Reláciu totiž tvorí tím ľudí, ktorí zháňajú príbehy, tie predkladajú na porade, kde sa schvaľujú. Následne overujú, či sú pravdivé, ďalší členovia tímu píšu scenáre, kameramani točia, strihači strihajú. Moderátor potom príde a reláciu odmoderuje. Priamo osobne však sny neplní. Nezháňa na sny peniaze, nerobí verejné zbierky, nepíše projekty a nevypisuje granty. Na každú reláciu je stanovený rozpočet, ktorý sa môže minúť a tiež majú mnoho sponzorov, ktorí sú radi, že sa zviditeľnia. Nie je to však charita.
Poviem vám, ako fungujú ostatné neziskové organizácie - napríklad my v ŽELAJ SI. Zorganizujete verejnú zbierku, ale ľudia vám nedajú do kasičky peniaze, lebo vás nepoznajú. Neboli ste totiž v televízii a tak vám nedôverujú. Namiesto toho, aby ste získali peniaze na pomoc deťom, si vypočujete vety typu: „Však my vieme, že tie peniaze pôjdu niekde úplne inde." „Zase nejaká zbierka? Dajte mi s tým pokoj!" až po hrubé urážky. Garantujem vám, že tých pár dobrovoľníkov, čo vám chcú so zbierkou pomôcť, to definitívne odradí.
Nemôžete totiž urobiť veľkú kampaň, vyskakovať z každého bilboardu, televíznej reklamy, lebo na to nie sú peniaze. Tie, čo neziskové organizácie majú, totiž dávajú tým, čo ich potrebujú. Nemôžu ísť na reklamu. Televízie však bezplatne nechcú o vašej činnosti informovať, lebo neziskových organizácií je veľa a nie je možné každú podporiť. Navyše, televízie majú svoje vlastné nadácie a tak informujú hlavne o ich činnosti.
Tento rok sme napríklad urobili Balíčky pomoci pre deti na detskej onkológii a pozvali aj médiá, aby o nich informovali. Viete koľko zo 150 pozvaných novinárov prišlo? Traja... Spravili sme tábor pre choré deti, zapojili sa do Medzinárodného dňa zosnulých detí, zháňame darčeky pre deti, ktoré na Vianoce ostanú v nemocnici, vypisujeme výzvy pre deti, ktoré to potrebujú. Nie je to však pre médiá zaujímavé - nevidieť emócie, utrpenie, nie je tam dosť negatívnych správ...
Aby sme mali peniaze na plnenie snov detí na ďalší rok, v mínusových mrazoch sme vlani na Silvestra predávali lampióny, aby sme získali financie na ďalší rok. V tomto prípade ale o nás média informovali: údajne znečisťujeme životné prostredie v mene pomoci chorým deťom. Nikoho nezaujímalo, že lampióny sú ekologické, že sa za niekoľko týždňov rozložia. Neznečisťujú prostredie, len možno dočasne prírodu špatia. Naše stanovisko však v televízii neodznelo. Nebolo zaujímavé. Lepšie je ohovárať, ako chváliť.
Do dnešného dňa sme s minimálnymi nákladmi splnili sny 600 detí. Nedostali sme žiadnu cenu a veľa ľudí o nás nevie. Nevyskakujeme z reklám, nie sme v televízii. A sme preto horší? Niekedy mám pocit, že áno. Že len tí, čo sú v televízii existujú. Lebo často len im ľudia veria, len im pošlú peniaze v rámcie verejnej zbierky či esemeskovej kampane.
A tí ostatní... Tým ostáva len potichu ďalej pracovať. Našťastie, tí, ktorých sa naša pomoc týka, však o nás vedia: deti si medzi sebou hovoria, čo si želajú a pýtajú sa kamarátov, čo si želali oni. A svietia im oči, keď im želanie plníme. Je to viac, ako rektorská cena :-)
