Týmito slovami započalo 4-dňové dobrodružstvo naprieč turistami stále neobjavenou krajinou, ktoré nás doviedlo k humorným situáciám, miestam pripomínajúcim krajiny polostrova Zadná India a nespočetným zemiakovým burekom.
Po zapožičaní auta na letisku v Podgorici a niekoľkých prejdených kilometroch prebehne človeku hlavou často otázka, či vôbec bol dobrý nápad sa vybrať do týchto divokých balkánskych končín na vlastnú päsť. A tiež, či si nie je pre istotu potrebné zohnať číslo na odťahovú službu. V nasledujúcich hodinách sme však zistili, že nič lepšie ako tento nápad náš už poriadne dlhú dobu nestretlo.
Prvým cieľom našej cesty boli Niagarské vodopády ležiace 7km východne od hlavného mesta Podgorica. Reštaurácia Niagara, ležiaca na brehu azúrovo modrej rieky Cemi, ponúka okrem atraktívnych cien aj príjemnú verandu pod korunami stromov s labuťami a kačičkami. Pozdĺž balvanov obklopujúcich Cemi je možné prejsť niekoľko stovák metrov a užiť si pohľady na krásnu priehľadnú vodu, sýto zelené polia z častých dažďov a kopce v pozadí.
Na základe rád z niekoľkých internetových prehliadačov sme sa rozhodli obísť Podgoricu a namieriť si to do bývalého hlavného mesta krajiny Cetinje.
Čierna Hora je, ako sme sami neskôr zistili, perfektnou krajinou na autoturistiku, podobne ako Nórsko. Jazerá, kopce zaujímavých tvarov, pasienky, útesy a nespočetné kultúrne a historicky významné miesta lemovali celú cestu a stále bolo čo obdivovať. Keďže Čierna Hora nedisponuje jedinou diaľnicou a cestná infraštruktúra je vo všeobecnosti vcelku skromná, nie je potrebné využívať ani mapy a človek si môže doplna užívať krásne výhľady z okna.
Za zmienku stojí v Cetinje pravoslávny kláštor, historické budovy v centre mesta, a denné menu za 3,50€ naprieč celým mestom.
Po krátkej obedovej zastávke v Cetinje bol konečne čas vydať sa k pobrežiu skrz vápencový horský masív Lovćen, ktorý je prezývaný aj Čiernohorským Olympom pre svoj dominantný vzhľad.
Okrem pasienkov, skalných útvarov stojí za zmienku aj mauzóleum stojace na druhom najvyššom vrchu pohoria, z ktorého sa pri troche šťastia naskytne človeku okrem výhľadu na neďaleký Kotorský záliv, Skadarské jazero a Dináre aj pohľad na Rakúske Alpy. Od Kotorského zálivu, ktorý bol našou ďalšou zastávkou, delí pohorie Lovćen 32 strmých serpentín, kde pokiaľ natrafíte na autobus... nuž, veľa šťastia a trpezlivosti. Dnes sme však do Kotoru nezavítali, tento záliv bol highlightom nasledujúceho dňa.
Poslednou destináciou prvého dňa nášho výletu bolo starobylé mesto Budva, ktoré sa na nasledujúce 3 noci stalo našou základňou. Budva je momentálne veľmi rýchlo sa rozrastajúce letovisko s architektúrou kopírujúcou Monako, staré mesto na pobreží obohnané hradbami sa však datuje až do 4. storočia pred Kristom. Mesto ponúka krásne pláže, úzke uličky, chutnú kuchyňu a množstvo rozkošných túlavých mačiek, o ktoré je však domácimi obyvateľmi dobre postarané, na každom rohu možno vidieť misky s vodou a jedlom. Večerná prechádzka Budvou nás obohatila o pravú Jadranskú atmosféru a niekoľko famóznych burekov. Burek je jeden z najtypickejších druhov pečiva na Balkánskom polostrove, ide vlastne o smaženého slimáka z lístkového cesta, ktorý býva plnený mäsom, syrom, zeleninovo-mäsovou zmesou alebo zemiakmi. Práve zemiakový bol kameňom úrazu, nakoľko v najbližších dňoch sme ho jedli od rána do večera. Neskutočná vec.
Druhý deň sme okrem prechádzkou do pekárne za účelom kúpy zásob zemiakových burekov začali cestou do neďalekého Kotorského zálivu. Kotorský záliv, alebo Boka Kotorska, je najdlhším zálivom v Jadranskom mori a je mylne považovaný vďaka svojmu netradičnému tvaru za fjord. Fjordom však nie je, keďže nebol vytvorený ľadovcovou činnosťou.
Pozdĺž cesty sme na mnohých miestach spozorovali liahne slávok, v ktorých bezprostrednej blízkosti sa nachádzali reštaurácie, resp. búdky s malou kuchynkou a niekoľkými stolmi, ponúkajúce pokrmy z čerstvých morských plodov. U domácich sú takéto reštaurácie veľmi obľúbené, nakoľko okrem zaručenej čerstvosti ponúkajú aj atraktívne ceny.
Prvým cieľom dnešného programu bola dedinka Perast, ktorá je východiskovým bodom pre niekoľko fakultatívnych výletov, či už na neďaleké ostrovčeky Sveti Djordje a Gospa od Škrpjela, ale aj do Modrej jaskyne, ktorá je tiež prístupná len loďou. Zatiaľ čo Sveti Djordje nie je pre prítomnosť lokálneho cintorína prístupný verejnosti, na Gospa od Škrpjela je možné nájsť kostolík a miestne múzeum, obe s výraznou tyrkysovou strechou. Obojsmerný lístok pre dospelého na jednu z mnohých lodiek ponúkajúcich svoje služby stojí 10€.
Napokon prišiel čas konečne zavítať aj do Kotoru, ktorý je spolu s chorvátskym Dubrovníkom najlepšie zachovaným stredovekým mestom Balkánskeho polostrova. Staré mesto plné úzkych kamenných uličiek a drobných obchodíkov je obklopené hradbami a vodnou priekopou, a nad mestom sa týči pevnosť, ku ktorej je možné vyšľapať. Rovnako ako aj na ďalších miestach v Čiernej hore, aj tu sa všade prechádzajú túlavé mačky a dotvárajú tak pre nás relatívne exotickú atmosféru.
Z Kotoru sme sa vybrali do Tivatu, nie však tunelom, ktorým sa tam dá dostať do 5 minút, ale tématicky cestou pozdĺž pobrežia Kotorského zálivu.
Letovisko Tivat nie je práve známe pre svoju históriu, je však jedným z dvoch miest v Čiernej hore s letiskom a okolie ponúka viacero príjemných pláží a bohatý nočný život. Mesto bolo po zemetrasení v roku 1979 kompletne prestavané a dnes pripomína svojím vzhľadom a atmosféru Dubaj alebo jemu podobné mestá v krajinách Blízkeho východu.
V druhej časti príbehu si prejdeme južné pobrežie Čiernej Hory, budeme sa plaviť pomedzi lekná a pozrieme sa aj na čiernohorsko-albánske pohraničie. Ďakujem za prečítanie a prajem pekný zvyšok dňa. :)
