Nie som hrdá na to, že:
- Ja (my) musíme všetko: dodržiavať termíny, platiť dane, odvody, platiť zvýšené dane, zvýšený benzín - ale nie aby sme sa mali lepšie, nie aby sme mali krajšie cesty, krajšie parky, ihriská.. Ale aby bolo viac do štátnej kasy, viac na míňanie pre politikov a úradníkov, ktorí síce nič neprodukujú (česť výnimkám), ale dokážu urobiť z jednej veci na vybavenie siahodlhú ságu na pokračovanie s nevrlým výrazom, namiesto ochotného: S čím vám môžem pomôcť?
- Druhá strana nemusí nič: politici ani úradnici nemusia šetriť, dávajú si vyššie výplaty, koncoročné odmeny a dokonca ich výšku ani nemusia prezradiť, hoci idú z našich daní (Odmeny priznali tri z trinástich ministerstiev). Úradníci nemusia dodržiavať zákonné lehoty, lebo im za to nič nehrozí, politici nemusia zverejňovať čo robia (viď najnovšia kauza Kaliňák informácie k zákazke na informačné systémy nezverejní). Slovensko sa dlhé roky rozkráda vo veľkom... A nič sa nedeje...
- Ak si chcete od toho života trochu oddýchnuť, môžete sa zapozerať do televíznych novín, kde vás každý deň informujú, koľko sa dnes ukradlo a kto koho zabil. Na upokojenie si môžete pustiť reláciu Rodinné záležitosti, kde všetci na seba kričia a nadávajú, a tak sa názorne ukazuje deťom, ako majú veci „riešiť" a ako to u nás vlastne funguje. Podobných „zmysluplných relácií" je viac, ale nebudem ich všetky menovať...
- Od vulgarizmov a hrubého osočovania si neoddýchnete ani na internete, kde si každý „otvára hubu" a kydá na všetko možné aj nemožné. Stačí si prečítať komentáre pod článkami, blogmi, dokonca i knižnými titulmi a otvárate oči nad nenávisťou, hrubosťou a vulgarizmami, ktoré sú ľudia schopní popísať. Predbiehame sa v tom, kto viac skritizuje, kto bude hrubší, kto napíše jedovitejší text (už sa teším na komentáre pod týmto článkom). Prečo ľudia nemôžu jednoducho napísať svoj názor s argumentami, s citom a rozumne?
- robíme na dane, odvody, DPH, na sociálne dávky pre rómov, ale keď potrebujeme niečo my, tak sa to nedá, nemáme nárok, nie je možné nám vyhovieť... Čoraz viac ľudí nám do ŽELAJ SI píše o tom, že nemajú na doplatok na vozík, auto, rehabilitáciu, že nemajú z čoho žiť.. Ako by sme boli povinní len platiť a nič nepýtať.
- neviem, ako ďalej. Neviem, ako pomôcť Slovensku, aby bolo opäť hrdou krajinou, s ľuďmi, ktorí sa na seba usmievajú, pozdravia, podporia sa, krajinou, kde sa nekradne vo veľkom a kde sa ľuďom dobre žije...Viem len, že za týchto podmienok začínam mať silný pocit, že tu nechcem žiť.
A práve preto mnohé staré mamy plačú...
Nedávno som sa totiž rozprávala so známou, ktorá je psychiatričkou, a rozprávala mi, že k nej čoraz častejšie chodia po rady a lieky staré mamy. Rodiny im totiž odišli žiť do zahraničia a oni zrazu ostali na staré kolená samy. Nemôžu odísť preč za dcérou, synom, pretože nevedia jazyk cudzej krajiny. Nevedeli by už začať žiť v novej krajine a deti nechcú byť v starej.
Budeme časom plakať aj my?
