PAMÄTAJ, ŽE SI PRACH

„Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš,” zaznieva v tento deň nad každým z nás. Nie nad všetkými spoločne, ale osobitne nad každým človekom, ak toto posolstvo nechce vedome ignorovať. Ide vždy o „moju pominuteľnosť, nie o pominuteľnosť tých druhých”. Liturgia, ktorá je rečou nielen slov, ale aj gest, objavila symbol popola - prachu pominuteľnosti, mŕtveho zvyšku kedysi sviežich zelených ratolestí. A keďže človek má tendenciu zabúdať na to, čo je podstatné, na Popolcovú stredu sa ozýva: „Pamätaj!” Táto pripomienka však nemôže byť vyslovená hocikde a hocikým. Jestvuje priestor, kde vedomie smrteľnosti človeka je vyslovené v prostredí posolstva o živote, ktorý siaha ďaleko za hranicu smrti. Tým priestorom je slávenie Eucharistie. Ten istý kňaz, ktorý prichádza k človekovi so znamením popola, pristúpi k nemu ešte raz, držiac v ruke pokrm, o ktorom vyslovil sám Majster slová: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky” (Jn 6, 51).