Tretí deň v Čiernej Hore nás privítal slnečným a teplým počasím, ktoré sme sa hneď zrána rozhodli využiť na prechádzku po nám už dobre známej Budve. Pláže v okolí Budvy sú veľmi príjemné, najkrajšie sa však nachádzajú na náprotivnom ostrove Sveti Nikola, kam pravidelne premávajú loďky z hlavného prístavu.
Bronzová baletka je symbolom mesta už niekoľko desaťročí. Legenda vraví, že dievča tam čaká na svojho milého, ktorého si vzalo more, a tento memoriál vznikol na počesť čistej nekonečnej lásky.
Len pár kilometrov na juh od Budvy sa nachádza prominentné stredisko Sveti Stefan. Je tvorené ostrovčekom spojeným s pevninou len mostom, pre verejnosť je však už niekoľko desaťročí uzavreté z dôvodu, že celý ostrov je prenajatý hotelovým impériom a jednotlivé starobylé domčeky sú prenajímané bohatým celebritným klientom. Na tomto mieste mal svadbu napríklad tenista Novak Djokovic a navštívili ho aj Sylvester Stalone alebo Sophia Loren.
Zo Sv. Stefana sa novovybudovaným tunelom presúvame do vnútrozemia, kde narážame na prvé problémy. Naša vypožičaná Škoda Fabia obdarená 49 konskými silami nevládze vyjsť na prvý kopec vedúci k tunelu. Odstavujeme vedľa hlavnej cesty, otvárame kapotu a nechávame dymiaci sa motor trochu si oddýchnuť. V tomto momente sme ešte nevedeli, že tento incident je začiatkom série udalostí, ktoré nám vytvorili permanentné vrásky na čele a spôsobili mierne trable v našich interpersonálnych vzťahoch.
Skrz tunel sa dostávame do mesta Virpazar, ktorý je vstupnou bránou ku Skadarskému jazeru, ktoré je hraničným jazerom medzi Čiernou Horou a Albánskom a zároveň je aj rozlohou najväčším jazerom celého Balkánu. Nachádza sa na ňom viac ako 50 drobných ostrovčekov a je predovšetkým známe množstvom lekien pokrývajúcich jeho povrch a dvomi ostrými kopcami v strede, vďaka čomu je rozpoznateľné aj z diaľky. Pripomína skôr bažiny, či už pre jeho zelený povrch alebo skromnú hĺbku a zároveň sa po jeho hladine premávajú drobné rybárske loďky veľmi pripomínajúce lode využívané v Juhovýchodnej Ázii, predovšetkým v Thajsku, preto je Skadarské jazero vskutku nevídaným pohľadom a niečím, čo na Slovensku určite nezažijeme.
Keďže je dokázané, že výbornou prevenciou Alzheimera je návrat do východiskového bodu cesty (v našom prípade Budva) rozdielnou cestou ako bola tá pôvodná, tak sme sa naspäť rozhodli vydať nie tunelom, ale serpentínami cez hory. Cesta nám ponúkla krásne výhľady, mohli sme si dokonca obhliadnuť aj mesto Stari Bar (o tom potom), našich 49 konských síl však toto dinárske prevýšenie nezvládlo a 3x sme museli s dymiacim motorom oddychovať vedľa cesty. Výhľady z týchto zastávok však vskutku mali niečo do seba a úspešne sme sa vyhli Alzheimerovi, takže koniec koncov bol tento nápad veľmi vydarený.
Cestou dole z pohoria Rumija, ktoré oddeľuje Skadarské jazero od pobrežia, leží fascinujúce mesto Stari Bar. Na pobreží pod Starým Barom sa nachádza mesto Bar, ktoré bolo v minulosti dôležitou dopravnou tepnou zásobujúcou krajiny Balkánskeho polostrovu. Čo sa zemepisnej šírky týka, tak Bar leží na rovnakej rovnobežke ako talianske letovisko Bari, preto sa v minulosti nazývalo aj Antibari. V súčasnosti je čiernohorský Bar známym letoviskom, bohatou históriou však neoplýva keďže v roku 1979 bolo počas zemetrasenia kompletne zrovnané so zemou. Stari Bar však prežil, preto tam dodnes môžeme pozorovať prelínajúce sa prvky byzantskej a benátskej kultúry, počnúc architektúrou a končiac zvykmi a tradičnou gastronómiou. Z tohto dôvodu tam nájdeme napríklad aj mešity alebo tradičný turecký čaj a jedlo servírované na klasických tureckých koberčekoch na zemi. Prvé zmienky o Starom Bare sú datované až do 6. storočia nášho letopočtu, mnoho budov (najmä v rámci opevnenia) je pôvodných (bez rozsiahlych súčasných rekonštrukcií) a preto sa v tomto zaujímavom meste nájde každý nadšenec (aj nenadšenec) histórie. Vskutku fascinujúce, ako jedno mesto dokáže mať tak multikultúrnu minulosť a ako je 1500 rokov histórie odstránených zo zeme jedným zemetrasením...
Z Baru sme sa už pobrežnou cestou (pre istotu) vydali naspäť do Budvy, kde sme strávili našu poslednú noc v Čiernej Hore (pre toto ročné obdobie...).
Ráno sme sa poslednou prechádzkou rozlúčili s Budvou a so zemiakovými burekmi a vydali sme sa k poslednému bodu nášho výletu. Lietadlo letelo o 14:00, vyrazili sme o 9:00, cesta aj dokopy s rýchlou zastávkou mala trvať okolo hodiny a pol, čo sa môže pokaziť...
Nuž, to sme zistili, až keď sme o 11:30 stáli s dymiacim autom na krajnici 30 kilometrov od Podgorice po tom, ako sme vyšli na najvyšší kopec posledného dňa. Kontrolka na palubovke sa zmenila zo žltej na červenú, servisná knižka nám v ničom nepomohla a prišiel čas oželieť pár eur za telefonát na Slovensko kamarátovi automechanikovi. Našťastie kamarát pomohol a mohli sme pokračovať k našej poslednej zastávke, výhľadu Pavlova Strana.
Samozrejme sme sa znova vybrali skratkou cez kopec, čo síce motor zvládol, ale hlinená cesta nebola práve najlepší nápad po nervydrásajúcom incidente ktorý sa odohral 20 minút dozadu. Fabia nás však nesklamala, šťastne nás doviezla k výhľadu a mohli sme si užiť pohľady na krásny meander mŕtveho ramena Skadarského jazera.
Z Pavlovej Strany to bol naspäť do Podgorice a k letisku už len kúsok. Hlavné mesto sme na základe recenzií (a tiež ako dôsledok nášho biedneho časového managementu, pri ktorom sme zabudli brať ohľad na náš tragický výber najlacnejšieho auta v ponuke) aj tentokrát obišli a pár minút pred 13:00 sme zaparkovali našu mašinu pred hlavnou a jedinou halou jedného z dvoch čiernohorských letísk a ešte plní adrenalínu sme sa vybrali na pasovú kontrolu vystáť si rad k lietadlu smerom do Budapešti.
V podvečer po prílete do Budapešti sme sa vrátili k autu zaparkovanému v sekcii „Istanbul“. Pokukovali sme síce v tomto čase už po otváracích letoch Wizz Air linky z Budapešti do Istanbulu, nečakali sme však veľmi, že o 3 dni sa sem znova vrátime a prvýkrát poletíme do Ázie. Kto by predsa dokázal odolať uvítacej akcii, ktorá nemá obdoby a ktorá sa už pravdepodobne nikdy nezopakuje?
Nuž....my evidentne nie.
