Srbský národný park Tara sa na náš bucketlist dostal v momente, keď sme na internete nevedeli nájsť jediný článok v slovenčine alebo češtine popisujúci krásy tohto kútu Srbska. Anglických stránok bolo tiež veľmi málo, drvivá väčšina informácií pochádzala z náhodných srbských turistických sprievodcov preložených cez Google Translator. O to viac sme sa tešili na príchod do Tary a na tretí deň nášho Balkánskeho roadtripu.
Tretí deň roadtripu sme sa zobudili v Belehrade, dokončili nedokončený biznis a vybrali sa smerom na západ. Hlavná cesta je rýchla, ale nudná, vybrala som teda cestu označenú veľmi úzkou bielou paličkou, ktorú je v Google mapách vidno len pri maximálnom priblížení. Fotky cesty neexistujú, označenia pozdĺž cesty majú v priemere menej ako 10 recenzií a panáčik do týchto končín ešte nedorazil. S našou 21 ročnou formulou sme sa na srbský vidiek vybrali takpovediac naslepo. Veľmi nás prekvapil fakt, že aj takéto malé ledva zaznačené cesty sú v Srbsku asfaltové. Nasledujúce 3 dni sme sa túlali po úplne náhodných cestičkách a ani raz sme nenatrafili na jedinú štrkovú alebo blatistú štreku. Toto šťastie amatérov sme však veľmi rýchlo vyčerpali a v nasledujúcich fázach roadtripu sme boli vyslovene smoliari, o tom ale potom.
Obed som nám vybrala v meste Valjevo, ževraj tradičná reštaurácia...
Nápisu nebolo, teta z číňaku nás nasmerovala do vedľajších dverí. Vošli sme do krčmy, kde asi 5 chlapov pozeralo futbal a štamperlíky zapíjalo pivom. Ujo čašník veľmi nerozumel čo sa deje, keď zrazu dvaja cudzinci vošli dnu. To, že sme pýtali jedlo, bolo menším prekvapením ako fakt, že dvaja mladí Slováci zrazu vošli do náhodného pajzlu v náhodnom meste ďaleko od bežného turistického hlavného ťahu v strede Srbska. Menu nebolo v ponuke, ujo nám však ponúkol čevapi s chlebom a neďaleko bola pekáreň s burekom, obed bol teda poriešený. Asi jedinou zaujímavosťou Valjeva je fakt, že sa tam nachádza neskutočné množstvo podnikov, väčsina má len 1-2 recenzie a spravidla je 1 z nich selfie rovnakého pána pri pive.
Po Valjevo siahala ešte zaznačená cesta, s narastajúcou západnou zemepisnou dĺžkou však narastali aj moje obavy. Smerovali sme do lesa. Museli sme preklenúť niekoľko kopcov predtým ako sme zostúpili k pohraničnej rieke Drina, odkiaľ sme neskôr zas pokračovali do kopcov. Stav cesty však bol príjemným prekvapením, len sa jemne zúžila.
Prvou zastávkou bolo jazero (resp. vodná nádrž), ktoré nie je zaznačené v mapách. Objavili sme ho náhodou pri kontrole reliéfu, nemá ani meno (pravdepodobne sa ale volá Rovni Jezero). Snažili sme sa k nemu zostúpiť po prašnej ceste – veľmi zlý nápad. Naša formula sa zasekla, 78 konských síl bolo málo a naspäť na cestu sme museli tlačiť. A horšie, ku hladine sme sa ani nedostali. Keby sme totiž tou prašnou cestičkou pokračovali ešte viac dole kopcom, tak by to auto nevytlačil hore už ani Hulk.
Zaujímavosťou tejto vodnej nádrže je fakt, že pri napúštaní priehrady bol zatopený kláštor Valjevska Gračanica a aj v dnešnej dobe je v období sucha údajne možné zbadať vrch kostolnej veže vykúkať nad hladinu.
Sklamaní a vystresovaní sme sa vydali ďalej smerom ku kláštoru Pustinja. Cestu lemujú krásne kopce a planiny s kravkami a ovečkami s občasnými pohľadmi na jazero bez mena. Zabočili sme k Pustinji, cesta sa ešte viac zúžila a po chvíli sme došli k opustenému kláštoru, ktorý od turisticky vychyteného miesta mal ďaleko. Tety mníšky nás pustili dnu hneď ako sme sa zahalili, dokonca nás previedli aj interiérom kláštora. Pokoj a chlad tohto miesta bol čarovný. Bolo počuť len zurkot potoka a včely obývajúce rad úľov pri plote. Ak by sme sa touto drobnou cestičkou vydali ďalej, došli by sme k opustenej usadlosti Bebića Luka, ktorá leží pár kilometrov hlbšie do lesa popri potôčiku. Miesto má na internete dokopy 10 recenzií a je skutočne nezvyčajnou destináciou, ktorú okrem pôvodných obyvateľov videla snáď len hŕstka ľudí. My sme medzi nimi bohužiaľ neboli, keďže naše auto by to nezvládlo a pešo to bolo ďaleko.
Pokračovali sme teda ďalej na západ, užívali si pohľady na pasienky a menšie kopce v diaľke, minuli niekoľko prameňov čerstvej vody, až sme konečne začali klesať. Pred finálnymi serpentínami nás ešte čakala novovybudovaná vyhliadka Kapija Podrinja, ktorá sa díva na koryto rieky Driny a Bosnu a Hercegovinu na jej opačnej strane.
Po zostupe do doliny sa cesta vlnila vedľa rieky, vzdušnou čiarou asi 10 metrov od Bosny a Hercegoviny. Na našej strane stáli ortodoxné chrámy, na opačnej sme v diaľke videli minarety moslimských Bosniakov.
Našou prvou zastávkou bol domček na rieke Drine, tzv. Kućica na Drini. Keďže rieka a neďaleké jazero Peručac je vyhľadávanou víkendovou destináciou Srbov aj Bosniakov, vyhliadka je dosť populárna a po celom dni bez ľudí sme prvýkrát natrafili na človečinu.
Po povinnej fotke sme sa vybrali na ďalšie miesto nášho bucketlistu – kláštor Rača. Tabuľku dediny Bajina Bašta vystriedala tabuľka vítajúca nás v národnom parku Tara. Drobnou prašnou cestičkou sme sa v návese sliepky dostali do Rače. Tento kláštor bol o poznanie väčší ako Pustinja, pozostával z niekoľkých budov aj z veže a fresky boli o poznanie lepšie zachované. Celkový dojem pri západe slnka aj so psíkom sledujúcim naše kroky bol 10/10.
Kúpajúc sa v slnečných lúčoch sme popri rieke dorazili do dediny Peručac, kde sme sa rozhodli zakempiť. Popri ceste v kukuričnom poli sa v skupinkách alebo osamote vynímali náhrobky, na rieke sa pretekali rafty a na rybárskych stoličkách na opačnej strane sedeli chlapci z Bosny. Vydali sme sa hľadať vhodný flek na kemping, keďže však svah bol pomerne dosť prudký, nenašli sme miesto ani napriek tomu, že sme dorazili na úplny koniec cesty. Vďaka veľmi prívetivým cenám sme si však za 17€ zajednali kempingovú chatku a tretiu noc nášho roadtripu sme teda trávili znova dnu. Ale snaha bola.
Dedinku Peručac pretína okrem rieky Driny aj niekoľko horských potôčikov ústiacich vo vodopád. Nad potôčikmi sa vznáša para, na jednom z nich je na koloch dokonca postavená atmosférická reštaurácia. V drevenej búdke so suvenírmi a tradičnými produktmi sme si kúpili magnetky a niečo, čo kompletne zmenilo môj pohľad na svet a čo sme od tohto momentu hľadali v každom pocestnom stánku. Domáci džem z lesných jahôd. Najlepšia vec na svete! V Srbsku je lesného ovocia evidentne dostatok, keďže na každom rohu sa predáva či už džem, alebo čerstvé ovocie. A že je teda lahodné!
Nad dedinou sa nachádza rovnomenné jazero (resp. priehrada), ktorého breh je zo srbskej strany posiaty hausbótmi. Verejnú pláž sme nenašli, hausbóty pripomínajú skôr radovú zástavbu a voľného fleku medzi nimi niet. Jazero je obľúbenou destináciou Srbov vďaka svojmu zaujímavému okoliu a cenovej dostupnosti.
Deň sme zakončili pri tradičnej srbskej jahňacej polievke a neskôr domácich paradajkových cestovinách a palacinkách s vyššie spomínaným džemom (pozn. autora – och, v živote som nič lepšie nejedla). Fun fact: za 2 týždne na Balkánskom polostrove sme jediný krát nenatrafili na pasírované paradajky, ktoré by konzistenciou aspoň trocha pripomínali naše produkty. Naše cestoviny sa každý deň kúpali v riedkej paradajkovej šťave, až napokon sme zlomili palicu a začali si túto špecialitku užívať. V paradajkovom opojení sme sa pobrali po dlhom dni spať. Nasledujúci deň nás čakalo objavovanie prírodných krás NP Tara a (snáď) aj konečne riadny zálesácky život.
