či už v bežnom živote, sľuboch alebo hoci politike.
„Rebrová, Želaj si,“ predstavujem sa najčastejšie. „A čo si môžem želať?“ znie najčastejšia otázka z druhej strany. „Nič, pokiaľ nie ste chorý,“ odpovedám ja.
Začal sa vo mne usídľovať zlý pocit. Čoraz častejšie sa počujem, ako hovorím niekomu, kto sa mi sťažuje: "To viete, Slovensko.. Tu je to proste tak." Čoraz viac sa so známymi rozprávame, že sme prestali byť hrdí na túto krajinu a uvažujeme žiť inde.
Toto konštatovanie odznelo na nedávnej porade Rady pre práva dieťaťa SR. Najprv som si myslela, že je trochu prehnané. Ale keď som spoznala niekoľko prípadov, ktoré mi vzali dych, začala som sa touto myšlienkou viac zaoberať..
Bola som na pohrebe. Svojej tety, otcovej sestry. Farár odriekal klišovité frázy a neosobne, hoci so zármutkom v hlase, čítal state z biblie, ktoré číta každý deň niekoľkokrát. Hovoril o osobe, ktorú v živote nepoznal a tak nevedel, čo povedať. Opäť som si uvedomila, že smrť bola kedysi o niečo krajšia...
Toto by sa podľa mňa malo učiť ako jedenáste prikázanie. Sľuby, ktoré vyslovíte a nemyslíte ich vážne, majú veľkú silu: môžu ublížiť, uškodiť, vyvolať nevôľu i nedôveru vo vašu osobu. Ale na Slovensku sa sľubom darí.
Nedávno som sa dočítala, že moderátor Vilo Rozboril dostal rektorské ocenenie za celospoločenský prínos v sociálnej oblasti. Musím povedať, že ma to trochu zaskočilo. Podľa môjho názoru totiž známy moderátor nerobí charitu, ale plní si svoju prácu - moderuje reláciu.
Keď som písala svoj posledný blog „Aspoň sa mi pozrite do očí, pán doktor!", väčšina ľudí chápala, čo tým chcem povedať, pretože tiež mali s lekármi (nie všetkými, samozrejme!) podobné skúsenosti. Našli sa však, prirodzene, aj kritici - niektorí písali, že som precitlivelá. Ďalší útočili na to, že lekári majú veľa práce a preto je pochopiteľné, že sa k pacientom nesprávajú vždy vzorne. A našli sa aj tí, čo písali, že preháňam.
Včera som bola s dcérou na chirurgii a opäť som mala pocit úplnej bezmocnosti, ako takmer vždy, keď idem k lekárovi. Sedíte, minúty ubiehajú a vy pozeráte na dvere, za ktorými sedí ON. Čakáte, kedy zavolá, že ste na rade. Nemôžete nič robiť, len upierať zrak na tie blbé dvere a čakať, kedy sa otvoria.
Rakúsky rekordér Felix Baumgartner skočil a ohúril svojim skokom celý svet. Na jeho príklade sa dá krásne ukázať, prečo je dôležité snívať. Ak sme nemali svoje sny, svet by sa neposúval dopredu.
Pracujem s deťmi, ktoré sú mnohé smrteľne choré. Práve dnes by mala šesť rokov Simonka, ktorej sme plnili sen mať bazén s guličkami, a jej maminka mi v ten deň povedala, že má pred sebou už len tri týždne života.
Nedávno som bola s dcérou nakupovať na Obchodnej ulici. Po chvíli prezerania tovaru ma zastavil mladík, vyzerajúci vcelku slušne. Zvláštne gestikuloval, smutno sa tváril a strkal mi pred oči nejaký papier.
